VK, kapitola 25- Ako pravá kráľovná

„Kaname-sama tají všetko čo sa vás týka.“ Seiren mi začala vysvetľovať situáciu celkom od začiatku. Veľa vecí som už vedela, no niektoré ma úplne zaskočili.
„Maro-sama bol, bohužiaľ, upírom, ktorý radu podporoval vo všetkých smeroch. Mal moc a to sa asociácii zišlo. O jeho smrti vedia len toľko, že ste sa do toho zaplietli vy. Netušia pravdu o tom, kto ho zničil a prečo.“ Odmlčala sa.
Pozrela na mňa s úprimným pohľadom. Jej chápavý výraz mi napovedal, prečo to tak je, prečo nič netušia...
„Keďže sa vás to priamo týka, Yuuki-sama, Kaname-sama mlčal, aj keď mu to mohlo spôsobiť nepríjemnosti. Ktoré sa prejavili teraz.“ Vzdychla si a, a potom pokračovala:
„Okrem jeho smrti, vedia aj o tom, že sa proti Kanamemu-sama spájajú ďalší upíri.“ To bola jedna z vecí, čo ma zaskočila. Šokovane som na Seiren pozrela.
„Ďalší nepriatelia?“ spýtala som sa zúfalo. „Je to vážne?“ No vedela som, že na Kanameho strane je väčšina urodzených. Nestáli za ním len tí, ktorí si mysleli, že majú dosť moci a nadradenosti, aby mladého kráľa zvrhli z trónu. Presne takí ako bol aj Maro.
„O tomto naozaj veľa neviem. Som poverená len záležitosťami asociácie.“ Povedala mi Seiren a pozrela von oknom.
Chvíľu sme mlčali. Hanabusa sa do rozhovoru vôbec nezapájal
„Povedz mi, aké sú Kanameho záujmy. Spravím všetko pre to, aby som ich v jeho mene dosiahla.“ Budem obhajovať jeho názory a postoje. Nesklame sa vo mne.
„Na prvom mieste, Yuuki-sama, musíte očistiť vaše mená. Podozrenie padlo na Kanameho-sama, keďže je ako jediný dosť mocný na to, aby zastavil iného čistokrvného, akým bol Maro-sama. Ak by ho obvinili... mohlo by to znamenať aj vojnu. Maro-sama bol pre nich skutočne dôležitý.“ Zamrzla som. Naozaj to všetko malo až také strašné následky? Cítila som sa naozaj hrozne, keď som si uvedomila, že všetko to začalo len kvôli mne. S obavami som sa pozrela na Seiren.
„Lenže, Seiren-san... bol to skutočne Kaname, kto ho zabil. To by mohol byť celkom problém, nemyslíš?“
Seiren pokrútila hlavou a odhodlane na mňa pozrela. „Zabúdate na to, že bol zradca, Yuuki-sama. Tým, že na vás zaútočil, mohol tiež okamžite vyvolať vojnu. Ste kráľovná! Svojím činom nenahneval len Kanameho-sama, ale aj všetkých upírov, ktorí za vami stoja. To znamená každého. Okrem hŕstky jeho nasledovníkov, si každý jeden urodzený upír praje nasledovať vznešené záujmy Kanameho-sama.“
Bola som naozaj šťastná, že to počujem. Ďalej som sa sústredila:
„A keďže o tomto útoku asociácia netuší, ľahko sa môže stať, že Kanameho-sama obvinia bez toho, aby poznali pravdu.“ Teraz som už trochu rozumela. Kvôli tomu, aby ma Kaname ochránil... aby nemusel verejne povedať, koľko utrpenia mi vtedy Maro spôsobil a ako veľmi ma ponížil, keď mi ukradol toľko krvi, ktorá patrila iba jemu, aby to všetko utajil, mlčal a radšej ohrozil všetko ostatné.
Vzdychla som si. Bolo to úplne šialené.
„Kadiaľ ďalej, Seiren?“ prvýkrát sa ozval Hanabusa, pýtajúc sa na cestu. Keď som sa pozrela von oknom, prekvapila som sa. Boli sme v meste a mňa ohromili všetky tie budovy, autá a ľudia naokolo. Nebola som vonku tak dlho...
„Tu doprava.“ Povedala mu Seiren, a potom ukázala na veľkú budovu. Vyzerala veľmi stará, no vzbudzovala rešpekt svojou veľkoleposťou a dvoma masívnymi stĺpmi, dvíhajúcimi sa až po zložitú strechu.
Hanabusa zastavil rovno pred ťažkou bránou.
