SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




VK (2. séria) 1- Bolesť samoty

Zložila som ruky do lona a zahľadela sa von malým oknom. Farby, ktorými hýrila záhradka mi pripomínali krásu svojho vlastného domova. Milovala som nekonečne obrovské záhrady kvetov, štíhlych stromov a zvuk udierania ťažkých labutích krídel pri jazere môjho sídla. Zatvorila som oči a myslela som na šťastie, ktoré mi to miesto prinášalo. No tiež som uvažoval nad utrpením, čo ma obklopovalo tu.
Viac ako štyri roky ma sužoval prisilný pocit samoty. Aj keď som pri sebe mala svojich najbližších, to najdôležitejšie chýbalo. Koľko veľa a ako ťažko som bojovala, aby som ho chránila, aby som s ním ostala už navždy... S mojím bábätkom.
Objali ma silné ruky. Nepočula som ho prichádzať...
„Tak už znova?“ Spýtal sa potichu a pobozkal ma na hrdlo. Mala som si dať väčší pozor. Určite zachytil moje myšlienky. Objaví sa vždy, keď moja myseľ zablúdi k tomu, čo mi je na celom svete najdrahšie. Možno cíti moju bolesť ako svoju vlastnú, a preto sa ma vždy snaží rýchlo utíšiť. Alebo skôr... odpútať.
„Kaname, nie.“ Nenechal sa zastaviť ani mojím prosebným tónom. Jeho ruky onedlho spôsobili, že som do mäkkého kraja postele zatínala prsty. Vždy to bolo presne takto, pretože jediné, čo bolo rovnako silné ako láska k môjmu dieťaťu, bola láska ku Kanamemu.
Keď som myslela na neho, moja bolesť utíchla aspoň na chvíľu. Zaklonila som hlavu a oprela ju o jeho plece. Otočila som tvár k jeho tvári a vzdychala mu do ucha.
„Nemysli na ňu,“ šepkal mi sladko. „Yuuki...“
„Niečo také... nedokážem.“ Vydýchla som ťažko.
Silnejšie ma pritisol k svojej hrudi a začal ma rozptyľovať ešte viac. „Aspoň to skús.“
Teraz to už bolo jednoduchšie...

„Neoblečiem si tie hlúpe šaty!“ Hľadela som na Rimu, ktorá stála predo mnou s nešťastným výrazom a v rukách držala žltú látku. Tak žiarivé farby ma rozčuľovali a aj keď si toho Rima aj Ruka boli vedomé, neprestajne sa ma snažili presviedčať a zahŕňať krásnymi čipkami a najjemnejšími farebnými látkami.
„Ale sú prekrásne, Yuuki-sama. Keď ich nechcete, čo by sme s nimi mali urobiť?“ Premýšľala Rima smutne.
„Vyhoď ich.“ Povedala som jej bez záujmu chladným tónom. Otrávene som vstala z kresla, v ktorom som presedela skoro celú noc a bez toho, aby som si čo len trochu všímala výrazy tvárí dvoch žien, ktoré sa o mňa starali už toľký čas, som si rýchlo obliekla prvé tmavšie oblečenie, čo som našla.
Unudene som sa zahľadela von oknom. Už roky som nemala nič na práci a zvykla som si tráviť čas či už úplne bezhybne posedávaním alebo predstieraním záujmu o výhľad z okna. Iné činnosti ma vôbec nelákali. Vlastne až na jednu...
„Teraz odíďte a povedzte Kanamemu, že ho chcem vidieť.“
Obe sa uklonili a okamžite zmizli. Mohla som ho privolať aj myšlienkami, ale nechcela som, aby on videl tie moje. Vrátila som sa späť ku kreslu, a keď som si sadla, objala som si kolená. Nenávidela som tento dom. Pre Kanameho znamenal bezpečný úkryt a pre mňa peklo, z ktorého sa nikdy nedostanem. Silno som si pritískala kolená k telu a objímala som ich, aby som nemala prázdnu náruč. Nedokázala som si zvyknúť na život bez svojho bábätka... aj keď sme boli spolu len tak krátko...
Dvere oproti mne sa otvorili. Zdvihla som tvár a pozrela na Kanameho. Jeho príchody mi už dávno prestali na tvári vykúzľovať úsmevy. Potichu som sledovala, ako podišiel ku mne a tiež bez jediného slova si kľakol na zem rovno predo mňa. Dovolila som mu, aby si zložil hlavu na moje kolená. Ach, Kaname...
