VK, kapitola 10- Láska.

Kapitola 10- Láska. Stačí aby si sa na mňa zvodne pozrel alebo sa ma dotkol hoci len jedným prstom, aj tak nikdy nenaučím svoje líca, aby sa prestali červenať, aby sa moje oči na teba prestali s vernosťou pozerať, a aby sa moje srdce prestalo tou veľkou láskou roztápať...

„Cítiš sa dnes lepšie?“ spýtal sa milo.
„Kaname, Kaname, poďme sa aspoň trošku prejsť. Už tu nevydržím viac ležať a áno, cítim sa lepšie. Oveľa lepšie po ráne...“ povedala som mu a zľahka ho pobozkala po krku. Pohladil ma po vlasoch.
„Chceš ísť von? Nie je to veľmi dobrý nápad...“
„Prosím, prosím.“ Vravela som naliehavo a začala som sa vrtieť, aby som mu dala najavo, že tu už ležať nebudem. Vzdychol si ale viac už nenamietal. Postavil sa a otočil sa k Rime. Pribehla k nemu a podala mu jemný tmavý plášť. Kaname ma chytil za ruku a pomaly mi pomohol vstať. Prehodil cezo mňa plášť a skryl tak peknú hodvábnu košieľku, čo so mala na sebe.
„Tak poď, neposedná princezná.“ Povedal a opatrne vykročil dopredu. Keď som ho bez problémov nasledovala, zjavne mu odľahlo. Hanabusa, Rima a Ruka sa pre istotu držali pár krokov za nami. Vôbec mi nebolo zle a hlava sa mi tiež nekrútila, ako prvý raz.
„Odkedy som tu, túžim vidieť dom. Určite je nádherný, však?“ otočila som sa na Hanabusu.
„Sama uvidíš.“ Povedal mi Kaname. „ Ale nie dnes. Pôjdeme len do záhrady, pretože sa mi nezdá veľmi múdre, aby si hneď behala po celom dome.“
Vyšli sme z izby a prešli po dlhej rovnej chodbe, ktorá viedla k schodisku. Keď sme boli pred ním, Kaname ma vzal na ruky. Naozaj si myslí, že nezvládnem pár schodov? No keď som sa pozrela pred seba zistila som, prečo to spravil. Podo mnou sa vynímalo niečo úžasné. Schodisko tak nádherné a obrovské, že nebolo možné aby malo len pár schodov. Môj fascinovaný výraz sa Kanamemu páčil.
„Tak vysoko?“ jachtala som, stále pozerajúc sa dole na schody. Zasmial sa a povedal.
„Pekné však? Vedú do hlavnej haly.“ Kývol hlavou rovno pred seba a medzitým vykročil dopredu. Schodisko sa však rozvetvovalo.
„Napravo sú spoločenské miestnosti: tanečná sála, herňa, salónik...“ Spomenul desať miestností a potom mávol rukou vľavo.
„A tam sú moje osobné priestory a tiež izby stráže. Nevyužívam úplne všetky miestnosti. Zariaď si ktorúkoľvek z nich ako len chceš. Vlastne si zmeň a sprav čo sa ti len zapáči. Aj tak všetko patrí tebe.“ Usmial sa. Bol rovnako nadšený ako ja.
Vôbec som nemala čas obzrieť si halu, pretože Kaname ma nepoložil a ponáhľal sa von zadným vchodom. Hneď ako sme vyšli von som bola očarená. Tak úchvatná záhrada sa nedala ani len porovnať s Hanabusovou. Hýrila kvetmi a stromami.
„Toto je zadná záhrada. Tá pred domom je oveľa väčšia, ale túto mám radšej.“ Povedal mi Kaname a opatrne ma položil na zem.
„Vzadu je jazero?“ spýtala som sa nadšená a započúvala som sa do tichučkého žblnkotu vody.
„Áno.“ Znova sa usmial Kaname. „Chceš sa pozrieť?“
Rýchlo som prikývla. Cesta k jazierku bola lemovaná ružami a drobnými zelenými kríkmi. Keď som zbadala vodu nahlas som sa zasmial a rozbehla som sa.
„Yuuki!“ volal za mnou Hanabusa, ale vôbec som ho nepočúvala. Bežala som ďalej, šťastná, že som konečne vonku, až kým ma nezachytili ruky Kanameho-sama.
„Keď budeš takto pokračovať, Aidou dostane infarkt. Pozri nestíha za tebou.“ Otočila som sa a videla ako Hanabusa dychčí a ponáhľa sa ku mne. Smiala som sa na ňom.
„Hanabusa, nič mi nie je, nerob si starosti a choď si radšej oddýchnuť!“ kričala som mu. Namiesto odpovede sa zvalil na trávu, ako mŕtvola. Smiala som sa ďalej. Kaname ma stále objímal a teraz ma chytil za ruku a odtiahol k najbližšej lavičke, hneď pri vode. Sadli sme si a ja som si oprela hlavu o jeho plece. Stráž ostala vzadu, vôbec som ich nevidela.
„Shiki a Akatsuki tu nie sú?“ spýtala som sa, pretože som ich nikde nablízku necítila.