Zhlboka som sa nadýchla. Teraz nemôžem byť nervózna. Musím tam vkročiť hrdo a zo vztýčenou hlavou. Tak, aby som všetkých o svojej moci presvedčila každým malým pohybom, každým svojím pohľadom. Musím si veriť... inak sa celkom zosypem.
Počkala som, kým mi Hanabusa otvorí dvere, a potom som vystúpila. Seiren sa držala hneď za mnou. Sebavedome som vykročila k bráne a muž čo pred ňou stál, onemel, keď na zbadal.
Bol to obyčajný človek, absolútne očarený mojím zjavom. Po okolí som rozprestrela svoje vedomie. Teraz som sa na svoje schopnosti veľmi spoliehala. Vkradla som sa do myslea muža, čo stál predo mnou. Pozrela som mu rovno do očí.
Pusti nás dnu. Môj sladký hlas sa mu rozliehal v hlave a pochybovala som či si vôbec uvedomoval, že sa dotkol veľkých dverí a bez slova nám ich otvoril. Rýchlo som vošla dnu a zdalo sa mi, že som na Hanabusovej tvári zahliadla letmý úsmev. Asi sa mu páčilo, ako som zvládla situáciu.
V obrovskej hale sa rozprávalo veľa ľudí. Väčšina z nich boli lovci, a keď nás zbadali prechádzať cez miestnosť, na tvárach sa im zjavil podobný výraz ako predtým mužovi pri bráne. Mysľou som okamžite začala pátrať po známych vedomiach. Usmiala som sa, keď som v zadných miestnostiach objavila riaditeľa. Na svojho drahého otca som sa už veľmi tešila. No zaujalo ma niečo iné.
V jednej z miestností, hneď tu na prízemí, som cítila skupinu myslí s myšlienkami, ktoré som práve hľadala. Rýchlo som zistila, že bola zvolaná celá rada.
Nevšímala som si všetky tie pohľady, čo ma sprevádzali a otočila som sa za Seiren. Ona len nepatrne prikývla, keď som sa pozrela na tie správne dvere. Už som bola celkom blízko a z tej miestnosti som zreteľne počula trochu povýšenecký hlas ako vraví:
„... a ak nepríde a neobháji sa, viete k čomu nás tým prinúti.“ Rozumela som tomu, o čom hovorí.
Prudko som rozrazila dvere a hrdo som vstúpila do miestnosti.
„Obhájim ho sama.“ Ticho ktoré nastalo bolo veľmi napäté. Asi desať hláv sa otočilo za mojím hlasom a traja muži vyskočili zo stoličiek od prekvapenia.
„To je kráľovná!“ zašepkal užasnuto mladík sediaci vzadu svojmu kolegovi vedľa seba. Jeden z mužov čo stáli, sa zrazu usmial. Bol to neúprimný úlisný úsmev a mne z neho skoro prišlo zle. Otočil sa ku mne a ozval sa:
„Ach, Vaša výsosť... to je ale prekvapenie.“ Kývol hlavou na dvoch mužov stojacich vedľa neho. Jeden sa bleskovo vrhol na Hanabusu a pritlačil ho o stenu. Druhý schytil Seiren zápästia, a potom ju zrazil na zem. Stalo sa to tak rýchlo, že nestihli zareagovať.
Uprene som hľadela pred sebe na vysokého muža so svetlými vlasmi a tým jeho nechutným vypočítavým úsmevom.
„Prišli ste sama?“ spýtal sa ma a v mysli som mu videla, že sa nezaujíma o ďalšie stráže, ale o to či tu so mnou nie je Kaname. Keď som mu neodpovedala, sebavedomie mu ešte stúplo. Z Kanameho strach mal, ale mňa nepoznal. Myslel si, že som celkom slabá, a preto sa odvážil pomaly sa ku mne priblížiť, keď oboch mojich strážcov držal v šachu.
„Teraz priznajte, že Maro-sama umrel rukou vášho kráľa. Bol zavraždený len z jeho rozmaru.“ Snažil sa na mňa vyvíjať nátlak. Netušil však, že to na mňa vôbec neplatí, a že mi je celé toto divadielko úplne ľahostajné.