Milovala som ho a nenávidela zároveň. To on ma držal tak ďaleko od zmyslu môjho života. Myslel si, že najväčšie nebezpečenstvo by pre naše dieťa predstavovala ostať v našej blízkosti.
Samozrejme mal pravdu. Nikdy nikto nezistí, kde by sa princezná mohla ukrývať a tak to musí ostať. Aspoň pokiaľ si Kaname bude istý, že jej už nehrozí žiadne nebezpečenstvo.
Sám pátral po nepriateľoch a za posledné štyri roky sa mu naozaj darilo. Naďalej som mu svojou schopnosťou čítania myslí pomáhala a tak som poznala každú jednu upírov, ktorých odhalil.
Predklonila som sa a svoje ruky položila na jeho chrbát, aby som ho mohla objať. Pery som priložila k jeho hrdlu.
„Koľkých si dnes našiel?“ Už som to dávno vedela, ale chcela som počuť jeho hlas. Pomaly sa nadýchol.
„Rozprával som sa s tromi...“ Vypočúval a zabil troch.
„A čo si sa dozvedel?“ Spýtala som sa potichu.
„Akoby si to už nevedela.“ Povedal a trochu sa pousmial.
„Nič nehrozí,“ konštatovala som, „nikto nás nesleduje. Možno by sme mohli...“ Do hlasu sa mi vracal život.
„Nie.“ Povedal okamžite Kaname a zrazu bol ostražitý. Môj tón mu prezradil, čo mám na mysli, pretože bol náhle zafarbený nádejou. Asi pred dvoma mesiacmi ma pochytil strašný záchvat a triaška hnevu zo samoty a toho obrovského smútku, ktorého som sa sama zbaviť nemohla. Cítila som sa tak zle, až sa Kaname rozhodol zariskovať a na krátku chvíľu ma odviedol preč z tohto pekla. Videla som svoje dieťa. Už nebola žiadne bábätko ale nádherné dievčatko, také živé a veselé... Stratila som toľko času... a prídem o ďalší. Nikdy ju neuvidím rásť.
Kaname súhlasil, aby sme šli za ňou, aj keď sme tým ľahko mohli odhaliť jej útočisko, ak by nás sledovali. Možno viac neuniesol silu môjho trápenia a chcel mi pomôcť, no možno ju iba túžil vidieť rovnako ako ja. Jeho láska k nej nebola menšia od mojej. V jeho myšlienkach som cítila, že trpí presne a možno ešte trochu viac než ja.
No to ja som zlyhal a nezvládla beznádejnosť tej strašnej vzdialenosti medzi sebou a svojou dcérkou. A práve teraz som znovu začala pociťovať, že zlyhávam.
Už to cítil aj Kaname. Zdvihol zrak a zadíval sa mi do tváre. V očiach mal súcit a zákaz zároveň.
„Tvoja krutosť ma už onedlho zničí, Kaname. Chrániš ju a tým zabíjaš mňa.“ Môj smútok nemal hraníc, rovnako ako jeho. Zdvihol ruku k ústam a zahryzol si do zápästia. Myslel si, že ma jeho krv dostatočne odpúta od mojich myšlienok.
Keď sa natiahol k mojej tvári, ostal celkom zarazený. Silno som jeho ruku odrazila chrbtom dlane a nahnevane som zasyčala.
„Tentoraz už nie.“ Otočila som hlavu nabok a zadržala som dych, aby som dokázala odolať tej vábnej vôni jeho krvi.
Neveriacky na mňa pozeral. Za tie štyri roky sa nestalo veľakrát, že by som odmietla. Nie len krv, ale aj prestať myslieť na maličkú. Naposledy, keď som bola v tak bezútešnom stave ako som teraz, presvedčila som Kanameho, aby ma za dcérou zobral. Cítila som na tvári jeho pohľad a vedela som, že niečo také už nikdy nedopustí. Viac už nebude riskovať jej ani naše životy.
No ja som verila, že ju dokážem ochrániť, keby sa náhodou ocitla v nebezpečenstve. To len on si neveril, pretože o mňa už raz skoro prišiel. Prudko som vstala z kresla. Už dávno som nespravila tak energický pohyb. V mojom terajšom živote zármutku a úplnej apatie, som nič také robiť nemusela.
Kaname vstal tiež a nechal kvapky krvi stekajúce po jeho dlani padať na jemný koberec. Bezhybne ma sledoval, ako sa mu otáčam chrbtom.
