Vanilla Sky 1

Keď mi uši zalialo ohlušujúce pípanie, strhla som sa zo spánku a pomyslela si, že prišiel koniec sveta. Takmer som dostala srdcový záchvat, pretože po neznesiteľnom piskľavom zvuku nasledovalo dunivé buchnutie, keď sa môj úžasný budík na nožičkách rozbehol po nočnom stolíku a spadol na zem. Bol špeciály. Nie však tým, že som ho nenávidela viac ako hocaký iný predmet v mojej izbe. Nie, nie, v žiadnom prípade. Tento malý zázrak bol ako darček z pekla a nie od mamy. Práve teraz behal na rýchlo sa točiacich kolieskach po drevenej podlahe a nútil ma vstať z postele, aby som ho potom ako hlupaňa naháňala a konečne ho silným tresnutím po vypínacom mechanizme umlčala až do nasledujúceho školského dňa. Neškriepila som sa, že to bol účinný spôsob, ako ma dostať von z prikrývok. Rýchlo som vyskočila a potom po kolenách preliezla po zemi až k rohu mojej postele. Natiahla som pod ňu ruku, aby som chytila malý čertovský vynález medzi prsty a rýchlo ukončila utrpenie mojich už takmer krvácajúcich uší. Nahnevane som budík tresla naspäť na stolček.
Vyštverala som sa na nohy a hlasno zazívala. Vytiahla som ruky do výšky, aby som si mohla poriadne ponaťahovať stuhnutý chrbát.
„Prisahám, že to raz rozmlátim!“ počula som kričať brata cez stenu zo susednej izby. Jeho hlas bol ešte zastretý. Zobudil sa na ten rámus ako každé ráno a presne ako vždy, aj teraz bol jeho rozospatý tón zafarbený podráždenosťou.
Prešuchtala som sa ku dverám a cez malú predsieň som sa vybrala do našej spoločnej kúpeľne. O tridsať sekúnd tam bol už aj Rony.
Posunula som sa, aby sa zmestil k širokému umývadlu. Obaja sme synchronizovane zdvihli ľavé ruky s kefkami a natlačili si na ne zubnú pastu.
„Dohodnime sa takto,“ povedal mi stíšeným hlasom. Na tvári mal sprisahanecký výraz. „Zajtra ráno zahájime protiútok. Ak necháš pod nočným stolíkom lavór s vodou, spadne to tam, keď sa to znovu rozbehne. Určite sa to pokazí.“
„Lavór s vodou?“ zopakovala som pobavene. „To je fantastický nápad. A čo poviem mame, že som si pred spaním namáčala nohy?“
„Ťuo je jeďnuo,“ už mumlal, keďže ústa mal plné pasty. „Pouedž hoči, že si boua veumi smäďná a pohuár ti nestuačil. Čokouľvek, uen aby už bou pokuoj.“
„Nič ti nueni ruožumieť, ty ťulo. V kuažďom prípade je ťo struašňá bubošť.“
„Čuo je ťo?“
Vypľula som do umývadla. „Blbosť!“
Naozaj vtipne sa zachechtal a už len to ma rozosmialo tiež. Hravo som do neho drgla, keď som potrebovala, aby sa uhol, pretože blokoval skrinku pri zrkadle, v ktorej som mala uloženú kozmetiku. Rýchlo som vytiahla, čo som potrebovala. Keď som si začala na pery nanášať jemný jahodový lesk, Rony mi drgnutie vrátil. Ako naschvál si počkal na vhodnú príležitosť. Veselo ma vysmial, keď mi rúž prebehol po celom líci.
„Ty!“ zvrieskla som po ňom, no úsmev z mojej tváre nezmizol. Schytila som malú fľaštičku so svojím parfumom, ktorý stál pri zrkadle, aj keď som ho nikdy nepoužívala, a párkrát potlačila pumpičku, mieriac ním na jeho hlavu.
„Prestáááň!“ zatiahol Rony divo sa oháňajúc rukami. „Budem voňať ako ženská!“
„Čo ti len povie Nora, keď to zacíti?“ zachichňala som sa zvesela. „Dostaneš kopačkýý.“
Rony smiešne vyvalil oči a potom našpúlil ústa. Hneď sa rýchlo hrabal k vani. Pobavene som sledovala, ako sa sklonil, otočil kohútikmi a hlavu si strčil pod prúd vlažnej vody.