Pozrela som na ostatných lovcov, sediacich za dlhým stolom. Znovu som zachytila ustarostený pohľad mladíka vzadu. Ten sa náhle postavil a pohoršene vykríkol na muža predo mnou:
„Zbláznil si sa? Toto predsa nemôžeš...!“
„Zavri si ústa!“ oboril sa na neho, a potom s výhražným úsmevom pristúpil ešte o krok bližšie. Už si dovolil priveľa a ten jeho nadradený pohľad, ktorým mi dokazoval svoju moc medzi ostatnými lovcami v miestnosti, ma už začal rozčuľovať. Hanabusa na neho hrozivo zasyčal, keď ku mne natiahol ruku. Ľahostajne som na neho pozrela. Potom som lenivo zdvihla ukazovák a namierila som na jeho čelo. „Na zem.“ Povedala som potichu a na jeho myseľ aj na mysle jeho dvoch poskokov som vyvinula taký tlak, až sa im všetkým podlomili kolená. Hanabusa bol hneď pri mne a ochranársky ma objal okolo pása.
„Čo sa to tu deje?“ Zamrzla som, keď som začula ten úžasne známy hlas, obvykle plný optimizmu a teraz znejúci trochu nahnevane so stopami kradmej autority.
Keď ma Cross Kaien uvidel, znehybnel rovnako ako ja. Vošiel zadnými dverami na druhej strane miestnosti. Potom mu veľké oči zmäkli. Usmial sa na mňa a znova to na chvíľku bol ten starý riaditeľ. Potom pozrel dole na troch mužov na zemi.
„Čo to má znamenať, Ryo? Zdá sa ti, že situácia nie je ešte dosť komplikovaná? Snažíš sa čím skôr si ich znepriateliť?“
„Už sa stalo.“ Vyhlásil smrteľne nebezpečným tónom Hanabusa. „Ešte raz sa na ňu čo i len pozrieš a skončil si. Je to jasné?“ Zazeral na chlapa ležiaceho pred sebou.
„Šššš, Hanabusa. Nechaj to tak...“ stále ma nechcel pustiť. Asi sa naozaj trochu rozčúlil, a teraz sa ovládal len ťažko. Znova som pozrela na riaditeľa a rovnako ako Hanabusa, aj ja som svoje emócie kontrolovala len s veľkou námahou. Až som to nakoniec vzdala a vymanila som sa z Hanabusovho objatia, aby som sa mohla rozbehnúť k svojmu otcovi. Dala som si záležať na tom, aby som chlapovi pred sebou stúpila na prsty, a potom som sa už ponáhľala k tým známym rukám, ktoré ma hneď opatrne objali.
„Ahoj, Yuuki.“ povedal riaditeľ veselo a konečne ma objal silnejšie. „Je to v poriadku?“ spýtal sa a stisol mi ruku. „Vidím, že si sa trošku zväčšila.“ Vedel, že by mi jeho dotyk mohol vadiť. Na odpoveď som mu stisla ruku ešte pevnejšie a on sa zase spokojne usmial. Dvere za jeho chrbtom sa znovu otvorili, a v tom okamihu akoby zastal čas. Dokázala som len hľadieť na tú postavu, čo práve vchádzala dovnútra.
Omámene som sledovala tie pre mňa najznámejšie celkom bledé ruky, ako zatvárajú dvere. Ruky, čo ma toľkokrát hladili po chrbte, keď som plakala... Dokonalá hruď pod jemnou košeľou, v ktorej sa skrývalo to najláskavejšie, no tak veľmi ranené srdce. Krk s prekrásnou hladkou a priesvitnou pokožkou, do ktorej som svoje tesáky zabodla len raz v živote, ale tá spomienka na ten okamih... spomienka na chuť jeho krvi je taká silná, že vydrží... až do konca večnosti. Až som sa mu konečne pozrela do tváre. Jeho bledučko sivé hlboké oči hľadeli na mňa. Neskrývali prekvapenie, no ani neprezrádzali žiadne ďalšie emócie.
Konečne som sa prebrala zo šoku a pomaly pustila riaditeľa.
Zero sa otočil a lenivo sa oprel o stenu.
Už sa na mňa nepozrel. Asi ho viac zaujali traja muži, čo sa nemotorne zdvíhali zo zeme. Zero si zaslúži vedieť pravdu. Odstúpila som od riaditeľa o krok dozadu, a potom som si vyzliekla čierny svetrík.
Každý, kto si doteraz nevšimol, že som v druhom stave, sa teraz mohol presvedčiť pri pohľade na moje výrazné okrúhle bruško.
A Zero to videl tiež... no na rozdiel od šokovaných nádychov a zaujatého šepkania ostatných v miestnosti... on len zatvoril oči a odmietol mi venovať čo i len jediný pohľad. Nenahliadla som do jeho mysle. Teraz som sa nemohla rozrušovať. Bola som tu kvôli niečomu inému.
