Tori 04

Plnou rýchlosťou som bežala na západ. Nájdem ťa, Kaname. A budeš veľmi prekvapený, keď ma uvidíš. Snežilo. Vločky mi lietali okolo tváre. Mala som mokrý kabát aj čižmy. Potrebovala som sa usušiť. Dorazila som do malej dedinky. Naozaj veľmi drobná. Bolo tu tak zo dvadsať domov a to bolo všetko. Pomaly začalo svitať. Potrebovala som úkryt. Zaklopala som na prvé dvere, ku ktorým som prišla. Otvorila mi nejaká stará žena. Povedala som jej, že sa mi pokazilo auto pri ceste a že celú noc hľadám pomoc. Jednoducho som jej natárala, čo ma napadlo. Uverila mi a pozvala ma dnu. Na starom ošúchanom kresle v jedinej izbe tohto malého domu sedel jej muž. Tiež starý a vráskavý.
Prespala som u nich a večer keď zapadalo slnko, vymazala som im spomienky na mňa a odišla som od nich. A teraz mám celú noc na to, aby som porozmýšľala, kde mám ísť hľadať Kanameho. Možno to bude vedieť ten bývalý lovec. Nechali sme u neho Yuuki. Videla som ho len raz v živote. Ako sa to len volal? Cross? Ponáhľala som sa na zastávku autobusu. Jedinú na okolí. Zázrak, že tu mali takú ,vymoženosť,. Tu v dedinke, kde sa zastavil čas. Fajn. Autobus sa vnoril spoza rohu a mieril po úzkej rozbitej ceste k zastávke. Nadvihla som obočie. Toto má byť ďiaľkový autobus? Veď sa z neho dymí, že za ním nie je nič vidieť a ten hluk... No nebola som vonku 10 rokov a nikdy som sa neviezla, takže možno je to normálne. Radšej by som celú cestu bežala.
Vystúpila som až vo veľkom meste. Mala som pravdu, v tej dedine zastavil čas. Tu bolo všetko také moderné a nové... Povzdychla som si. Prestúpila som na ďalší autobus. Mierila som do akadémie Cross. Cesta bola dlhá. Kaname ma zatvoril naozaj ďaleko. Vystúpila som a kráčala ku akadémii. Bolo už takmer ráno. Vošla som cez tepanú kovovú bránu. Je to tu pekné. Nikdy som nechodila do školy. Doma ma učili mama s ockom. Ale sem by som chodila rada. Zamierila som k budove školy. Ostatné dve budovy budú asi internáty. Cítila som v nich veľa, ešte spiacich ľudí.
"Yuuki! Chýbala si mi!" Vrhlo sa na mňa nejaké ľudské dievča s plavými vlasmi a medovými očami. Čo po mne chce?
"Heee???" Nechápavo som cúvla.
"Netvár sa, že ma nepoznáš," urazila sa. Na toto naozaj nemám čas. Začína svitať. Nechcem, aby ma boleli oči.
"Prepáč, naozaj ťa nepoznám. A pusti ma, musím ísť niečo vybaviť. Ja nie som Yuuki," toto znamená, že nás dve je len ťažko rozoznať. Super. Ak bude treba, použijem asj svoju silu, aby som sa dostala z tesného objatia tohto človeka. Moje slová ju zmrazili. Pustila ma a ja som mohla slobodne ísť. Prešla som cez honosné dvere a zamierila som k riaditeľovi. Trochu ma navigovali šípky, ale aj tak by som trafila, pretože v celej budove som cítila len jednu osobu. A to mohol byť jedine on. Zastala som pred dverami do jeho kancelárie. Jemne som zaklopala.
"Ďalej," ozval sa ospalý hlas. Otvorila som. "Yuuki!" Vyskočil spoza svojho stola a letel ku mne. Jeho známky nudenia sa a únavy náhle zmizli, akoby ani nikdy neexistovali. Ako to len robí?! A prečo ma chce každý objímať? To bola Yuuki až taká milá?!
"No, ehm," nemohla som sa poriadne nadýchnuť. Silu má poriadnu. Bolo z neho cítiť, že je najsilnejší lovec v histórii. Aj keď bol človek, mal niečo z upíra, "ja... som..."
"Mala si mi povedať, že prídeeeš," začal od radosti plakať. No nie! Nenechal ma dohovoriť.
