VK, kapitola 14- Chyť ma, ak to dokážeš

Zobudila som sa do slnečného rána. Ako prvé ma hneď zaujal zlatý baldachýn, ktorý sa v svetle ligotal ešte viac. Bolo úžasné zobudiť sa ukrytá v tých závesoch. Kaname pri mne nebol. Musel vstať skorej ako ja, ak vôbec spal. Uvedomila som si, že ples sa má konať už zajtra v noci. Určite musí zariaďovať veľa vecí...
Noc bola na takýto banket dokonalá. Všetci upíri milovali ten čas. Ja som zatiaľ mala hodiny mierne prehodené. Aj keď som sa tiež lepšie cítila v tme, slnečné svetlo mi neprekážalo. Bola som zvyknutá, žiť ako človek. Kaname aj všetci ostatní sa prispôsobili mne.
Pred dverami som cítila Ruku a Rimu. Dnes v noci mali určite stráž ony.
Dnes ma čakal dlhý deň. Vzdychla som si a posadila sa.
„Ruka? Rima?“ zavolala som na ne.
„Dobré ráno, Yuuki-sama.“ Povedala Rima a obidve sa uklonili. Kývla som im hlavou.
Tak dobre, máte už všetko pripravené?“
„Áno, Yuuki-sama. Šaty sme prichystali už včera.“
Bola som si istá, že čo sa týka týchto dvoch, oblečenie museli mať vybrané už tri dni predtým.
„Tie červené?“ spýtala som sa nešťastne.
„Sú dokonalé, Yuuki-sama.“ Vyskúšate si ich?“ Rima na mňa prosebne hľadela. Ale sama som bola trošičku zvedavá.
„Dones ich.“ Vzdychla som nakoniec a Rima okamžite vystrelila do susednej izby pre tú červenú krásu.
„Neobávajte sa, Yuuki-sama, budete vyzerať úžasne.“ Ruka mala tiež radosť. Rima sa vrátila veľmi rýchlo a v rukách niesla červenú látku.
„Tak,“ usmiala sa, „poďte, Yuuki-sama, pomôžeme vám ich obliecť.“
Vstala som z postele a podišla k nej. Bola som len v bielizni, takže vyzliekať som sa nemusela. Rima mi šaty pomaly natiahla cez hlavu a upravovala ich, kým mi Ruka vzadu zaväzovala malé šnúrky okolo pása. Keď som sa konečne pozrela do zrkadla, s výsledkom som bola viac než spokojná. Šaty mi dokonale obťahovali postavu. Nemali žiadne ramienka, takže som mala plecia odkryté a obrovský výstrih vzadu mi odhaľoval celý chrbát skoro až po lem spodnej bielizne. Boli naozaj nádherné. Dlhá sukňa ležala stočená ma zemi a keď som sa prešla, ťahala som ju za sebou dobré dva metre.
„Dokonalé šaty pre dokonalú Yuuki-sama.“ Usmievala sa Rima. Naozaj mi pristali.
„Dobre,“ povedala som. „Pomôžte mi to vyzliecť.“
Chcela som ísť pohľadať Kanameho. Keď som mala šaty dole, obliekla som si krátku čiernu sukňu a hodvábnu blúzku. Vybehla som z izby a nechala som Rimu a Ruku za sebou. Práve sa dohadovali na tom, ako mi upravia vlasy.
Ponáhľala som sa dole po schodoch. Cítila som Kanameho v jeho pracovni, tak som rýchlo zabočila doľava a prebehla malú halu s krbom. Prešla som cez dvere do knižnice, a potom rovno k veľkým dverám z tmavého dreva. Kaname ma už počul, tak som nečakala a vošla som dovnútra.
Sedel za svojím stolom v obrovskom, dokonale pohodlnom kresle. Oproti nemu stáli Senri a Akatsuki, ktorých som vôbec nevnímala, keď sa mi uklonili. Pribehla som ku Kanamemu a vrhla som sa mu okolo krku. Objal ma a zaplietol si ruku do mojich vlasov.
„Ako sa dnes máš?“ spýtal sa ma a zľahka ma pobozkal na čelo, na líce, a potom na pery. Hral sa s mojimi vlasmi. Krútil a poťahoval moje dlhé pramene. Pozrela som mu do tváre.