Riaditeľ si potichu vzdychol a sadol si za vrchstôl. Ukázal na stoličku napravo od seba, no ja som len pokrútila hlavou. Zhlboka som sa nadýchla a začala sa pomaly prechádzať. Musela som sa dostať čím ďalej od Zera, aby som bola schopná vôbec súvisle spájať slová do viet.
„Ak potrebujete vedieť len to či Kaname naozaj zabil Mara...“ pozrela som na tváre všetkých lovcov v miestnosti okrem jednej, ktorú som sa prinútila preskočiť, „tak áno... je to pravda.“ Povedala som jednoducho.
„Ako to môžete povedať tak pokojne?“ Silno udrel päsťou do stola jeden z mužov a nahnevane vstal. Pozrela som priamo na neho. Zneistel, keď zbadal, ako si ho prezerám. Z mysle som mu vytiahla všetko čo som potrebovala. Mara uznával, pretože mu poskytol moc aj peniaze, rovnako ako ďalším v rade. Bol to ctižiadostivý muž, ktorý dobre poznal Marovu krutú a násilnícku povahu.
Pozrela som mu rovno do očí. „Nebuďte smiešny... Skutočne vás tak trápi jeho smrť alebo skôr to... že ste prišli o slušný príjem prostriedkov?“
Nenávistne pozrel na moju tvár, v ktorej sa odrážalo znechutenie. Otočila som sa mu chrbtom a prešla som k Hanabusovi. V niektorých mysliach som našla pobavenie. Zdieľali môj názor. Muž si nahnevane sadol. Nič iné mu nezostalo.
„Yuuki-sama...em, kráľovná...“ neisto sa ozval mladík, ktorý sa už raz snažil zasiahnuť, no bol zahriaknutý, keď sa mi snažil pomôcť a zastaviť toho vysokého lovca Rya. Bol celý nervózny, no veľmi zvedavý, tak sa odvážil spýtať sa ma:
„Povedzte nám, prosím, viac. Prečo to Kaname-sama vykonal? Je pravda, že ste do toho boli zapletená?“ Bol na strane Kanameho a veľmi ho sklamalo, keď som priznala, že naozaj Mara zabil. Túžil veriť tomu, že Kaname mal veľmi dobrý dôvod, ktorý by ospravedlnil jeho činy. Asi ho nesklamem...
„Kaname mal dôvod na to, aby takto konal... a nebol to rozmar,“ šľahla som pohľadom po Ryovi, „ani nič podobné.“ Všetci čakali, čo poviem ďalej. Vystrela som sa a pozrela som riaditeľovi rovno do očí.
„Bol to zradca.“ Moje obvinenie vyvolalo v miestnosti rozruch. Keď riaditeľ vstal, všetci sa hneď utíšili.
„Yuuki, to je vážne. Ak vás Maro zradil, mali ste nám to oznámiť hneď a vyhnúť sa tak týmto problémom.“
Na tvári sa mu zrazu zjavili obavy. Domyslel si, že sme mali dôvod konať takto. Naliehavo na mňa pozrel.
„Prečo Kaname mlčal, Yuuki?“ Smutne som mu hľadela do očí, a potom som sklonila hlavu. Nechcela som vidieť jeho tvár.
„Odpusť... bolo to kvôli mne.“ Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa trochu upokojila a mohla som ďalej pokračovať:
„Kaname ma od všetkého držal bokom. Že je situácia taká vážna, som sa dozvedela len pred chvíľkou.“
„Ak si do toho bola zapletená... Yuuki, znamená to... že ťa napadol?“ Nepozrela som sa na neho, ale z jeho smutného hlasu som ľahko dokázala uhádnuť ako sa tvári. Bez slova som prikývla, aby som potvrdila jeho teóriu.
„Prosím, pochop to. Kaname ma chcel len ochrániť...“
„...a zakryť svoje chyby?“ Zero sa ozval prvýkrát. Hneď som zdvihla hlavu a pozrela som na neho. Jeho chladný výraz ma zabolel. Keď rozprával, okamžite si vynútil úplnú pozornosť. Tí lovci... všetci ho tak veľmi rešpektovali... každý jeden.
„Čo všetko musel ten čistokrvný urobiť tejto osobe, že ho Kuran okamžite zabil?“ Zero k nim hovoril tónom, prezrádzajúcim obrovskú neúctu ku všetkým vznešeným upírom.
