VK, kapitola 12- Tesáky mojej lásky

Kapitola 12- Tesáky mojej lásky. Už som ti raz povedala, že ti všetko vrátim tisíckrát. Tak poď bližšie, aby som sa konečne mohla stať... skutočnou korisťou svojho upíra.

Nasledujúci týždeň bol asi mojim najšťastnejším v živote. Rýchlo som sa zotavovala a hlavne kvôli Kanamemu, ktorý bol neustále pri mne. Bola som nadšená svojím novým domovom a ako som predpokladala, miesto na hrubom koberci pred kozubom sa stalo mojím obľúbeným. Trávila som tam veľmi veľa času, väčšinou čítajúc knihy, ktoré som si preniesla z Kanameho skvostnej knižnice.
Práve sedel vedľa mňa a uprene hľadel do ohňa. Vôbec sa mu nepáči môj nápad. Aj keď uznal, že by to bolo dokonale účinné a lepšia príležitosť na zlikvidovanie všetkých nebezpečných upírov by sa nám ani nemohla naskytnúť, obával sa kvôli mojej bezpečnosti. V tomto pláne som bola ja návnadou, a proti tomuto Kaname namietal najviac. Odložila som knihu a pozrela na neho.
„Stále nad tým premýšľaš?“ spýtal som sa a posadila som sa mu do lona. Neodpovedal, a ani sa nepohol. Bol veľmi zamyslený. Alebo to len predstieral.
Prečo ma ignoruje? Dobre vie, že mu to aj tak nijako nepomôže. Začala som sa teda dožadovať pozornosti. Pobozkala som ho na krk a rozopla mu pár horných gombíkov, aby som mu mohla perami prejsť aj po kľúčnej kosti.
Stále nereagoval. Nespravil ani ten najmenší pohyb. On je ale tvrdohlavý! Veď ja mu ukážem..
Silno som zatlačila dlaňami o jeho hruď a zvalila som ho na koberec. Ostala som na ňom ležať a pozrela som mu do tváre:
„Tak!“ vyhlásila som a pevne mu schytila zápästia, aby neušiel. „Čo ti vadí tentoraz?“
Nepovedal nič, iba mi vydýchol priamo do tváre. Potom otočil hlavu nabok, aby mi nemusel hľadieť do tváre. Takže v tom mieni pokračovať. Dobre! Nech si robí, čo sa mu len zachce, ale ja budem tiež!
Stále som ho pevne držala za ruky, a tak nemohol pretestovať, keď som mu rozopínala aj ostatné gombíky na košeli. Chcel sa posadiť. Pokúsil sa uvoľniť zovretie mojich rúk, ale po chvíľke to vzdal. Bola som si istá, že by ma ľahko premohol, ale nechcel byť na mňa surový. Ešte som ho nemohla pustiť. Ešte sa mi nepozrel do očí...
Budem to s ním mať ťažké, ale nakoniec aj tak spraví vždy to čo chcem, aby som bola šťastná.
„Prichádza Senri...“ započúval sa do diaľky, „a tiež Aidou s Rimou.“ Povedal, stále otočený preč od mojej tváre. Prekvapilo ma, že ich počuje, pretože ja som zatiaľ nezaznamenala nič. Kaname mal dokonalý sluch. Oveľa lepší než ja. Svoje schopnosti predvádzal málokedy, ale keď k tomu došlo, vždy som žasla. Moje schopnosti sa stále vyvíjajú. Možno raz aj ja dokážem to čo on. Ale to ešte potrvá...
Už som ich začula aj ja. Ich kroky sa približovali k nám.
„Senri mi má doniesť nejaké správy. Musím ísť.“ No nespravil nič. Ostal pokojne ležať a ďalej načúval blížiacim sa krokom. Stále sa na mňa nechcel pozrieť.
„Ešte nemôžeš odísť.“ Povedala som mu ticho. Uprene som na neho hľadela, odhodlaná neuhnúť, kým sa na mňa aj on nepozrie. Čakal som. Stráž bola už neďaleko. Hanabusovi som poslala svoje myšlienky, a nato sa všetci traja zastavili. Nechcela som, aby teraz vyrušovali. Prídu až keď ich zavolám.