„Pamätáš, včera som...“
„Pamätám.“ Usmial sa zoširoka. Určite myslel na iné veci ako ja. Zľahka som ho udrela po hlave. Akatsuki a Senri sa premáhali, aby sa nezačali smiať.
„Včera som ti vravela, že chcem vyskúšať...“
„Veď sme veľa vyskúšali...“ provokoval ďalej.
„Kaname!“ vykríkla som. „Necháš ma už konečne dopovedať to?!“
„Prepáč.“ Usmieval sa. Akatsuki sa už musel otočiť. Keby som videla ako sa smeje, rozčúlila by som sa ešte viac. Tak som sa na Kanameho škaredo pozrela a konečne povedala to, čo som mala na mysli.
„Chcem vyskúšať svoje schopnosti. Dnes.“ Môj nahnevaný tón sa mu zdal vtipný.
„Dobre, ako si praješ. Ale nemôžeme to veľmi preháňať, aby si nič neskomplikovalo do zajtra.“ Prikývla som. Vstal a chytil ma za ruku.
„Senri, Kain, zavolajte Aida, a potom príďte za nami.“ Uklonili sa mu. Kaname ma viedol cez pracovňu ku schodom vzadu, ktoré boli spojené s hlavným schodiskom a viedli do spoločenských miestností.
Vošli sme do tanečnej sály, najpriestrannejšej miestnosti v celom dome. Pomaly sa už začínala zapĺňať kvetmi, kvôli zajtrajšiemu plesu. Kaname zastal v strede miestnosti a otočil sa mi čelom. Potom ustúpil dozadu, aby medzi nami vznikol priestor.
„Tak,“ povedal, „rob si čo len chceš...“
Stáli sme tvárou v tvár. Pozorne ma sledoval, keď som sa sústredila. Nevedela som presne, čo mám robiť. Všetko čo som doteraz vedome mohla ovládať, bolo čítanie myšlienok a presúvanie tých mojich do myslí iných. Zavrela som oči a nazrela som do mysle Kanamemu. Stále som si uvedomovala, čo robím, takže kým budem kontrolovať myšlienky ostatných, môžem robiť čokoľvek. Všetko to záležalo od toho, ako veľmi som sa sústredila.
Ďalšou úžasnou schopnosťou bolo, že som sa mohla pozerať jeho očami. Ale bolo to veľmi neprirodzené a zvláštne, keď som sa musela pozerať sama na seba. Opustila som jeho myseľ, keď sa dvere otvorili a do miestnosti vošla celá stráž. Čudovala som sa, prečo sú tu všetci.
„Načo to je?“ spýtala som sa Kanameho a rukou mávla k nim.
„Pre istotu.“ Stále sa tváril veľmi záhadne. Vôbec som mu nemohla čítať z tváre. Ostatní mu určite hovorili o mojej ďalšej schopnosti prenášania emócii. Bál sa, že by ma sám nezvládol? Znovu som pozrela na stráž a keď som zbadala Rimu, niečo mi napadlo. Rýchlo som prišla k nej, všetci boli prekvapení. Usmiala som sa a naznačila som jej, že si chcem požičať jej šatku, ktorú mala uviazanú na krku. Hneď si ju stiahla a podala mi ju. S jej šatkou v ruku som sa vrátila ku Kanamemu. Bol zvedavý, čo chcem spraviť. Zdvihla som prst, aby chvíľu čakal. Potom som si uviazala šatku okolo očí.
Keď som si bola istá, že nespadne a presvedčila som sa, že naozaj nič nevidím, usmiala som sa.
„Chyť ma!“ vyzvala som ho. Kým niečo stihol spraviť, rýchlo som mu vstúpila do mysle a začala sa pozerať jeho očami. Takto som mohla zistiť, kam presne sa pohne.
Chvíľu len stál a pozeral na mňa, ako sa usmievam. Potom sa konečne pohol. Veľmi pomaly sa začal blížiť, až zrazu spravil prudký pohyb priamo ku mne a natiahol ruku, že ma chytí okolo pása. Šikovne som uskočila do strany. Kaname sa ma ani nedotkol. Nahlas som sa zasmiala. Takto, hľadiac cez jeho oči to bolo celkom jednoduché.