„Ten čistokrvný bol zákerný a násilnícky. Využíval skoro polovicu z vás, aby si upevnil moc. Nepochybujem, že to bol zradca...“ otočil sa rovno na mňa a venoval mi krátky chladný pohľad. „Všetci sú rovnakí.“
Jeho slová mi spôsobili fyzickú bolesť. Prepichli ma ako tupá dýka priamo cez srdce. Tá vlna nepriateľstva, čo sa od neho na mňa valila ma donútila spraviť krok dozadu. Keby som Hanabusu nechytila za ruku a nezastavila ho, za tú urážku by na Zera skočil. Seiren po mojom boku sa tiež napla ako struna.
„Nie. Nechajte ho.“ Povedala som im slabým hlasom.
Zero odfrkol a urážlivo sa na Hanabusu zadíval.
„Pusti ma, Yuuki-chan. Prizabijem toho...!“
„Tak poď, upír.“ Povedal ľahostajne Zero a narovnal sa.
„To už stačilo!“ Prísne som povedala. „Ani sa nepohneš, Hanabusa!“ Nespokojne zavrčal, ale poslúchol ma.
„Presne tak! To by už stačilo!“ povedal tiež riaditeľ. „A Zero, ty si nechaj svoje názory pre seba. Prehovoríš, keď ti dovolím.“ Autoritatívne sa na neho pozrel.
Zero mu neodpovedal a nevyzeral ani, že sa chce ďalej hádať.
„Dobre teda, Yuuki. Ak tvrdíš, že vás Maro zradil a ublížil ti, nemôžeme Kanameho správanie odsudzovať a samozrejme ho v žiadnom prípade obviňovať.“ Nepatrne sa pozrel smerom, kde sedel Ryo a ostatní zástancovia jeho názoru. Hneď bolo jasné, koho nápad bol vyvolať takýto rozruch a čo všetko si o tom riaditeľ myslí. No oni sa nevzdali. Všetci lovci len potichu sledovali Rya, keď sa pomaly postavil.
„Dôkazy.“ Povedal povýšenecky a slabo sa usmial. „Nemôžete nás donútiť, aby sme aj my uverili tým rozprávkam, čo nám tu rozprávate, kráľovná.“ Víťazne sa usmieval. Túžila som rozbiť ten jeho slizký úsmev a aj sa mi to ďalšími slovami celkom podarilo. Tiež som sa na neho usmiala.
„Tak jednoducho, že si to ani nevšimneš, ťa môžem donútiť ku všetkému, čo si len budem priať. Vidím všetky tvoje klamstvá a podvody. Poznám tvoje najväčšie tajomstvá, ktoré by ti zničili život, keby sa odhalili. Viem o tebe všetko z jediného pohľadu a viem aj to, že nemáš právo podozrievať ma z klamstiev, čo som nikdy nepovedala, no ty sa nimi brániš každý jeden deň tvojho života. Hnusíš sa mi, no nespravím proti tebe nič, lebo by som sa sama pred sebou hanbila, že som ešte viac pošliapala tvoj už aj tak úbohý život.“
Hanabusa sa vedľa mňa spokojne usmieval, rovnako ako viacerí muži okolo stola a hlavne ten mladík vzadu, čo sa dokonca až potichu zasmial nad tým, ako na mňa Ryo hľadel vypúlenými očami.
„Tak vidíš, Ryo, ako to dopadlo. Radšej si sadni a snaž sa zapájať sa čo najmenej.“ Zdalo sa, že riaditeľ je spokojný tiež.
„Dôkazy.“ Zopakoval muž napravo od Rya a pozrel sa na mňa. „Ukážte nám jeden dôkaz o zrade Mara-sama a my vám uveríme.“ Už nevravel nepriateľsky. Uprene na mňa hľadel a čakal na moju odpoveď.
Nevedela som, aký dôkaz mám poskytnúť. Všetky moje rany boli dávno preč a Kaname si dal záležať na tom, aby mi vyliečil a odstránil každú malú jazvičku. Prekvapilo ma, keď sa ozval Hanabusa.
„Aký dôkaz chcete? Stopy po jej ranách sú už dávno preč.“ Myslel úplne na to isté. „Ako sa opovažujete povedať, že klame?“ Nenávistne sa pozrel na Rya, ktorý sedel na svojom mieste bez slova, odkedy mu riaditeľ povedal. Potom pozrel Hanabusa na ostatných lovcov. „Ona neklame...a vlastne to ani nevie.“ Vydýchol Hanabusa a pokrútil hlavou. Rýchlo som na neho pozrela so zúženými očami. V Zerovej mysli som našla náznak pobavenia. Poznal ma a dobre vedel, že nikdy som nebola veľmi presvedčivý klamár. No z jeho tváre sa nedalo nič vyčítať. Bola stále rovnako ľahostajná. Hanabusa pokračoval:
„Ak vám nestačí, čo vám povedala, tak niečo poviem aj ja! Pretože ja som bol tiež pri tom, keď sa to stalo. Začínal sa hnevať a hlas sa mu celkom slabučko triasol, keď hovoril ďalej.