„Pozri sa na mňa, Kaname.“ Zašepkala som. Nadýchol sa a pomaly ku mne otočil tvár. Pozrel sa mi priamo do očí. Konečne!
„Prečo sa hneváš?“ spýtala som sa ho so smutným výrazom na tvári. Pustila som mu ruky a tie svoje zaplietla do jeho úžasne jemných vlasov. Urobil to isté. Hral sa s mojimi dlhými prameňmi a pritiahol si ich k tvári, aby mohol lepšie vdychovať ich vôňu. Nechcel rozprávať, tak som ho nenútila. Objala som ho a on si skryl celú tvár do závoja mojich vlasov. Mala som obrovské nutkanie chrániť ho, a tak som sa prestala hýbať a nechala som svojho prekrásneho a práve veľmi zraniteľného upírieho princa schovávať sa v mojom objatí.
Pomaly vdychoval moju vôňu a cítila som, ako z neho sála pokoj. Potom mi zrazu povedal:
„Dobre teda. Spravíme to po tvojom. Ale po celý čas budeš pri mne.“ Mal o mňa strach, ale to som už vedela. Nezniesol by, keby sa na mňa niekto hoci len škaredo pozrel. Prestala som ho objímať a zdvihla som hlavu, aby som sa mu mohla pozrieť do tváre:
„To je to jediné, čo si prajem.“ Stále mal ruky zapletené v mojich vlasoch. Pritiahol si moju tvár k svojej, aby ma mohol ľahučko pobozkať.
„Tak prečo už nezavoláš Aida, aby si mu to povedala?“ spýtal sa ma Kaname. „Všetko treba čo najrýchlejšie pripraviť.“ Oprela som si čelo o jeho plece a zatvorila som oči, aby som sa mohla sústrediť.
Hanabusa, ponáhľajte sa, povedala som mu v myšlienkach. O pár sekúnd sa ozvalo tiché zaklopanie a do tmavej miestnosti, osvetlenej iba ohňom, vošli tri postavy. Nazrela som im do myslí a ubezpečila sa, že nechcú povedať nič, čo by mohlo Kanameho znepokojiť. Keď nás spolu zbadali ležať a bozkávať sa pred krbom zastali.
Hanabusa bol prekvapený a aj poriadne zahanbený. Rima sa len usmievala, postávajúc vedľa Senriho. Zdvihla som k nim zrak a chcela som vstať, ale Kaname ma pritiahol naspäť k sebe a silno ma objal. Pozrela som na neho a slabučko som sa pousmiala.
„Nemôžem im čokoľvek povedať, keď ma budeš rozptyľovať.“ Vyčítala som mu stále na usmievajúc. Nadvihol sa a pobozkal ma na tvár. Pozrela som na neho cez zúžené oči.
„Takto sa naozaj nedá pracovať!“ vyhlásila som a použila som silu, aby som sa dostala z jeho objatia. Nahlas sa rozosmial a pustil ma. Ja som sa posadila a chrbtom som sa oprela o jeho teplý bok. Konečne som mohla hovoriť:
„Shiki-san, obávam sa, že tvoje správy už nemajú význam, keďže Kaname súhlasil s mojím nápadom úplne.“ Jemne mnou zatriaslo, keď si Kaname odkašľal, tak som sa o neho prestala opierať. „Chcela som povedať: keďže Kaname bol fyzicky prinútený súhlasiť.“ Usmiala som sa a bola som na seba hrdá, že som to nakoniec dokázala, síce som vedela, že nakoniec bude súhlasiť.
„Čože?“ Kaname bol prekvapený a v jeho hlase sa skrývala hravosť. Čo to tu hovoríš? Akože prinútený?“ Nahlas som sa smiala. Kaname sa posadil, tak som sa mu rýchlo otočila tvárou a chcela som odskočiť, ale on bol rýchlejší. Vystrel ruku a bleskovo si ju omotal okolo môjho pása. Nemohla som robiť nič. Držal ma dosť pevne nato, aby som nemohla utiecť, ale zároveň nežne, aby ma to nebolelo.