„Ako?“ chcel vedieť Kaname, a znovu ma chcel zadržať, tentoraz zozadu, a ja som ma mu znovu uhla. Skúsil to ešte raz a chcel ma oklamať. Predstieral, že ide z pravej z pravej strany, a potom sa neuveriteľne rýchlo otočil a vrhol sa na mňa spredu. Na chvíľu som ostala zmetene stáť. Jeho víťazoslávny úsmev bol však celkom zbytočný.
Myslel si, že ma už má, ale v poslednej sekunde som odskočila, a len i milimeter predbehla jeho ruky. Obaja sme zastali.
Kaname ma pozoroval a medzitým rýchlo premýšľal. Videla som aj jeho myšlienky a keď mu napadlo práve to, na čo nemal prísť, vedela som, že už to také jednoduché mať nebudem.
Keď sa teraz približoval, už nebol taký ostražitý. Usmieval sa.
Ach, dopekla, prišiel na to. Tesne pred tým, ako skočil smerom ku mne...zatvoril oči.
„Nie!“ vykríkla som, keď to spravil a bezmocne som ostala stáť, kým ma jeho ruky pevne neobjali okolo pása. Strhla som si šatku z očí a smiala som sa spolu s ním. Zozadu ma objímal a bozkával mi krk. Užíval si, že ma konečne drží.
„Takže sa dokážeš pozerať mojimi očami?“ spýtal sa ma ohromene.
„Áno,“ vydýchla som.“ Ale je to zvláštne.“
„Hmm,“ povedal iba. Bolo to veľmi zvláštne a hlavne vyčerpávajúce. Vykrútila som sa z Kanameho objatia a otočila sa za Rimou. Tá ku mne hneď priskočila a ja som jej podala šatku. Uviazala si ju okolo krku.
„Ďakujem vám,“ ozval sa Kaname, „asi som sa príliš obával.“ Stráž sa nám uklonila a všetci odišli.
„Čoho si sa bál?“ spýtala som sa.
„Aidou mi hovoril ako si ich všetkých viackrát prekvapila svojou silou. Tak som chcel mať istotu, že nezničíš aj náš dom.“ Usmial sa.
„Vôbec žiadny dom som nezničila! To len Hanabusa preháňa kvôli pár rozbitých vecí.“ Chytil ma za ruku a vybral sa k dverám na konci miestnosti. Útulný salónik bol jednou z najkrajších izieb v celom sídle. Rada som vysedával na obrovskej sedačke zlatej farby a čítala tam Kanameho knihy. Odtiahla som ho k nej a sadli sme si. Bola som už dosť vysmädnutá, a tak som sa rozhodla využiť príležitosť. Zvalila som sa na Kanameho a veľmi silno ho chytila za ruky. Slabučko sa mykol, keď som sa mu vrhla na hrdlo. Naučila som sa byť jemnejšia a svoje tesáky som zaborila len trošičku, aby som ho zranila čo najmenej. Jeho krv som pila veľmi pomaly. Chcela som si to čo najviac vychutnať, pretože som mohla vypiť len málo, aby som ho teraz príliš neoslabila. Skoro po kvapkách mi to takto trvalo celú hodinu. Keď som ho pustila, hneď sa posadil. Nebol unavený. V mysli som mu videla, že sa mu to páčilo a dokonca to pokladal za veľmi príjemné. Potešila som sa, že som mu skoro vôbec nespôsobila bolesť...
Kaname bol nervózny celý deň. Mohla som ho presviedčať hodiny, ale aj tak mi neveril, že bude všetko v poriadku.
Okolo polnoci sme sa všetci zišli v malej hale. Pomaly som si zvykala na aktivitu v noci a oddychovať som sa rozhodla až ráno. Kaname trval na tom, aby sme si poslednýkrát prešli celý plán. Sedela som na svojom obvyklom mieste na koberci pred krbom. Kaname si sadol oproti mne do čierneho kresla, aby mi mohol pozerať priamo do tváre. Rima a Senri sa usadili na koženom gauči a Ruka vedľa nich. Akatsuki však ostal stáť za Kanamem, rovnako ako Hanabusa za mnou.