„Sám som ju niesol na rukách, keď jej to zviera roztrhalo hrdlo! Keby ju Kaname-sama hneď nevyliečil, tak by možno aj...“
„Hanabusa, prosím.“ Musela som ho zastaviť, lebo keď o tom pred všetkými hovoril, bolo mi naozaj hrozne. Keď som sa ozvala, sklonil hlavu a hneď zmĺkol. Asi vedel, ako som sa cítila.
Šokované myšlienky mužov sa na mňa valili zo všetkých strán. Nemysleli si, že Marov útok mal až takéto následky. Skôr predpokladali, že to bola len nejaká urážka, no nie tak hrozný fyzický útok. Pozrela som na Zera.
Keď si uvedomil, čo Hanabusa povedal, začula som, ako potichučky zaškrípal zubami. Nechty si zaryl do dlaní, aby sa upokojil. Potom sa na mňa pozrel a mne sa zdalo, že za tou jeho maskou som mu niekde v očiach zbadala bliknúť svetielko súcitu a smútku. No hneď to bolo všetko preč. Otočil sa a pozrel na tie zmätené a šokované tváre mužov pred sebou. Niektorí boli skutočne pohoršení, no iní sa stále tvárili tak, akoby ešte vždy neboli presvedčení.
„Pri všetkej úcte, Vaše veličenstvo... slová vášho strážcu nič nedokazujú.“ Povedal lovec sediaci vedľa Rya. Mal pravdu. Hanabusa bol na mojej strane a mohol pre mňa klamať. To si myslel aj on. Rozmýšľal práve nad okamihom, keď našli Marove telo.
Čistokrvný upíri sa na prach nepremenia. Znelo mu to v hlave stále dokola. Celkom som sa ponorila do jeho spomienok.
V lese bola tma, lebo cez husté koruny stromov neprenikal jediný slnečný lúč. Pri Marovom tele stáli niekoľkí lovci. Medzi nimi aj riaditeľ. Ďaleko v tme som však zahliadla medzi stromami striebro. Lepšie som sa prizrela a zbadala postavu, ktorej žiarivé vlasy poletovali v slabom vetre. Bol to Zero...
Prúd myšlienok sa skončil a ja som sa vrátila do miestnosti plnej lovcov. Teraz som už konečne vedela, aký dôkaz im mám predložiť. Hanabusa im už povedal, ako mi Maro veľmi ublížil, takže som to už znovu vysvetľovať nemusela. Pozrela som na riaditeľa.
„Keby len všetky tie zranenia boli jediné, čo mi spôsobil... No tok to nebolo. Ponížil ma ešte viac.“ Beznádej v očiach riaditeľa mi trhala srdce. Z mojich slov blo celkom zničený.
„A predsa je tu niekto, kto dokáže, že hovorím pravdu.“
„Kto?“ spýtali sa viacerí muži naraz. Pozrela som do zeme.
Hanabusa aj Seiren boli prekvapení. Nevedeli, čo chcem urobiť. Nadýchla som sa a pri srdci som pocítila ďalšie bolestivé pichnutie.
„Zero.“ Povedala som potichu. Vôbec som netúžila, teraz sa na neho pozrieť, no predsa som to spravila. Pomaly som zdvihla zrak a zahľadela sa do jeho krásnych bledučkých očí.
„Pozná vôňu aj chuť mojej krvi. On vám potvrdí, že ju cítil v ten deň, keď ste našli Mara v lese mŕtveho.“ Hlas mi znežnel. „Vzal mi toľko krvi, že neexistuje možnosť, aby si ju necítil. Tebe by stačila aj jediná kvapka.“
Všetky oči sa upierali na Zera. Potichu si vzdychol a prehrabol si pramene strieborných vlasov. A potom... prikývol.
Potvrdil tak moje slová a priznal, že hovorím pravdu. Ryo celkom stratil kontrolu. Vstal a zúrivosť z neho sálala na celú miestnosť. Proti Zerovmu tvrdeniu už nezmohol nič. Všetko bolo už jasné.