„To nie je fér, si silnejší.“ Vyhlásila som nešťastne a chytila ho za ruku, ktorou ma stískal.
„Presne tak! Ako by ti teda uverili, že si ma premohla?“ Pritiahol si ma k sebe.
„Nemala som na mysli tento spôsob.“ Usmiala som sa znova a nežne ho objala rukami okolo pliec. „Ale tento.“ Povedala som a párkrát som ho jemnučko pobozkala na pery. Páčilo sa mu to.
„Aha,“ povedal, keď pochopil. „V tom prípade... máš pravdu.“ Obaja sme sa usmievali. Potom som ho pohladila po tvári.
„Dovolíš, aby som sa s nimi dohodla? Treba to zariadiť čím skôr.“ Pozrela som smerom k stráži.
„Iste, ale ponáhľaj sa.“ Povedal mi a keď ma púšťal, venoval mi šibalský úsmev. Potom vstal a prešiel okolo stráže. Všetci sa hlboko uklonili s pravými rukami na srdci a vstali, až keď sa za ním zatvorili dvere. Ostala som sedieť pri ohni a mávla som na nich, aby si prišli sadnúť do kresiel blízko mňa. Hneď tak urobili a ja som začala hovoriť:
„Dobre, najdôležitejšie je zaistiť, aby tu boli úplne všetci. Prísť musí každá jedna beštia, čo v budúcnosti môže ohroziť Kanameho.“ Vravela som hlasom plným nenávisti a odporu. „Shiki, Rima, o to sa postaráte vy. Roznesiete správy, týkajúce sa mňa. Hlavné je, aby ste spomínali moju chorobu, slabosť a všetko ostatné, čo by nepriateľov uistilo, že moja krv nie je nedosiahnuteľný cieľ.“ Pri tých slovách sa Hanabusa mykol.
„Musia si jednoducho myslieť, že som slabá a nechránená. To je základom.
„Hneď zajtra sa do toho pustíme.“ Povedala Rima.
„Hanabusa, pozveš všetkých urodzených upírov, s ktorými Kaname udržiava priateľstvo. Všetkých slávnych, známych a dôležitých. Bohužiaľ, nemôžeme si byť istý ani nimi. Musia tu byť všetci.“ Hanabusa prikývol a keď som chcela pokračovať, prekvapene sa ma spýtal:
„Ako si, preboha, presvedčila Kanameho-sama, aby s tým súhlasil?“ Pozrela som na neho. Nerozumel tomu. Zrejme aj jemu sa to zdalo ako poriadne nebezpečný plán. Vzdychla som si: „Kaname si nepraje nič viac ako to, aby som bola v bezpečí. Keď sa teraz naskytla príležitosť zabezpečiť mi to, prečo by namietal? Nestojí jedno riziko za desaťročia pokoja?“
„Podľa mňa je to dobrý plán.“ Vravela Rima, „Alebo si nedôveruješ, Hanabusa? Myslíš, že Yuuki-sama nedokážeme ochrániť?“
„Isteže si verím!“ vyhlásil sebaisto Hanabusa. „Už nikdy sa nedopustím ďalších chýb...“ povedal úplne potichu.
„Čo keby ste ma nechali dovysvetľovať zvyšok plánu?“ zasiahla som, lebo sa mi ich téma už prestávala páčiť. Dokončila som všetko, čo museli vedieť. Keď som im zadelila úlohy, zívla som si. Už aj tak som chcela skončiť. Nechala som Kanameho čakať pridlho. Postavila som sa a rozlúčila sa s Rimou a Shikim, ktorý spolu zmizli za rovnakými dverami uprostred haly. Hanabusa ma odprevadil až k mojej izbe a ostal na chodbe. Dnes drží stráž on. Vošla som do miestnosti a ani som poriadne nezatvorila dvere, už ma zachytili Kanameho ruky.