„Nie, niečím som ich poveril.“ Povedal jednoducho. Nechcel mi o tom prezradiť viac. Vdychovala som vôňu jeho hrdla. Zase ma veľmi lákala. Pomaly som mu prešla prstami po krku a ešte pomalšie som sa zdvihla a posadila sa mu do lona. V poslednom čase som bola vždy smädná. Určite preto, že som desať rokov žila ako človek a chuť po krvi som utláčala. Teraz, keď som sa zobudila to prepuklo naplno a práve v tejto chvíli som nemohla myslieť na nič iné. Chytila som jeho ruku a zdvihla si ju k tvári. Nos som priložila na jeho zápästie a nahlas vzdychla, keď som zacítila neodolateľnú vôňu jeho krvi. Nevedela som nakoľko by mu to mohlo ublížiť, keďže mi dal krv aj ráno. Nechcela som zájsť až po jeho limity.
„To je to posledné s čím si teraz rob starosti, Yuuki.“ Povedal mi, pretože určite uhádol nad čím premýšľam. Stále som nebola presvedčená, ale Kaname mi nedal na výber. Zdvihol ruku, ktorú som mu držala k svojím ústam a sám sa zranil na zápästí. Sledovala som ho a oči mi horeli. Pramienok krvi mu stekal po hladkej koži na ruke. Odtiahol ju preč od svojich úst a sledoval ma. Nemohla som sa zastaviť a ani som nechcela no namiesto toho aby som sa priklonila k jeho zápästiu som sa vrhla na jeho pery. Mal ich krvavé od svojej ruky a keď som mu po nich prešla jazykom šalela som z tej úžasne chuti. Jeho krv by som mohla piť večne a nikdy by mi nespôsobila nič iné ako toto úplné vytrženia. Kaname mi chytil tvár nezranenou rukou. Zadíval sa mi do očí a povedal:
„Ale Yuuki, to predsa nestačí...“ otočila som od neho tvár. Ak ma bude pokúšať, ako sa ovládnem?
Znova zdvihol svoju zranenú ruku k ústam a nabral si do nich vlastnú krv. Pritiahol moju tvár k svojej a pobozkal ma. Jeho krv chutila rovnako úžasne. Zneužil môj stav roztržitosti a zdvihol zranené zápästie k mojim ústam. Okamžite som ho silno oboma rukami chytila a zaborila svoje tesáky na miesto, kde som na jeho zápästí cítila pulzovať žily. Pila som rýchlo, ale aj napriek tomu som si to vychutnávala. Krv prestávala prúdiť. Aj keď som už vypila veľmi veľa, chcela som viac. Kaname musel mať tú ruku už celkom meravú. Chytil ma okolo pliec , a odtiahol ma, ale vedel, že som stále nemala dosť. Ľutuje už konečne, že s tým začínal, keď ma teraz odťahuje?
Nemohla som uveriť tomu, čo spravil potom. Namiesto toho, že by ma zastavil, zaklonil hlavu dozadu, aby odhalil svoj krk. Pozorovala som ho, stále dychtivo a keď zatvoril oči vyzeral tak úžasne, že som sa na neho znovu vrhla. Zvalila som ho na zem a priložila ústa na jeho hrdlo. Ležal na jemnučkej tráve a stále mal zatvorené oči. Tu to bolo oveľa pohodlnejšie. Krv mi vtekala do úst sama, keďže mi dovolil dostať sa až k jeho tepne. Takto by som piť krv od Hanabusi nemohla, určite by mu to ublížilo. Ale Kaname je silnejší, jemu to ublížiť nemôže. Iba ho to poriadne oslabí. Pila som toľko, až som nevládala. Nakoniec som prestala a pustila som ho zo zovretia, pretože som ho inštinktívne zvierala ako svoju korisť.
„Ďakujem,“ vydýchla som. „Keď budem úplne zdravá, vrátim ti to tisíckrát.“ Mumlala som.
Otvoril oči, ktoré mu napriek všetkému žiarili. Posadil sa aj so mnou v náručí a povedal:
„Nič mi nedlžíš, Yuuki, absolútne nič. Ak mi nedovolíš, ak ma k sebe nepustíš, nespravím vôbec nič. Ja sa budem len starať o teba. Nikto nevyžaduje, aby si to isté robila ty pre mňa.“
„Nebuď hlúpi.“ Povedala som mu a pritiahla som jeho tvár bližšie.
„Isteže sa o teba budem starať tiež. Presne ako som povedala, Kaname... Vrátim ti to tisíckrát.“ Zašepkala som mu a aby som potvrdila svoje slová, zvalila som ho naspäť do trávy. Z jeho krvi som cítila, po čom najviac túži. Chcel byť navždy so mnou, tak ako ja s ním a túžil len po mojej blízkosti. Tak veľmi sa tešil z mojich ľahkých bozkov, až tá radosť prechádzala aj na mňa, a tak som nemohla prestať. Onedlho však usúdil, že dobrodružstva bolo pre mňa na dnes už dosť. Silno ma objal a zdvihol ma.