Mala som v úmysle odísť okamžite. Keď som sa pohla k oknám, hneď to zistil. Nemohla som ostať už ani chvíľočku.
„Kam si myslíš, že ideš?“ Jeho tichý hlas znel smutne.
Neodpovedala som a vôbec som si ho nevšímala. Nemôže ma prinútiť, aby som naďalej trpela samotou, ktorou žijem, odkedy mi zakázal vrátiť sa po vlastné dieťa. Moje mlčanie bolo významnejšie ako slová. Otvorila som okno a trochu sa prikrčila k skoku.
Jeho silné ruky ma okamžite zastavili. Zozadu ma zovrel v oceľovom objatí a zabránil mi v akomkoľvek pohybe.
„Pusti ma!“ Vykríkla som na neho a pokúšala sa uniknúť jeho rukám. Zovrel ma ešte pevnejšie a ja som vydýchla od bolesti. Zaútočila som na jeho myseľ. Ešte nikdy som sa nepokúšala oslabiť ho týmto spôsobom. Tlačila som na jeho vedomie, až kým jeho stisk nezačal pomaly slabnúť. Hneď som to využila a odsotila ho dlaňami dozadu. Stačila mu len sekunda, aby si oslobodil a vyčistil myseľ. Ja som zatiaľ nestihla spraviť jediný krok. Zrazu bol znova pri mne a schytil mi zápästia tak mocne, až som mala pocit, že mi ich zlomí. No to by nikdy nespravil. Otočil ma k sebe a pozrel mi do tváre.
„Nie,“ mykala som rukami a snažila sa vyslobodiť zo železných okov, ktoré mi jeho prsty pripomínali.
„Nejaká silná...“ povedal potichu. Znova som zaútočila na jeho myseľ, no tentoraz bol už pripravený. Nedosiahla som vôbec nič. Zápästia mi schytil do jednej ruky, aby si druhou rýchlo pošúchal miesto na hrudi, kam som ho udrela, aby som ho odsotila.
Tak silno som nechcela...
Ovládol ma pocit viny. Nič som nezmohla, aj keď ma držal len jedinou rukou. Keď vina trochu ustúpila, rozpamätala som sa, prečo sa musím vyslobodiť z jeho zovretia.
„Je moja a bez nej už žiť nebudem.“ Vykríkla som mu do tváre. „Okamžite ma pusti!“ Ani sa nepohol.
„Lebo inak čo?“ Spýtal sa potichu. „Čo urobíš?“
„Kaname... pusti ma... hneď.“ Celá som sa triasla od hnevu. Nikdy som na neho neskúsila nič s celou svojou silou. Možno nastal čas, konečne zistiť, kto z nás je silnejší. Prudko som mykla rukami a ten môj pohyb sprevádzalo toľko hnevu, až sa mi podarilo vyšmyknúť sa z jeho prstov. Neváhala som a zahnala sa po ňom najrýchlejšie, ako som dokázala.
No aj to bolo príliš pomaly v porovnaní s ním. Vyhol sa môjmu úderu ladným pohybom a hneď ako som len na chvíľočku prestala dávať pozor, znovu ma obchytil rukami tentoraz okolo pása. Nahnevane som vykríkla. Zdvihol ma a krátkym pohybom si ma prehodil cez plece. Nestihla som ho ani udrieť do chrbta, pretože so svojím bleskovým krokom bol hneď vo vedľajšej miestnosti – našej spálni.
Syčala som najhlasnejšie ako som mohla, keď sme sa spolu zvalila na posteľ. Podarilo sa mi kopnúť ho.
„To by už stačilo.“ Varoval ma stále potichu. Nepočúvala som ho a za každú cenu som aj naďalej bojovala proti jeho rukám. Túžba vidieť svoje dieťa bola priveľká.
„Príliš silná...“ Zašepkal mi a jeho zovretie zosilnelo ešte viac, keď si na mňa ľahol. Chcel mi zobrať moju silu, aj keď som bola proti. Nezvykol to robiť, no teraz asi nevidel iné riešenie, ako ma oslabiť.
Keď prešiel perami po mojom krku, divo som začala mykať celým telom. Teraz mi nemôže vziať sily...
„Ty si to chcela...“ Zašepkal a zovrel ma v objatí, čo láme kosti. Nemohla som sa ani pohnúť. Okamžite som pocítila bodnutie. Chcel ma oslabiť tak rýchlo, ako to len bolo možné. Bolesť nebola veľká. Nikdy by ju naschvál nezhoršoval.
„Aj keď si teraz vyhral...“ vzdychla som a cítila, ako zo mňa vyprchá sila.
