SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Vampire Princess 01.

Predslov

Rada by som sa predstavila. Volám sa Kamishiro Mitarashi. Som normálna žiačka základnej školy... vlastne nie až tak veľmi obyčajná.
Vráťme sa pekne na začiatok. Mám 14rokov. Podobne ako väčšina deciek v mojom veku sa neviem dočkať kedy pôjdem na strednú. Vlastne k tomu ani nie je dôvod, asi chcem len čo najskôr dospieť.
Dokonca som sa sa pokúšala dostať na strednú už z ôsmeho ročníka , lenže pochopila som , že nieje múdre začať sa učiť dva dni pred skúškami. Konkurencia je privysoká a vy nieste BOSS sveta.
Bez práce nie sú koláče.
Teraz už ale dosť o mne a hlavne dosť o učení. Je čas naozaj začať.

1. časť

"Sachi, ja to neviem.Už sa mi to nechce učiť. Jednoducho si napíšem ťahák. Jednoducho najlepšia cesta." Vyhlásila som.
" Kami, ty vždy hľadáš tu najjednoduchšiu cestu. Keby si na hodinách nespala,
väčšinu by si sa naučila už tam. Nie si hlúpa, len strašne lenivá. Ešte som nevidela človeka čo prespí celú hodinu bez mihnutia oka. Myslím, že aj keby ťa učiteľka vyvolala k tabuli
spala by si si pokojne ďalej."
Tak, predstavujem vám Sachiko Haruku. Najlepšia kamoška od ... no, veľmi dlho. Vždy sa na ňu môžem vo všetkom spoľahnúť.
Pamätám sa, keď som bola malá, kamarátov som nemala vôbec. Potom sa objavila Sachi a všetko bolo rázom svetlejšie. Ak ju mám k niečomu prirovnať je ako slnko čo vychádza po daždivom dni. " Ale veď ja viem, no veď ja spím .... čo ja viem prečo? Sama dobre vieš , že som taká nebývala , to len v poslednej dobe sa mi chce neustále spať. Moje psychické rozpoloženie to však nič nemení na tej písomke. Fyzika je ťažká, nemá logiku a celkovo j-je stupídna." Vykoktala som zo seba. "
Neboj. Máš mňa, tá úča je totálne slepá a určite si nevšimne ak ti trošku poradím." Vzala
mi z rúk knižku a zrolovala ju do tenkého šuľca.
" Fakt, poradíš? Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Si najlepšia." Hlesla som a objala ju najsilnejšie ako moje zoslabnuté ruky vládali. "
Ja viem, ja viem. Hovoríš to vždy, keď pre teba niečo spravím." Navzájom sme sa na
seba usmiali. CŔŕŕrn . " Makaj, musíme ísť naspäť do triedy. Opisovanie nám ešte prejde, lebo to si nevšimne , ale neskoré príchody nám neodpustí. V behu som rýchlo prikývla a ešte som
pridala.
Vošli sme do triedy presne včas, pár sekúnd pred príchodom úči. Tá vošla do triedy a hodila mrazivý pohľad na jednu stranu a potom na druhú stranu triedy.
Bez slova rozdala papiere aj písomky. Divím sa, dnes má celkom dobrú náladu.
Pri konci hodiny sme si so Sachi navzájom vymenili papiere aj perá a podopĺňali, čo tá druhá nevedela.
Zazvonilo na koniec hodiny.
" Vidíš Kami? Hovorila som ti , že to dobre dopadne. Fyzikárka so vôbec nič nevšimla. a to sa pozerala priamo naším smerom."
Srdce mi splašene búši. Opisovanie je rutinná záležitosť, no i tak pri tom stále cítim adrenalín. "Hej, hej, aj ja z toho mám celkom dobrý pocit. Vieš, ale čo je úplne najlepšie? Posledná hodina je za nami a celý deň pred nami. Ty ideš dnes na školský obed, však?" Spýtala som sa s úsmevom na tvári.
Dobrú náladu musím udržiavať najdlhšie ako sa dá, lebo potom ju už tak ľahko nevytvorím. "Hm, áno idem." Odpovedala Sachi, aj keď myslím, že ma veľmi nevnímala. " Mám ťa čakať, či nie?"
Taktiež rutina. Otázku tohto typu jej pokladám takmer každý deň. " Dnes ma nemusíš čakať. Príde k nám sesternica na návštevu tak sa budem ponáhľať. Kľudne choď domov svojím prispatým tempom."
Nemohla som si nevšimnúť ten jej úškrn. Ach jaj, aj tak má opäť pravdu. "Fajn, čau zajtra." Nehodlám tento rozhovor viac naťahovať.
"Čau." Ozvalo sa mi spoza chrbta. Nevadí, aspoň môžem premýšľať. Haha. Prehrávanie si pesničiek na MP3jke a pohmkávanie melódie má určite veľa spoločného s mozgovou činnosťou. Každopádne svoje vnútorné monológy mám ešte radšej ako pesničky. Hlavne keď ma niečo napadne práve v prítomnosti kamošov. Nedá mi to , musím si to v hlave pekne porozoberať.