So smiechom som vypochodovala z kúpeľne a nechala ho panikáriť osamote.
Iste, na Nore mu veľmi záležalo. Len pomyslenie na to, že by ho mohla obviniť z podvádzania, ho desilo. Bola to riadne prudká osôbka.
Poponáhľala som sa s obliekaním, pretože som už trochu meškala. Natiahla som na seba rifle, cez hlavu si prevliekla tmavý pulóver a s obavami som sa zahľadela von oknom do sychravej atmosféry začínajúcej jesene. Už len pri tom som sa striasla. Venovala som ešte jeden túžobný pohľad teplej posteli, a potom som s nechuťou schytila školskú tašku.
Zbehla som dolu po schodoch a pozdravila mamu, ktorá sa len teraz zobudila a pokojne sa pustila do varenia kávy. Povzdychla som si. Sladký život spisovateľa.
„Nech sa ti darí!“ zvolala zapálene a zdvihla ruky zovreté do pästí. „Matematika je náš priateľ, mysli na to! Dnes získaš dobrú známku, cítim to!“
Pokrčila som čelo. Matiku by som nazvala všetkým možným, len nie priateľom. Podľa všetkého som zdedila po mame jej umelecké nadanie, no bohužiaľ systematickosť a logika niektorých postupov, čo vyžadovali rovnice, mi zjavne chýbali. Na rozdiel od Ronyho, ktorý sa s pokojným svedomím mohol pokladať za génia našej strednej, ja som vynikala akurát tak v naháňaní môjho šialeného budíka.
„To nehrozí, mami,“ povedala som jej otrávene. „Veď dnes je len druhý školský deň.“
„Árli!“ volal mrzutý hlas už z predsiene. „Ak si nepohneš, môžeš ísť pešo!“
„Idééém!“ zakričala som naspäť.
„Nechceš nič jesť?“ spýtala sa rýchlo mama.
Pokrútila som hlavou a tašku si prehodila cez plece. „Kúpim si v škole.“
Drobčila za mnou až ku dverám. Už boli otvorené dokorán a Rony sa po chodníku šuchtal k svojmu autu. Na hlave mal čiapku.
„Nemysli si, že takto nevidím tvoje mokré vlasy!“ zakričala za ním mama. „Ak ochorieš, nebudem sa o teba starať a zabudni, že ti dovolím ostať doma!“
Vysoký chalan len otočil hlavu k domu a ma matku sa zazubil. K čelu mal prilepené napoly mokré hnedé pramienky vlasov.
Vybehla som za ním do studeného rána a rýchlo nastúpila do auta na miesto spolujazdca. Rony si sadol za volant a s hrdým výrazom čerstvého majiteľa vodičského preukazu rýchlo naštartoval. Nedbalo dupol na plyn a jeho sivý mercedes z druhej ruky, na ktorý pracoval dve letá, sa s divým zahučaním rozbehol po ceste.
Škola bola dosť ďaleko, no s jeho štýlom jazdy, sme boli na mieste do piatich minút. Aj keď jeho šoférovanie vyzeralo šialene a v strmých zákrutách s vysokou rýchlosťou dosť desivo, išlo mu to parádne. Bol šikovný a aj keď som sa zo začiatku obávala, po dvoch mesiacoch som si zvykla. Vďaka tomu som teraz nemusela hľadieť na odskakujúcich chodcov na chodníkoch, ktorých ľakal pohľad na rútiace sa auto, aj keď boli v bezpečnej vzdialenosti, ale mohla som sa venovať svojim neposlušným vlasom v odraze spätného zrkadla. Nemala som čas poriadne sa učesať, tak som si ich stiahla do chvostu.
„Tak padaj, sestra,“ povedal Rony, keď zastal pred ošarpanou budovou gymnázia. Natiahol sa popri mne a otvoril mi dvere, aby mi naznačil, že mám rýchlo vystúpiť.
„A čo ty?“ spýtala som sa rýchlo. „Zase vynechávaš?“
„Iba prvú hodinu,“ zaškeril sa. „Učka ma chce naverbovať na nejaký šialený astrofyzikálny projekt.“ Už len z jeho tónu som cítila, aký obrovský je jeho nezáujem o takúto aktivitu. Svoje nadanie radšej využíval na iné účely, ako pozdvihnutie školy.