„Vezmem ťa dnu, nechcem to radšej preháňať.“ Povedal a niesol ma do domu, už aj tak sa zotmievalo. Keď sme vošli do izby položil ma rovno na posteľ.
„Teraz si oddýchni.“ Otočil sa a chcel odísť, ale ja som bola rýchlejšia a zachytila som jeho ruku. Pozrel na mňa spýtavým pohľadom.
„Nechoď ešte, vôbec nie som unavená a okrem toho...“ pritiahla som ho so silou bližšie. Oči mi horeli a ja som chcela, aby to videl. „Okrem toho, ja som ešte neskončila.“
Znova som ho potiahla za ruku, až bol vedľa mňa na posteli. Tváril sa váhavo. Obával sa či ma príliš nevyčerpala dnešná vychádzka. Nechcel aby som sa veľmi unavila a aby sa náhodou niečo neskomplikovalo. Vedela som na čo myslel.
„Som úplne v poriadku.“ Ubezpečila som ho.
„Určite nechceš oddychovať? Nechcem riskovať, že...“
„Nič sa mi nestane. Som plná síl, vďaka tebe.“
Kľakla som si na kolená, aby som na neho dočiahla a silno som ho objala okolo pliec. Aj on ma objal a privinul si ma k sebe. Celú tvár som mu zahrnula bozkami. Nehýbal sa. Stále uvažoval nad tým či ma nemá nechať?
„Chceš odísť?“ spýtala som sa medzi bozkami.
„Ak áno, tak odpusť. Nechcela som ťa nútiť.“ Povedala som a odtiahla so od neho. Objala som si kolená a odmietla som sa mu pozrieť do tváre.
Stále mlčal a len ma sledoval, a ja som zaryto hľadela na čipkovaný lem svojej nočnej košele.
„Odíď.“ Povedala som mu tichým zlomeným hlasom.
Ani sa nepohol. Nakoniec som sa rozhodla a pozrela sa mu rovno do očí. Na tvári mal nečitateľný výraz. Pozeral na mňa zaujato a bol zvedavý čo spravím.
Naklonila som hlavu nabok. Na čo čaká? Dívali sme sa na seba a obaja sme sa snažili prečítať myšlienky toho druhého. Až sa jeho ruka konečne pohla.
Pohladil ma po nohe až ku kolenu. Potom sa zastavil a vydýchol. Nemohla som ho nechať tak . Znova som si pred neho kľakla a on ma k sebe pritiahol bližšie. Ďalej hýbal rukou, ktorú mal stále na mojej nohe. Prešiel mi cez celý chrbát a stále ma uprene pozoroval. Oboma rukami mi chytil tvár do dlaní a prekrásne ma pobozkal. Potom ma pustil a ruky položil znovu na môj chrbát. Ľahla som si na vankúše a on sa na mňa opatrne zvalil. Perami mi prechádzal po krku, zatiaľ čo ma stále rukami hladil po chrbte. Bol to úžasný pocit. Asi nikdy predtým som nebola takto šialene šťastná. Zhodila som zo seba svoj plášť a takisto Kaname svoju košeľu. Znova som žasla nad jeho krásou, rovnako ako on práve nad mojou. Prstami som prechádzala po jeho svaloch. Cítila som na chrbte, ako mi rozopína gombíky. Pozrela som mu do tváre a oči mu celé horeli od radosti z pocitu spoločnej blízkosti. Celý čas som mu čítala myšlienky. Tiež si myslel, že som nádherná a žasol rovnako ako ja. To ma tešilo.
„Kaname,“ vzdychla som, keď sa znova zameral na môj krk. Usmial sa nad tým. Nepochybne sa mu to páčilo. Však ja mu to vrátim! Len keby mi to dovolil, pretože ma odmietal pustiť. Použila som silu. Nedal mi na výber. Prestal mi hladkať brucho a dovolil mi, aby som sa teraz pretočila ja na neho. Prišla moja chvíľa!
Pobozkala som ho na pery a pokračovala som krkom, kľúčnou kosťou až som skončila pri jeho bruchu. Páčilo sa mu to, ale zvládal to. Usmieval sa, čo moja osoba brala skôr ako výsmech, tak som prikročila k trochu podlejšiemu manévru. Nachvíľu som prestala a krátko ho pobozkala na pery. Potom som sa vrátila k jeho bruchu a už ma chcel pretočiť a zvaliť sa na mňa, keď som ho začal dráždiť nohou.
To už nevydržal. Celkom zabudol na svoje plány a tiež ako predtým mne, mu ušiel vzdych. Prekvapujúco ma to napĺňalo radosťou.
„Teraz sme už vyrovnaní.“ Usmiala som sa na neho. Pozrel sa na mňa nepreniknuteľným pohľadom. Zrazu ma nečakane chytil za pás a rýchlo prevalil pod seba. Potom mi pozrel do tváre a tichučko povedal:
„Viac tvojich hier už asi nevydržím...“
„Viac už ani nemusíš.“ Zašepkala som mu späť a ďalej sme bozkami pokračovali až dlho do noci.