„...nabudúce...“ Na ústa mi položil dlaň. Pil veľmi rýchlo. Poháňal ho strach, že budem dosť silná na to, aby som ho prinútila prestať. Po mojom tele sa okrem slabosti stále rozlieval aj hnev. Kaname sa zastavil a nechal mi presne toľko sily, aby som sa udržala pri vedomí.
„Nie...“ vládala som ešte vydýchnuť, keď ma začal bozkávať po krku, aj keď stopy hnevu v mojom nesúhlase už nepočul. Ten sa ozýval iba v mojej duši, ktorá bola príliš ospalá na to, aby ho dokázala vypustiť. A ten hnev neslabol, len bol násilne potláčaný Kanameho bozkami. Odmietol si ho všímať, rovnako ako ma odmietol pustiť, aby som mala vôbec nejakú šancu ho zastaviť. Nedokázala som odtlačiť ani váhu jeho tela. Zatvorila som oči a sústredila sa na to, aby z mojich pier neunikol jediný vzdych, ktorý by ho posmelil a dokázal mu, že sa mi jeho dotyky páčia. Netrvalo dlho a moje telo ma zradilo. Nemohla som vydržať potichu, aj keď som si to priala. Nevládala som ho zastaviť, a tak to určite aj chcel. Musel však vedieť, aké následky bude mať toto jeho víťazstvo. Predovšetkým stratí mňa. Už čoskoro. Ale radšej som na to rýchlo prestala myslieť, aby to Kaname nevycítil.

Celý deň som mala tak zlú náladu, že z postele ma nevytiahli ani Ruka a Rima, ktoré mi robievali spoločnosť. V takýchto chvíľach sa mi cnelo aj za ďalšou osobou. To že som v ten istý deň prišla o dieťa a aj o najlepšieho priateľa ma často veľmi bolievalo.
O Hanabusovi sme nemali žiadne správy, odkedy naše sídlo napadli upíri. Kaname sa mi neustále snaží naznačiť, že už ho viac niet. Padol pri ochrane mňa aj mojej dcéry. Ja som tomu však nechcela veriť. Ak by to bola pravda, umrel kvôli mne. Tento pocit by som vo svojom aj tak pochmúrnom živote už neuniesla.
Schúlila som sa na posteli do klbka. Ach, Hanabusa. Ty by si mi dokázal pomôcť...
So súmrakom sa vrátil Kaname. Ticho zaklopal na dvere a vošiel, pretože som sa sním nerozprávala.
„Ahoj, Yuuki.“ Povedal mi a sadol si vedľa mňa na posteľ. Mlčala som a odmietla som sa na neho čo i len pozrieť. Nechcela som myslieť na včerajšok.
„Čo keby sme sa dnes išli prejsť? Urobila by si mi radosť.“ Vravel a pohladil ma po lýtku. Nohu som rýchlo stiahla pod prikrývku.
„Nedotýkaj sa ma.“ Povedala som mu chladne. Chvíľu mlčal a potom sa rozhodol spraviť presný opak. Sklonil sa a nečakane ma pobozkal.
„Čo to robíš!?“ Zvolala som prekvapene a škaredo som na neho pozrela. On zlú náladu nemal. Veď prečo by aj... po včerajšku musel byť plný energie.
„Ja nič. A čo robíš ty?“ Spýtal sa s úsmevom.
„Snažím sa oddychovať. Kvôli tebe som stále na smrť vyčerpaná.“ Obvinila som ho, aj keď mi nevzal až tak veľmi veľa krvi. Prevalila som sa na druhý bok.
„To môžeme rýchlo zmeniť.“ Povedal a už si prikladal ruku k ústam.
„Nie.“ Zastavila som ho a chytila mu dlaň. Nechcela som, aby sa teraz unavoval. Stisol mi ruku a pobozkal ju. Potom sa ku mne priklonil, a keď som neuhla, znova ma jemne pobozkal na pery. Prekvapil sa, keď som sa k nemu pritiahla bližšie a silno som ho objala počas ďalšieho ešte krajšieho bozku.
„Yuuki, ty sa už nehneváš?“ Spýtal sa potichučky.