„Možno to bolo celkom inak!“ rozčuľoval sa. „Možno ani len netušíme, komu každému svoju krv rozdáv...“
Strašný tresk prerušil jeho zúrivé slová. Zatvorila som oči, keď ma Seiren chytila za ruku a stiahla dozadu za seba. Hneď som ich rýchlo otvorila, aby som zistila, čo sa stalo.
Rozhliadla som sa po miestnosti a ostala som celkom zaskočená tým, čo so videla.
Odnikiaľ sa v miestnosti zrazu zjavil Kaname.
Zvieral hrdlo drzému lovcovi a spod vyhrnutej hornej pery mu vyčnievali dva dokonale ostré tesáky. Vyzeral nebezpečne a aj ja som sa pri pohľade na jeho vražedný postoj zachvela. No to nebolo všetko.
Kúsok od Rya stál aj Zero. V natiahnutej ruke držal svoju zbraň, priloženú na hlave lovca. A akoby to všetko nestačilo, Hanabusa bol pri nich tiež a jeho ľad celkom omotal Rya od nôh až k pásu.
Všetkým trom sa rovnako leskli nebezpečné zuby, ktoré Ryovi navrávali, že povedal priveľa. Rozumela som ich reakcii. Len upíri mohli skutočne pochopiť, aká je krv dôležitá a Ryove slová, aj keď boli namierené proti mne, výsostne urazili aj ich. Bolo to však zvláštne, vidieť ich tam všetkých spolu. Tri osoby, na ktorých mi na celom svete záležalo najviac. Všetkých ich spojilo niečo rovnaké... to, že ani jeden z nich neznesie, keď ma niekto ponižuje.
Vykukla som spoza Seirenin chrbát a pozrela som na riaditeľa. Práve vstával a s hlasným povzdychom povedal:
„Veľmi ma to mrzí, Kaname. Ak nežiadam priveľa, mohol by si ho nechať tak? Nemám v úmysle toho blázna obhajovať, ale len pred chvíľkou ťa moja drahá dcéra celkom zbavila všetkých obvinení. Len v tvojom záujme... nešpiň si s ním meno.“
Kaname na riaditeľa ani nepozrel, len smrtiacim chladným tónom povedal:
„Ale áno, žiadaš priveľa. No ak ti to spôsobí problémy... vyriešime to neskôr a na inom mieste.“ Stiahol ruku z jeho hrdla, a pritom pohybe rozmrazil aj Hanabusov ľad. Obaja o krok ustúpili.
Ryo mal však stále pri hlave nabitú zbraň.
„Zero.“ Oslovil ho riaditeľ. „Teba sa to netýka.“ Tváril sa, akoby ho vôbec nepočul. Strhla som sa pri ohlušujúcom výstrele. Ryo v šoku vykríkol. Zbraň namierená na jeho hlavu sa v poslednej chvíli odklonila a do steny spravila nemalú dieru.
Zero ho síce nezranil, no mal aspoň lepší pocit, že ho aspoň na smrť vydesil. Jediným ladným skokom sa ocitol za riaditeľom.
Zachvela som sa za Seireniným chrbtom. Cítila som veľký hnev a pochádzal z Kanameho mysle. Nebol však namierený na Rya, ktorý sa stále nespamätal zo šoku a civel na svoje topánky.
Vedela som, prečo zúri... na koho sa hnevá. Bola som to ja.
Keď sa prestal sústrediť na Rya, hneď sa vybral ku mne. Seiren odstúpila, aby mu uvolnila cestu... Aby ma vydala napospas jeho hnevu. Zradkyňa... Kaname ma chytil za rameno trochu väčšou silou ako zvykol. Priklonil sa ku mne a cez stisnuté zuby tlmene zavrčal:
„Vysvetlíš mi, čo tu robíš?“ Jeho pohľad bol neskutočne chladný a prísny. Prepadol ma pocit strašnej viny. Bola som ako malé dieťa, ktoré karhajú za jeho hlúpe nápady.
Najhoršie na tom bolo, že všetky oči sa upierali na nás. Niektorí z lovcov boli nadšení, že majú možnosť vidieť nás pri tak osobnej výmene názorov. Nie som rovnaká, ako ostatní upíri, ktorým môže Kaname dávať príkazy a riadiť im životy. Ja mám rovnakú moc ako on. Aj keď som na to myslela, pri jeho pohľade som si uvedomovala, že to tak celkom nie je. Vyžarovala z neho taká nadradenosť, že aj ja som musela sklopiť zrak.