„Som vyčerpaná...“ zamrmlala som. Zdvihol ma na ruky a odniesol do postele. Vyzul mi topánky, kým som si ja vyzliekla šaty a natiahla na seba nočnú košeľu. Zvalila som sa na posteľ a zatvorila som oči. Kaname si ľahol vedľa mňa. Otočila som sa k nemu a hlavu si položila na jeho hruď. Tak som zvyčajne spávala. Prehodil cez nás prikrývku a pobozkal ma na čelo.
„Sladké sny, Yuuki.“ Povedal mi, ale ja som už nevládala odpovedať. Chytila som ho za ruku a vdychujúc jeho vôňu som zaspala...

Zobudila som sa uprostred noci na to, že Kaname vstal. Potichu som ho sledovala. Prešiel k oknu a pozrel sa von. Čo ho mohlo vyrušiť? Bola som zvedavá, tak som prestala predstierať spánok a jemným hlasom som sa ho spýtala:
„Nemôžeš spať?“ Posadila som sa a snažila sa vycítiť jeho náladu. Bol nervózny a nad niečím nepokojne premýšľal. Vzdychol si a pozrel sa na mňa.
„Chcem ti pomôcť, tak mi to ukáž...“ povedala som a podišla k nemu. Postavila som sa priamo pred neho a chytila mu tvár do dlaní. Zatvorila som oči, aby som sa mohla plne sústrediť na všetky obrazy a pocity, čo sa mu preháňali mysľou. Teraz som všetko videla, nemusel mi nič vysvetľovať. Otvorila som oči.
„Ešte stále sa o mňa bojíš...“ vzdychla som.
„A navždy aj budem.“ Povedal mi potichu.
„Niet sa čoho obávať. Môže ich byť koľko chce, lebo ja sa o seba dokážem postarať.“ A aby som mu potvrdila svoje slová, v myšlienkach som mu ukázala moje vlastné spomienky na to, ako nás napadli upíri cestou k sídlu. Ukazovala som mu ako som si hravo poradila so všetkými, čo sa mi postavili do cesty. Chcela som, aby precítil pocity mojich nepriateľov, keď ma videli tasiť Artemis. Všetku tú hrôzu, sekundu pred tým ako im ostrie prerezalo telá napoly. Ukázala som mu to, aby mi už konečne uveril, že aj ja som silná.
„A dokonca budeš stále so mnou ty.“
Chytil ma za ruku a zdvihol si ju k tvári. Nosom prechádzal po mojom zápästí a jemne sa triasol pri vôni mojej krvi. Všetok jed, čo som v sebe mala, pred pár dňami už zmizol. Preto mu teraz nič nebránilo...
Aj ja som sa triasla, keď ma jeho ruky omotané okolo môjho pása stiskli prisilno. Vyrazilo mi to dych. Položil pery na môj krk a trochu ich pootvoril. Zovretie jeho rúk ešte zosilnelo a vtedy mi utiekol hlasný vzdych bolesti. Okamžite ma pustil a vystrašene sa na mňa zadíval.
„Odpusť.“ Povedal trpkým hlasom a zase ma objal, tentoraz veľmi nežne. Nemohla som sa prestať triasť. Veľmi ma to zaskočilo.
„Yuuki,“ vravel ticho, „odpusť mi to.“ Utrel mi slzy. Ani som si nevšimla, že plačem. Prečo takto reagujem? Skryla som si tvár do jeho košele. Zdvihol ma a silno sme sa objímali. Dlho ma držal a potichu mi nádherne spieval do ucha, až som mu zaspala na rukách...