„Už nie.“ Klamala som. „Ostaň tu ešte chvíľku so mnou,“ pohladila som ho po tvári a nohu som omotala okolo jeho pásu. „A potom môžeme ísť von.“ Nikdy by ma neodmietol. To nedokázal. Za posledné štyri roky som ho o bozky nikdy nežiadala. Vždy si ich musel vynútiť sám. To preto bol taký prekvapený, keď som ho začala láskať po tvári. Snažila som sa myslieť čo najmenej na dôvod, kvôli ktorému som sa k nemu takto správala. Až keď som ho rozptýlila dosť na to, aby sa prestal sústrediť a uvažovať, až vtedy som si dovolila pár letmých myšlienok. Ešte som nevedela ako ani kedy, no jedno som vedela. Onedlho nastane čas Kanameho opustiť, a preto som bola odhodlaná naplno si vychutnať a stráviť s ním každú spoločnú chvíľku, ktorá nám ešte ostala. Bola som žena, no predovšetkým... matka.
„Láska moja,“ šepkala som mu, keď nemohol vnímať nič iné iba môj tichý hlas. Zdvihla som jeho tvár, aby som sa mohla pozrieť do jeho očí. Milovala som tento jeho výraz. Roztrasené dúhovky, jemná červeň na lícach a zrýchlený dych. No viac som milovala usmiatu tvár svojej dcéry. Dobre som vedela, že pri nej ostať nemôžem. No postačil by mi jediný pohľad na jej tváričku a mohla by som pokojne umrieť.
„Na čo myslíš?“ Spýtal sa ma zrazu Kaname. Prebleskol mnou strach. Niečo vycítil?
„V tvojej mysli vidím smrť.“
„Myslím na Hanabusu.“ Povedala som rýchlo. „Túžim po tom, aby sa ku mne vrátil. Kiežby si nemal pravdu.“
„Yuuki, keby mohol, vrátil by sa. Veď to vieš.“
Silno som Kanameho objala. Aj on dobre vedel, že mi chýba. Rimu ani Ruku som si nemohla obľúbiť tak veľmi ako jeho. Bol jedinečný a ja som ho svojim spôsobom veľmi milovala.
„Tak dobre, toto nie je vhodná téma.“ Pobozkal ma na čelo a posadil sa, aby si mohol obliecť košeľu.
„Máš chuť na niečo sladké?“ Spýtal sa ma milo.
„Sladšie ako bozky, ktoré som dostala?“
„Nechaj sa prekvapiť.“ Usmial sa a pomaly sa postavil. Tiež som vstala a hneď ako som sa obliekla, celkom bez pomoci Rimi, sme sa s Kanamem vybrali von.
Teraz sme žili v ľudskom domčeku na okraji malého mesta. Často sme sa však sťahovali, keď hrozilo odhalenie, pretože sme narazili na iného upíra. Náš druh okamžite vycíti, ak ide o čistokrvného. Ak by sa o nás dozvedeli, museli by sme znovu utekať.
Kaname ma chytil za ruku, keď sme prechádzali okolo malej kaviarne.
„Tadiaľto.“ Povedal ma a zaviedol ma dovnútra. Medzi ľuďmi bolo všetko úplne iné. Pripadalo mi zvláštne, že sa mi nikto neklania a dokonca mi ľudia občas tykajú. Presne ako mladý chlapec, ktorý sa nás pýtal, čo si chceme objednať.
„Dva zmrzlinové poháre, čokoládový zákusok, tvarohovú tortu a tri jahodové pudingy s ovocím.“ Diktovala som mu. Muž na mňa hľadel a tváril sa, akoby nepočúval. Bol celkom očarený a ledva niečo vnímal.
„Nechcete si to zapísať?“ Kaname dal vedieť o svojej prítomnosti veľmi jasným spôsobom. „Alebo potrebujete, aby vám to moja manželka zopakovala?“ Spýtal sa Kaname a slovami moja manželka tiež veľmi jasne naznačil, že ďalšie túžobné pohľady sa tolerovať nebudú.
Mladý muž okamžite sklopil zrak. „Nie, pamätám si všetko.“ A rýchlo odišiel.
„Prečo si ho odplašil, Kaname?“ Odula sem pery. „Páčil sa mi.“ Zhlboka som sa nadýchla vzduchu, v ktorom bolo ešte cítiť výraznú vôňu jeho krvi.
„Chceš ho?“ Spýtal sa ma Kaname nezaujato.