„Skočím si s Nori na kávu,“ doložil. „Potom sa vrátime spolu.“
Rozumiem. Takáto aktivita sa mu určite pozdávala viac.
„Tak dobre.“ Kývla som mu a vystúpila z auta. Ledva som za sebou zabuchla dvere, už odfrčal.
Povzdychla som si a vykročila po kameňmi vykladanom chodníku k budove. Závidela som mu to nadšenie, s akým za ňou vždy chodil. Keby som tak aj ja mala niekoho blízkeho! Tieto nudné a bezvýznamné dni, ktoré sa naťahovali až do nekonečnosti, by mi nepripadali také žalostne rovnaké a bezduché. Zvesila som nos.
„Arlet, meškáte na hodinu rovnako ako včera!“ napomenul ma piskľavý hlas, ktorý patril trýzniteľovi a čertovmu pomocníkovi v predstieranej podobe učiteľky, len čo som vošla do triedy. Všetky pohľady sa upreli na mňa. Paráda.
„Prepáčte,“ zamrmlala som vyhýbavo a so sklonenou hlavou sa ponáhľala do posledného radu, na svoje miesto. Cestou som nenápadne odkývala dievčatám v predných laviciach, ktoré sa na mňa pobavene usmievali a s povzdychmi krútili hlavou nad mojím zlozvykom meškať. Nervózne som našpúlila pery a vsunula sa za lavicu vedľa mojej najlepšej priateľky. Oprava. Mojej bývalej najlepšej priateľky.
Dievča s nakrátko ostrihanými hnedými vlasmi na mňa ani nepozrelo. Nový účes ešte viac zvýrazňoval ostré črty jej prísnej tváre, no rovnako aj jej orieškové oči.
„Možno Arlet by nám vedela pomôcť s touto dilemou,“ prerušila ticho učiteľka a ukázala dlhým pravítkom na tabuľu.
Jemne som zvraštila tvár, keď som si uvedomila, že to vraví moje meno a uprela oči na nebezpečne vyzerajúce zadanie plné desatinných čísiel a nekonečným počtom neznámych, oddelených v rôznych zložitých zátvorkách a zlomkoch. Dúfala som, že si všetci vyložili môj výraz ako úporné premýšľanie a nie ako znechutenie.
„Predeliť štyrmi,“ zašepkala takmer nezrozumiteľne Geny vedľa mňa. Aj keď so mnou nebola ochotná hovoriť, roky pevného priateľstva, ktoré sa zmenili na nevraživosť, boli stále silnou spomienkou pre nás obe. Stále medzi nami existovala aspoň aká-taká chladná lojalita. Bola som si istá, že silné morálne zásady, ktorými sa riadila, by jej nedovolili zosmiešniť ma hlúpou odpoveďou pred celou triedou, aj keď som občas mala pocit, že si to z hĺbky srdca želá.
Zopakovala som teda jej slová nahlas. Žiadny výbuch smiechu sa nekonal.
„Bolo to dosť jednoduché,“ povedala mi učiteľka piskľavo. „Nad čím ste potrebovali tak veľa uvažovať?“ Vyzerala pobavene, ale podľa mňa sa skôr vysmievala.
Keď som mykla plecami a rýchlo som sklopila zrak, predstierajúc, že hľadím do knihy, otočila sa k tabuli a začala vysvetľovať, prečo bola moja odpoveď správna.
„Ako sa máš?“ zašepkala som Geny. Myslela som, že jej skúsim poďakovať za jej pomoc milou pozornosťou. Ona sa však tvárila rovnako ľahostajne ako vždy a sledovala učiteľkin výklad k látke, ktorú určite poznala tak dobre, že by ju dokázala vysvetliť aj svojmu psovi. Podráždene spojila riedke obočie.
„Ticho. Počúvam,“ bola jej odpoveď.
Splnila som jej želanie a po zvyšok hodiny k nej neprehovorila. Topila som sa v monotónnom výklade učiva, ktorému som rozumela asi ako ťava topografickej mape púšte. Asi by som skôr navrhla ten astrofyzikálny projekt, ako vyriešila jeden z príkladov, čo sa na mňa škerili z učebnice.