Keď som sa ráno zobudila, ležal vedľa mňa. Ešte spal a vyzeral tak pokojne a bezbranne. Dívala som sa mu na tvár a premýšľala nad svojou reakciou v noci. Netuším, čo to malo znamenať, ale už sa to nikdy nezopakuje. Kaname bol včera vystrašený a ja som mu veľmi chcela dokázať, že som tu len pre neho, a že mu dám čokoľvek. Aj to, čo som včera v noci odmietla. Túžila som po jeho krvi rovnako, ako on po mojej a viac som už nemienila byť tá krutá a prehnane zraniteľná. Rozhodla som sa a pomaly sa posadila. Hanabusa držal celú noc stráž a hoci ma s Kanamem počul, nerozumel celkom podstate nášho rozhovoru. Stále stál pred dverami a kontroloval okolie. Spojila som sa s ním v myšlienkach:
Hanabusa, odíď, prosím ťa a do obeda nás nevyrušujte.
Cítila som, že je prekvapený, ale bez slova poslúchol a odišiel, aby sa mohol pripojiť k zvyšku stráže. Kaname sa neprebral. Stále dýchal pomaly a zhlboka. Pocítila som šteklenie v ústach, keď sa mi zjavili tesáky. Zdvihla som si ruku k ústam a zahryzla si do zápästia. Potom som si zranila aj druhú ruku. Krv sa mi valila von a stekala po celej dĺžke rúk.
Bolelo to. Ale nie viac, ako keď som videla tú túžbu v Kanameho očiach, ktorú som nemohla uhasiť. Cítila som, ako sa Hanabusa zastavil v polovici schodiska a šokovane sa obzrel späť na dvere, od ktorých odchádzal. Cítil moju krv, ako aj všetci ostatní. Okamžite boli v pozore.
Hanabusovi som poslala poslednú myšlienku, aby sa upokojil, a potom som si uzavrela myseľ, aby som sa mohla sústrediť len na seba a na Kanameho. Krvavými prstami som mu prešla po perách. To ho zobudilo. Pomaly otvoril oči a párkrát zažmurkal. Opatrne som si na neho ľahla a priblížila som sa k jeho tvári tak, aby mi dočiahol na krk. Potom som mu zašepkala so ucha:
„Nemám ti čo odpúšťať. Veď práve ty by si mal odpustiť mne, že som ťa nechala... tak dlho čakať.“
Chcel niečo namietnuť, ale ja som ho chytila za vlasy a pritlačila som jeho pery na svoje hrdlo. Chvíľu odolával, ale potom ho premohol smäd. Otvoril ústa a jemnučko ma škrabol na krku. Ochutnal pár kvapiek mojej krvi, a potom sa už nemohol ovládať.
Prevalil ma na bok a jeho pevný stisk bol skôr vzrušujúci ako bolestivý. Držal ma v náručí, keď sa na mňa zvalil. Bol dosť opatrný v tom, aby mi nespôsobil veľkú bolesť a tesáky nezaboril priveľmi hlboko. Bol nežný. Ležala som bez pohnutia a počúvala som, ako Kaname prehĺta. Bol to zvláštny pocit. Poriadne bolestivý, aj keď dával pozor, a veľmi vysiľujúci. Už po minúte som sa cítila slabá. Keď som zatvorila oči, chcel prestať, ale ja som zaklonila hlavu ešte viac a silnejšie som ho pritisla k svojmu hrdlu. Celé jeho tesáky sa mi zaborili donútra a ja som musela zavzdychať od bolesti. Na chvíľu prestal piť, ale keď som ho nepúšťala, chytil ma ešte pevnejšie a dostal sa až k tepne.
Sila mi začala tak ubúdať, že som sa ledva držala pri vedomí. Ale Kaname ešte neprestal. Až teraz začal naplno prehĺtať a pokračoval ešte dlho. Cítila som jeho obrovskú radosť, a tak som tiež bola šťastná. Keď nakoniec vytiahol svoje tesáky, usmievala som sa, ale nevydržala som sa na neho pozerať. Oči som mala zatvorené a čudovala som sa, že ešte vôbec vnímam. Prinútila som sa na chvíľku sa pozrieť na Kanameho a jeho krásne tvár plná energie bola to posledné, čo som si pamätala, kým ma úplne neopustili sily a ja som znova zavrela oči, tentoraz už nadlhšie, ako pár sekúnd...