V škole ma majú celkom radi , teda to si myslím , neviem tak mi to proste pripadá. Tam
bývam vždy veľmi živá a veselá. Skutočnosť je však iná. Mám rada aj ticho a samotu. Nerada si priznávam, že mám aj citlivejšiu stránku. Nechcem si priznať, že nie som taká ... ako to nazvať
drsná? No proste, že nie som tak celkom taká, za akú ma všetci považujú.
Pre nich som len veselé a trocha naivné dievča. Teda, myslia si to asi všetci okrem Sachi. Tá vidí, aká v skutočnosti som. Moje pravé ja.
Viem, že jej môžem povedať všetky tajomstvá a so všetkým, čo ma trápi sa jej môžem zveriť. Čo na jej dôvere. Aj tak jej teraz klamem. To s tým spánkom na hodinách nie je tak celkom náhoda. Približne posledný mesiac mám tak nejak čudné.... halucinácie, či čo. Sú to také obrázky alebo záblesky z pamäti?
To asi ťažko. Vždy tam je kopa krvi a niekto umrie. Bŕr proste nič príjemné. Hm, super, teraz určite zniem ako totálny šialenec, ale ja si naozaj nevymýšľam. Cez deň mám pokoj. Je mi dobre, akoby sa nič nedialo, no, až na miernu otupenosť spôsobenú nedostatkom spánku. Lenže ako zapadne slnko, pohoda bohužiaľ končí.
Tie "halucinácie" ma začnú doslova prenasledovať. Našťastie, nie vždy. Len niekedy, ale pomaly sa to stupňuje.
Úplne to stačí na to, aby som bola totálne vydesená a veľa nenaspala.
Neviem či sa to dá popísať. Vyjavujú sa mi záblesky plné krvi a stále sa to zhoršuje.
Posledné noci to už nie sú len chvíľkové halucinácie, ale je to skôr sen. Popíšem ho dopodrobna.
Na začiatku sa ocitám niekde v meste. Asi v stredovekom, lebo je tam všetko z dreva a nie sú
tam ani autá, ani žiadne moderné vybavenie.
Okolo mňa sú rozostúpení ľudia, oblečení vo vidieckych handrách. Uprene ma pozorujú. Nesú ma niekam na drevených drevených nosidlách a pri tom vykrikujú nezrozumiteľné slová. Nesú ma až na kraj mesta, kde ma uložia do starej chatrče. Nič v nej nie ja a drevené steny.
Ďalšie čo vidím je dym a následne plamene.
Prvýkrát, keď sa mi ten sen sníval, som bola v šoku.Upaľovali ma za živa. Viem, je to len výplod mojej fantázie, ale aj tak je to dosť desivé.
Potom sa scéna zmenila. Už som sa nenachádzala v chatrči. Stal sa zo mňa len nečinne prizerajúci sa divák. Dívala som sa na plamene, oblizujúce dom a mňa v ňom.
Vždy, keď si myslíte, že to horšie už nemôže byť, zhorší sa to. Tí ľudia... čoby ľudia, zvery sa rehocú na tom, ako ma pomaly zabíjajú.
Samozrejme hlavná hrdinka by nemala zomrieť , v sne nevynímajúc.
Z chatrče, ktorá je už poriadne poznačená silou ohňa sa vynára postava. Samozrejme, kto iný ako ja. To znamená , že sa pozerám sama na seba, no je tu mierna zmena.
Tá Kami, na ktorú sa pozerám.... nie som si istá či to som naozaj ja. Malá útla postava a nezbedné kučeravé hnedé vlasy s jemným nádychom ryšavej sedia, no krvavo červené oči a rozjarený úsmev s tesákmi, to už je trochu moc.
Vzhľad však nie je jediná vec, čo sa zmenila. Neviem či mám hovoriť o sebe alebo o dvojníčke, tak poviem len, že tá osoba sa rozbehne neuveriteľnou rýchlosťou do davu ľudí.
Ľudské telá začnú padať na zem, rozsekané mečom. Pred tým som ten meč nemala, ale nehodlám to riešiť. Okolo každého tela sa začnú tvoriť kaluže krvi. Obeťami sú muži, ženy aj deti.
Tá osoba, čo vyzerá ako ja, jednoducho prahne po krvi a je jej jedno či je mladá, či stará, či dobrá a či zlá.
Tu našťastie nočná mora končí, lebo zvoní budík. Posteľ je premáčaná od potu. Asi pôjdem k psychiatrovi, ak to pôjde takto ďalej. Neviem, čo si o tom mám myslieť. Je to tak skutočné a stále sa to opakuje.
Už mám toho dosť, som vyčerpaná na padnutie. V noci nespím a dospávam
potom v škole.

5
Průměr: 5 (4 hlasy)