„Nemohla som ostať a nerobiť nič. Ja som len chcela...“
„Dostať sa do problémov?“ zasyčal nehnevane. „Alebo...“ švihol pohľadom po Zerovi, ktorý si to musel všimnúť. Nebol ďaleko od pravdy a aj keď vetu nedokončil, ľahko som si domyslela, čo chcel povedať. Znovu sa na mňa uprene zadíval.
„Yuuki, nerob mi to. Viem, že teraz to máš ťažké a že uvažuješ ináč, ale nechaj to na mňa. Vôbec si nemala odchádzať z domu. Keby som o tom vedel, nepustil by som ťa a hlavne v tvojom stave.“ Hlas mal už láskavý, ako vždy keď so mnou hovoril. Objala som ho rukou okolo pása.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ešte potichu a jeho ruka z môjho ramena sa mi presunula na chrbát. Potom ako som prikývla, ma celkom zľahka pobozkal na pery. Hneď sa otočil na Hanabusu, ktorý stál neďaleko od nás.
„Zoberieš ju rovno domov, aj keby ti povedala čokoľvek.“
„Spoľahnite sa, Kaname-sama.“ Povedal vážne Hanabusa a podišiel ku mne. Chytil ma za ruku a už ma chcel vyviesť z miestnosti, keď sa ozval riaditeľ.
„Jedna zo záležitostí je vyriešená, Kaname. Zostáva už len posledná vec...“ Jeho slová ma zaujali, a tak som ignorovala Hanabusu, ktorý mi stláčal ruku, pretože ma s Kanamem chceli čím skôr dostať preč. No ešte skôr ako riaditeľ vyslovil ďalšie slová, som videla v jeho mysli všetky jeho názory a domnienky. Premohla ma hrozná nervozita.
„Niektorí upíri...“ začal riaditeľ a mne sa v hlave opakovala len jedna veta. Ešte v aute mi ju povedala Seiren a teraz sa vynorila z môjho podvedomia.
Vedia aj o tom, že sa proti Kanamemu-sama spájajú ďalší upíri. A na toto práve myslel aj riaditeľ. No ja som videla aj to, na čo prišiel. Uvažoval nad ich konaním, nad ich dôvodmi, ktoré ich proti nám spájali. S hrôzou som ho počúvala ďalej:
„Máš nepriateľov, Kaname. Rozmýšľal som, čo môže byť ich cieľom... Už dlho nad tým uvažujem a mal som zopár nápadov... No keď som zbadal Yuuki...“ Ak som doteraz cítila nejakú nervozitu, hrôzu alebo strach, nebolo to nič v porovnaní s tým, čo ma zaplavilo teraz.
Vedela som, na čo myslel. Keď ma zbadal... tehotnú, prišiel na niečo iné, čo by tých upírov mohlo zaujímať. Zrazu sa zo mňa valil taký hnev, že som ho nemohla zadržať a vypustila som ho do celej miestnosti.
Všetci cítili moju hrôzu. Kaname bol hneď pri mne a chytil ma za ruky, keď Hanabusa zhrozene ustúpil bokom. Zúrila som.
„Zabijem ich! Ak sa priblížia k môjmu dieťaťu, tak ich roztrhám!“ Kaname ma nepúšťal.
„Upokoj sa, Yuuki. Možno im o to vôbec nejde.“ Nehovoril to však nejako zvlášť presvedčivo. Roztriasla som sa.
„Kaname,“ hnev vystriedalo zúfalstvo, „nikdy mi nedajú pokoj? Ak ma nedokázali získať, budú teraz chcieť moje dieťa?“ Hlas sa mi triasol tiež. Nemohla som sa ovládnuť.
„Šššš, Yuuki.“ Snažil sa ma utíšiť Kaname. „Oboch vás ochránim.“ Povedal mi tak istým hlasom, že som mu nemohla neveriť.
Chytil mi tvár do dlaní a chcel ma prinútiť, aby som mu pozrela do očí. No ja som hľadala iný pohľad, po ktorom som teraz túžila najviac na svete. A aj som ho našla. Do bledučko sivých očí som sa zahľadela so všetkou svojou bolesťou, strachom a beznádejou. Bola to len chvíľka, lebo Kaname ma donútil pozrieť sa do jeho upokojujúceho a hypnotického pohľadu.
Zabudla som na všetko. Kanameho oči ničili všetky moje spomienky na bolesť a paniku a zanechávali vo mne pokoj. No spomienku na tak nežný súcit a lásku v sivých očiach zničiť nedokázali...