Konečne prestávka. Neváhala som a zdvihla sa zo stoličky. Počkala som, kým sa stará učiteľka vyšuchce z triedy a potom som hneď zamierila k predným laviciam. Úsmevy ma už vítali medzi sebou. Opätovala som im to.
„Ahojte,“ pozdravila som sa. „Rozumeli ste niečomu z toho?“ Palcom som ukázala na popísanú tabuľu. Štyri dievčatá nahodili žalostný výraz a spolu so mnou pokrútili zvesenými hlavami. Potom sme sa nahlas rozosmiali.
Rozprávali sme sa o prázdninách, až kým znovu nezazvonilo. S oveseným nosom som sa musela vrátiť na miesto.
Chystala som sa vytiahnuť si knihy na angličtinu. S nepríjemným šteklením v bruchu som zistila, že som ich asi nechala doma.
„Geny?“ môj hlas zakolísal. „Bola by si taká dobrá a požičala mi...?“
Keď na mňa uprela svoje hnedé prísne oči, až ma zamrazilo. „Dobre,“ povedala hnusne.
„Ehm, ďakujem.“
Tak nerada som od nej bola závislá, no pravda bola, že bez nej by som veľa krát skončila v poriadnej kaši. Nenávidela som o niečo ju žiadať, keď som vedela, že sa musí nútiť, aby mi pomohla. Okrem toho som si pri nej pripadala totálne neschopná.
Moju ponurú náladu vylepšilo, keď sa mi podarilo párkrát uspokojivo odpovedať priateľskej mladej angličtinárke, ktorá len nedávno nastúpila po materskej dovolenke.
Zakaždým sa na mňa prívetivo usmiala a pochválila ma.
Zaškvŕkalo mi v žalúdku. Ešte šťastie, že hodina bola už takmer na konci, pretože onedlho by sa kvákanie v mojom bruchu ozývalo po celej triede.
Hneď ako znovu zazvonilo, vyletela som z triedy a skoro zrazila učiteľku. Potichu som sa horúčkovito ospravedlnila za smiechu zopár spolužiakov, ktorí to videli.
Zahanbená som vybehla na chodbu.
Zamierila som rovno k školskému bufetu. Už som bola takmer pred malým okienkom, z ktorého vytŕčala zarastená tvár vysmiateho predavača, keď som si uvedomila, že som si nevzala peniaze. Až som prevrátila oči nad vlastnou hlúposťou. Nemienila som sa vrátiť do triedy, keďže som tým riskovala ďalšie trápne chvíľky s Geny, takže som zamierila hneď do vedľajšej triedy.
Už sa skončila druhá hodina, takže Rony by už mal byť v škole tiež. Nakukla som do otvorených dverí a pohľadom rýchlo prebehla po deckách posledného ročníka. Pár chalanov ku mne zvedavo obrátilo hlavy. Premerali si ma pohľadom.
Práve vtedy som ho zbadala stáť v polkruhu jeho kamošov vzadu v triede. Búrlivo debatovali na nejakú tému, no na takú diaľku som ich nepočula.
„Ronyyy!“ zvolala som na neho tichým krikom a ruku si priložila k ústam.
Celá skupina mladých dospelých študentov sa ku mne otočila.
„Hej, Ronan, nemáš ty už náhodou inú?“ zachechtal sa jeden z jeho spolužiakov a veselo ho udrel po chrbte.
„Keby toto videla tá tvoja, vystrelila by ťa až k tej zahraničnej univerzite jedným kopancom, a už by si viac tú leteckú spoločnosť riešiť nemusel,“ pobavil sa ďalší z jeho kamarátov.
„Hej, jasné. Letel by exkluzívnou spoločnosťou Nakopnutý Zadok.“
Chalani sa smiali, až mali červené hlavy.
„To je sestra, vy idioti!“ oboril sa na nich Rony, no tiež sa napoly pochechtával. Konečne sa ku mne otočil a dlhými krokmi podišiel až ku dverám.
„Čau,“ povedala som. „Požičaj mi prachy.“
„Zabudni,“ vyhlásil, no už si siahal k vrecku nohavíc. „Rozbiehaš niečo ilegálne?“
„Áno, mienim si kúpiť desiatu.“
Do dlane mi vopchal požmochlenú bankovku. „Tak dones niečo aj mne.“
„Čo som poslíček?“ vzbúrila som sa.