„Ich mysle môžeš kontrolovať už zo svojej izby,“ vravel mi práve Kaname. Vôbec sa mu nepáčila predstava, že by ma všetci ostatní mohli čo i len vidieť.
„Samozrejme, pôjdem prvý s Kainom a Senrim. Tak budeš mať čas všetkých si ich preveriť a keď skončíš, až potom sa k nám pripojíš.“
Vzdychla som si, ale prikývla som. Bolo som si istá, že sa nikto nepokúsi priamo zaútočiť, keď je Kaname na blízku. Bol prehnane opatrný. Ale nevadí... len sa o mňa bojí. V duchu som sa usmiala.
„Všetci ju túžia vidieť.“ Ozval sa Hanabusa. „A tým viac, že ju úplne schovávate pred svetom, Kaname-sama.“
„To je pravda,“ pridala sa Ruka, „všetci sme vonku začuli, aký sú pekelne zvedaví na vašu princeznú, Kaname-sama.“ Na tvári som mu videla, že má ešte menšiu chuť niekam ma púšťať a ukázať ma toľkým upírom.
„A presne to využijeme.“ Usmiala som sa. Kaname bol celý nešťastný. Pozrela som na neho.
„Čo je to za výraz?“ spýtala som sa jemne. Aj on sa na mňa pozrel.
„Vieš, že je to jedinečná príležitosť! Celé sídlo stráži päťdesiat ďalších stráží a tých najlepších máme rovno tu! A keď sa postavíš vedľa mňa ty, naozaj si myslíš, že mi ešte niečo hrozí?“ Neodpovedal len sa na mňa ďalej díval.
„Kaname-sama,“ ozval sa Akatsuki, hneď vedľa neho, „Yuuki-sama má pravdu. V živote som nepočul účinnejší plán ako je tento. Zbavíme sa všetkých, ktorí vás ohrozujú.“
„A počul si už aj bezpečnejší?“ spýtal sa ho Kaname s ľahko ironickým tónom.
„Vystavovať ju pred všetkými nepriateľmi...“
„Hanabusa bude stále pri mne a to mi stačí na to, aby som bola dokonale pokojná.“ Prerušila som ho zostra. „Ak tebe nestačí skoro šesťdesiat stráží...“
„Ja nepotrebujem ani jedného. Všetci sú tu kvôli tebe.“
Vstala som. Venovala som Kanamemu krátky nazlostený pohľad.
Viem sa o seba postarať! Povedala som mu v myšlienkach. Keď nezmenil výraz tváre, a len ďalej na mňa pozeral neoblomným pohľadom, otočila som sa a bez slova vykročila k dverám. Kaname nespravil nič aby ma zastavil, ale neušlo mi, ako kývol hlavou na Hanabusu, ktorý sa vybral za mnou. Dobehol ma a otvoril mi dvere. Ignorovala som ho. Vyšla som z miestnosti s Hanabusom za sebou. Potom som vybehla po schodoch, rovno do mojej izby s baldachýnom. Zvalila som sa na posteľ a zatvorila oči. Hanabusa vošiel za mnou a sadol si neďaleko odo mňa do kresla.
„Kaname-sama má o teba strach, to je všetko.“ Povedal potichu Hanabusa. Vzdychla som si. Teraz som už bola nervózna aj ja. Je to tu. Ten deň, ktorého sa Kaname tak veľmi obával. Aj ja som cítila vo vzduchu, že niečo sa zajtra pokazí...
Bolo mi jasné, že nedokážem zaspať, ale potrebovala som to. Zajtra budem musieť mať veľa energie.
„Pomôžeš mi?“ spýtala som sa potichu a tvár som zaborila do vankúša, aby Hanabusa nevidel moju tvár plnú obáv. V myšlienkach som mu objasnila, čo od neho chcem. Zdvihol sa z kresla a sadol si vedľa mňa na posteľ. Potom mi zľahka položil jemnú ruku na hlavu a povedal:
„Už sa netráp a oddýchni si. Zajtra ťa nepustíme z očí.“
Modrá žiara vystrelila z jeho dlane ako vždy, keď ma uspával a ja som celkom dobrovoľne konečne utiekla všetkým obavám zo zajtrajšieho dňa.