„O nič viac ako svoju zmrzlinu a zákusok.“ Mykla som plecami. Kaname nemal rád ľudské jedlo. To sa však o mne povedať nedalo. Sledoval, ako hltám sladkosti a slabo sa pri tom na mňa usmieval. Spozornela som, keď si hneď vedľa nás sadla k prázdnemu stolíku žena, tlačiaca detský kočík. Kanamemu aj mne zmizli z tvárí úsmevy a oči nám naplnil starý smútok. Sledovala som, ako žena vyberá dieťa, ktoré sa zrazu rozosmialo tak nahlas, až sa ozývalo po celej kaviarni. Pocítila som tak sebeckú závisť, až ma posadla myšlienka ublížiť žene, ktorá žila moje sny. Zatvorila som oči.
„Poďme inde.“ Ozval sa potichu Kaname. Prikývla som a dovolila mu, aby ma za ruku vyviedol von.
Na ulici to bolo hneď celkom iné. Donútila som sa nemyslieť na to, po čom som najviac túžila a spolu s Kanamem sme sa pokúšali užiť si večer najlepšie ako sme mohli. Ľudia sa za nami otáčali. Všimli si rozdiely, no nikdy by sa neodvážili pomyslieť na to, že sme od nich odlišnejší ešte viac. ´
Začula som melódiu rýchlej hudby. Potiahla som Kanameho za ruku a vydala som sa tým smerom. V strede malého námestia sme našli pouličných hudobníkov obkľúčených hlúčikom nadšených ľudí. Tak zložitá melódia až vyrážala dych a prebúdzala rytmus v každom, kto ju počul. Dlho som nerozmýšľala.
Vbehla som do voľného priestoru medzi hudobníkmi a malým obecenstvom a všímajúc si len rýchlu melódiu sa moje telo samo pohla. Nachvíľu som sa celkom oddala hudbe.
„Nádherné...“ Začula som a otvorila oči. Moje pohyby až príliš ladné pre človeka očarili všetkých, ktorí sa dívali. Usmiala som sa na Kanameho, hľadiaceho na mňa s rovnakým výrazom, aký som nachádzala u ľudí. Dvoma skokmi som bola pri ňom a chytila ho za ruku. Vtiahla som ho do stredu voľného priestoru aj víru všetkých navzájom prepletených zvukov rozličných hudobných nástrojov.
Hýbal sa ešte krajšie ako ja.
Keď zdvihol svoju ruku, v ktorej držal moju, krásne sa usmial a pritiahol ma, až som sa okolo neho pôvabne zatočila. Nahlas sa rozosmial. V tejto chvíli sme nemali žiadne starosti. Neexistoval smútok ani hnev. Nebol žiadny strach ani samota. Bola som len ja a jeho ruky na mojom páse... a ešte hudba, ktorá sa už končila.
Zrazu nastalo ticho. Pohľady ľudí užasnuto spočívali na našich tvárach. Prilákali sme viac pozornosti, ako sme naozaj chceli.
Kaname ma zrazu chytil za ruku a rýchlo ma ťahal z kruhu. Za nami sa ozývali hlasy:
„Počkajte! Hej! Vráťte sa! Odkiaľ ste prišli? Vy nie ste z nášho mestečka, však?“
Utekali sme, aby sme nemuseli odpovedať na otázky príliš zvedavých ľudí.
Už dávno som nebežala. Keď sme sa ocitli na celkom prázdnej ulici, rozbehla som sa naplno. Studený vzduch na štípal na tvári. Kaname so mnou poľahky držal krok. Zastala som až tesne pred naším malým domom. Srdce mi rýchlo bilo a takmer som si nevystačila s dychom. Kaname zastal tesne pri mne a zadýchaný nebol vôbec. Vykročil ku dverám a chystal sa ich otvoriť, keď som k nemu bleskurýchle priskočila a stiahla ho dozadu.
V dome je upír. Povedala som mu myšlienkami.
Áno, už bolo na čase. Nechápavo no stále ostražito som sa na neho zadívala.
Nie je žiadny dôvod k panike. Kanameho tvár vyzerala vyrovnane.
Isteže nie. Zabijem ho skôr, než sa k tebe otočí. Vycerila som zuby na dvere.
Kaname sa pousmial. Si starostlivá žena, ďakujem. Ale toto by si pravdepodobne oľutovala.
Hľadela som na neho a snažila sa pochopiť, na čo myslí. Vyhnal ma zo svojich myšlienok a chytil ma za ruku. Otočil sa ku dverám a pokojne ich otvoril.
„Kaname, čo to...!“ Nazlostene som šepkala, keďže odmietol počúvať moje myšlienky. Vošli sme dnu a hneď oproti nám sa v tme skrýval...

Dodatek autora:: 

Prekvapenie! Smile Šťastné a veselé vám všetkým Wink

5
Průměr: 5 (10 hlasů)