„A ja som Arlet Corporation? Vieš koľko mi už dlhuješ?“
Zatvárila som sa ako smutné mača. To mi naozaj išlo.
Rony prevrátil oči. „Dobre, idem s tebou,“ povedal napokon vytočene.
„Ďakujem,“ usmiala som sa. Bez neho mi tu bude na budúci rok naozaj nanič.
Len kývol svojim kamošom, aby ukázal, že ide a potom ma potiahol za ruku. Spolu sme sa vybrali k bufetu.
Rony sa len chvíľu pozeral do mojej tváre a už vedel, že mám náladu pod psa. Od vlasatého pána s neupravenou bradou vypýtal cez okienko viac sladkostí, ako bolo fyzicky možné skonzumovať za desať minút aj takým dvom veľkým jedákom, akými sme boli my. Nevedel presne, ako ma potešiť, no toto sa mu rátalo k dobru.
Na chodbe sme sa opreli o radiátory a pustili sa do jedenia.
„Ešte raz mi povedz, prečo sa tu do pekla práve teraz presúšaš so mnou a neklebetíš s Geny o babských sprostostiach?“ spýtal sa ma ostro, no jeho tón nebol podráždený.
„Už som ti to vysvetľovala,“ povzdychla som si. „Naše cesty sa dajako rozišli.“
„Len tak? Tomu neverím!“
Mykla som plecami. „Je to divné, sama neviem, čo sa vlastne stalo. Už sa nebavíme.“
„To mi znie ako riadna hlúposť,“ skonštatoval unudene a chrbtom dlane si utrel čokoládu z kútika úst. „Chápem, že je príjemné opekať si tu so mnou zadok... Ale nejako sa mi v poslednom čase nezdáš.“
„Nič mi nie je.“
„Tak fajn,“ prehodil.
Obaja sme chvíľu mlčky prikyvovali hlavami a len pokojne prežúvali.
„Árli!“ zvolal na mňa priateľský chlapčenský hlas.
Otočila som sa, aby som zistila, kto ma to volá. Objal ma zvláštny pocit. Na jednej strane príjemný, no na druhej neistý a vrtkavý ako jesenné počasie.
„No tak, ja hádam idem...“ ozval sa Rony spoza môjho chrbta, keď uvidel Prema a s pobaveným úsmevom už cúval k dverám svojej triedy. Jeho obočie skákalo ako šialené, keď na mňa hádzal významné pohľady.
„Prestaň s tým,“ naznačila som mu perami nahnevane.
Len sa na mňa ďalej usmieval, až kým nezmizol v útrobách svojej triedy.
„Prem,“ otočila som sa k chalanovi s úsmevom. „Ako sa darí?“
Milý blonďák s veľkými modrými očami sa na mňa usmial tiež. Bol v mojom ročníku. „Super,“ povedal. „Aké si mala prázdniny?“
„Ako vždy,“ vydýchla som. „Dva týždne v Karibiku, jeden na Floride a potom ďalší v Kalifornii. Mesačný poznávací zájazd po východnej Afrike...“
„A už sa ti aj minuli týždne,“ zasmial sa. „No aspoň si sa pekne opálila.“
Pozreli sme na moju bielu pokožku a znovu sa spolu rozosmiali.
„Ako si sa mal ty?“ spýtala som sa ho milo. „Bol si tiež doma?“
Prikývol. „Pomáhal som rodičom. Vieš, presťahovali sme sa.“
Ani mi nestihol poriadne opísať nový dom a vychváliť sa, čo všetko v ňom sám prerobil, pretože zazvonilo. Zakývali sme si a dohodli sa, že sa porozprávame inokedy.
Vrátila som sa do triedy so samovražednými úmyslami. Znudene som sa hodila na svoju stoličku a psychicky som sa začala pripravovať na ďalšiu zničujúcu hodinu.
Keď sa dvere triedy otvorili, ledva som venovala pozornosť osobe poverenej týraním vycibriť naše mozgy, ktorá práve vošla dnu. Upútalo ma až vedomie, že v triede vládne zvláštne ticho a nie hurhaj spôsobený mojimi prihlúplymi adolescentnými spolužiakmi.
Všetci hľadeli pred seba a na tvárach mali rôzne výrazy. Niektorí z nich boli prekvapení, iní zas hľadeli s nádejou. Chalani sa však napriek všetkému trochu podozrievavo mračili, pokým dievčatá boli v jemnom šoku.
Napokon som zdvihla zrak tiež a prenikavo sa zahľadela priamo pred seba. Žiadna tučná učiteľka, uvedomila som si šokovane. Pred nami stál muž... A bol jednoducho nádherný.
Až mnou prebehlo vzrušenie. Kristepane, povedzte niekto, že to mám vidiny. Tak očarujúca bytosť hádam ani nemôže chodiť po zemi a dokonca medzi nami, smrteľníkmi.
Nebola som jediná, ktorá v tichom úžase z radu našich dievčat ustrnula nadšením. Starého triedneho učiteľa skláňajúceho sa pri katedre v rohu miestnosti, si nevšimlo asi tak osemdesiat percent triedy. Všetci hľadeli na pekného cudzinca.
„Tak, utíšte sa,“ nakázal triedny a silnejšie poklopkal prstami po stole. Jeho príkaz bol celkom zbytočný, keďže všetci sme už v posvätnej tichosti hľadeli pred seba ako puky.
Túto drobnosť si všimol aj neznámy a jeho príťažlivú tvár rýchlo ozdobil slabý úsmev.
Tiché povzdychnutie dievčenského publika bolo až komické. Chalani okolo seba len nepriateľsky zazerali a z ich hláv začínala pomaly stúpať zlá aura.
Dokonca sme sa s Geny na seba prekvapene pozreli, čo som už pokladala za istý vrchol tejto nezvyčajnej situácie. Keď si triedny potichu odkašľal, len s ťažkosťami sme na neho všetci upreli svoje pohľady.
„Toto je pán Leonard Greet,“ predstavil muža a jemne k nemu kývol hlavou. „Čo je dôležité pre vás...“ pokračoval a nahliadol do papierov položených na stole, „je, že vás bude každý utorok a piatok učiť umenie. Viac sa neskôr spýtate priamo pána Greeta, ak vám to dovolí?“ otočil sa na neho a vetu nakoniec dokončil zvýšeným tónom otázky.
„Isteže,“ súhlasil muž s ďalším príjemným úsmevom. Jeho hlboký mäkký tón bol rovnako príťažlivý ako jeho zovňajšok.
„Tak teda, pán profesor, odovzdávam vám triedu. Buďte na nich dobrý,“ zažartoval triedny, „možno vyzerajú ako ťuťmáci, ale sú celkom šikovní. Táto moja trieda minulý školský rok prispela svojimi dobročinnými akciami k najväčšiemu morálnemu pozdvihnutiu školy!“ vravel hrdo. Asi práve myslel to šaškovanie po uliciach, keď sme zatierali sprejmi počarbané budovy a pred prázdninami vo vreciach na odpad dovláčili staré alebo vyrastené šaty a nahádzali ich do kontajnerov určených pre chudobných a bezdomovcov. Bol to dobrý triedny učiteľ. Mal nás úprimne rád, aj keď sme si to bohvieako nezaslúžili. Priateľsky žmurkol na spolužiačku v prvej lavici a potom odišiel.
Všetky oči sa okamžite prevalili na nového učiteľa a sledovali ho, ako ráznymi krokmi prešiel ku svojmu stolu a zviezol sa na stoličku.
„Takže...“ prehovoril a prebehol pohľadom po celej triede. „Chcete sa niečo spýtať?“ Jemne sa naklonil dopredu a dlhé tmavohnedé vlasy mu padli do tváre. Uprene sa zadíval svojimi čiernymi očami na dievča priamo pred sebou. Tej sa do líc nahnala červeň a po krátkej chvíľke celá zahanbená odvrátila zrak a pozrela do zeme. Chúďa, dostala priamy zásah. Aj keď od nej muž pokojne presunul svoje veľké oči ďalej, jej hruď sa ešte dlho divo dvíhala a klesala. Spolusediaca ju pod lavicou s porozumením súcitne potľapkala.
„Odkiaľ ste?“ zaznela prvá otázka. Chlapčenský hlas bol mierne pobúrený.
Pán Greet sa usmial, že sa konečne niekto odvážil začať. „Prišiel som z Japonska a tam som sa aj narodil,“ odpovedal pokojne. „No rodinu mám aj tu.“
Ako som si ho lepšie prezerala, za jeho zvláštnymi príťažlivými črtami pokojne mohla byť polovičná ázijská krv. Jeho oči mali úchvatný tvar a jemný oblúčik kontúry nosa vyzeral tiež cudzinecky. No jeho uspokojivá výška a široké ramená jasne naznačovali, že ani jeho európska krvná línia neuškodila jeho príťažlivosti. Takto bol dokonale jedinečný a zaujímavo odlišný od ostatných tunajších mužov.
„Koľko máte rokov?“ spýtal sa ďalší hlas. „Vyzeráte ako z posledného ročníka.“
„Naozaj?“ pobavil sa pán Greet. Na obviňujúci tón však odpovedal. „Len prednedávnom som mal tridsať.“
Atmosféra sa pomaly uvoľňovala a prvotný šok opadal tiež.
„Ste voľný?“ spýtal sa prvý dievčenský hlas. Po otázke nasledovalo tiché reťazové zachichotanie.
Zasmial sa aj pán Greet. Bol to zvodný a neúnosne nádherný zvuk. „Áno,“ povedal. „No bol by som radšej keby ste sa pýtali niečo užitočnejšie.“
Podľa výrazov mnohých mojich spolužiačok, bola táto informácia užitočná dosť.
„V ktorých triedach učíte? Prečo ste študovali umenie? Kde ste študovali? Veríte na ufo? Aká je vaša obľúbená farba? Aká ženy sa vám páčia? Už ste niekedy videli ducha?“
Otázky zrazu nemali konca kraja. Pán Greet sa nad niektorými mračil, iné mu pripadali zábavné a pri niektorých len povýšenecky zdvihol obočie a neodpovedal.
Takto to bolo takmer celú hodinu. Všímala som si jeho mierne otrávený výraz. Prechádzal sa po triede a počúval pobláznené dievčatá, ktoré boli čoraz odvážnejšie, rovnako ako zvedavých a podozrievavých chlapcov, ktorí sa ho rozhodli preveriť.
„Ty sa nechceš spýtať nič?“
Ruka, ktorou som sústredene vyrývala do lavice maličké obrázky, okamžite zamrzla, keď som hlboký hlas pána Greeta začula oveľa bližšie, ako sa mi zdalo, že by mal byť. Zdvihla som oči a zistila som, že stojí rovno predo mnou.
S rukami uvoľnene prekríženými na širokej hrudi na mňa zhora hľadel zvedavými očami.
Bože, bože, bože, bože, bože, bože. Čo mám robiť? Potrebujem sa niečoho chytiť. Mala som pocit, že jeho prenikavý pohľad plný záujmu ma za krátky okamih pripraví o rozum.
„Váš obľúbený umelec,“ prehovorila som potichu, ledva pohybujúc perami.
„Dali,“ povedal mi.
„Prečo?“
„Kvôli tajomnej myšlienke.“ Neusmieval sa ako pri ostatných deckách. „A tvoj?“
„Claude Monet,“ odpovedala som bezmyšlienkovito. „Vanilkové nebo.“
Napokon sa jeho pery predsa len roztiahli do slabého úsmevu. „To sa ti aj hodí.“
Moja myseľ nebola schopná vyhodnotiť či bol jeho tón posmešný alebo lichotivý. Vnímala som len to, že bol nádherný.
„Radšej prestaň ničiť školský majetok, lebo ťa budem musieť nechať po škole.“
Jeho slová ma rýchlo vrátili do reality. Okamžite som uvoľnila prsty a malý hrot zlomeného pera pustila na lavicu.
Otočil sa a po zopár ďalších hlúpych otázkach od jeho formujúceho sa fanklubu, sa vybral naspäť k stolu, aby si zobral čierne sako.
Nevšimla som si, že by sa pozrel na hodinky, no aj tak vedel, že zazvoní. Jemnú čiernu látku si prehodil cez plece, a kým sa naozaj ozval školský zvonček, už bol na ceste ku dverám. Sledovala som ho. Zrazu mi šokovane poskočilo srdce, keď som si uvedomila, že tesne pred tým, ako vyšiel na chodbu, na mňa krátko uprel svoje čierne prenikavé oči.