"Ale...ja-" nemohla som poriadne hovoriť, keď ma tak stískal.
"Urobil ti niečo? Ja to s ním vybavím. Kde je?!" kŕčovito sa pozrel cez otvorené dvere na chodbu.
"Ehm... Ja nie som Yuuki!" Konečne som zo seba vypľula.
"Neoblbuj ma a objím svojho ocka!"
"Ja som jej sestra," trochu uvoľnil objatie a pozrel sa na mňa, "nežartujem. Nie som Yuuki." Poprezeral si ma podrobnejšie.
"Ty si jej sestra? A teda Kaname..." Pustil ma. Došlo mu to. "Hneď mi niečo nesedelo. Ale z diaľky vyzeráte úplne rovnako. Kde si bola doteraz? Vie o tebe Kaname?"
"Kaname? Isteže. To on ma držal desať rokov v tom väzení. Vraj pre moju bezpečnosť," odfrkla som si, "ja som prvá dcéra Haruky a Juuri Kuran," trochu sa mu skrivili pery, keď si uvedomil, kto som a s kým by som mala byť. Rozhodla som sa správať milo.
V budove som zacítila ďalšieho -upíra? Level D? "Počkajte tu. Je tu neurodzený. Hneď som späť," otočila som sa, no chytil mi ruku a zadržal ma. Zažiarili mi oči. Nechce ma pustiť? Zvrčala som.
"Prosím, nie," zašepkal, "to je Zero. Adoptívny brat Yuuki. Nie je nebezpečný." Vedel, že je len na čistokrvnom, ako sa rozhodne.
"Zero?" Chvíľu na to, čo som dopovedala, vo dverách sa objavil vysoký muž s bielymi vlasmi, ktoré mu padali do tváre s fialovými očami. Ostal zarazene stáť.
"Yuu - ki," vydýchol. Narovnala som sa.
"Level D? Ty si Zero?" opýtala som sa ho. "Nie som Yuuki. Som jej staršia sestra, Tori."
"Riaditeľ, čo to má znamenať?" zavrčal.
"Počul si." Vyštekla som naňho.
"Čistokrvná," zvraštil nos. Aké má len neostré zmysly. Ja som ho cítila, už keď vchádzal zvonka do akadémie.
Zavrčala som, "Tori-sama, prosím, nechajte ho." Snažil sa ho brániť riaditeľ.
"Nechám ťa žiť," otočila som sa Zerovi chrbtom. Nchcem si znepriateliť hneď prvého lovca, na ktorého narazím. Keď je preňho tento chlapec taký dôležitý, nechám ho žiť, aj keď je to proti mojim zásadám.
"Zero, choď si plniť svoje prefektské povinnosti," prikázal mu. Otočil sa a jeho rýchle kroky sa strácali na dlhej chodbe.
"Ďakujem," povedal potichu.
"Kde nájdem Yuuki a Kanameho?" Opýtala som sa priamo.
"Sú vo vile vašich rodičov." Bol nervózny. "Smiem sa spýtať, Tori - sama, kde ste boli doteraz?"
"Bola som uväznená v podzemnom dome hlboko v lese. V ten večer, keď mama zbytočne zomrela kvôli Yuuki-"
"Nezomrela zbytočne!" Prerušil ma. "Chcela jej dožičiť pokojný život. Obetovala sa pre ňu-"
"Dobre!" Zvýšila som hlas. Nebudem mu moju nenávisť k nej vešať na nos, "v tú noc, keď sa Yuuki stala človekom, obaja sme ju s Kanamem neopozorovane sprevádzali na jej ceste do ľudského sveta. Ona nevie, že existujem. Preto sa s ňou chcem stretnúť a chcem, aby vedela, že som. Sme predsa sestry. Na mňa si nepamätá doteraz. Ocko jej na mňa vymazal všetky spomienky asi rok predtým, čo sa stala človekom." S Kanamem sme si súdení od narodenia. Trávili sme spolu veľa času a inak to nebolo ani keď ešte žili rodičia.

Bola som v jeho izbe. Práve som pila jeho krv. Vtedy som ešte nevedela používať tesáky, čiže on si zubami nahryzol zápästie aby som mohla piť. Tá chvíľa bola taká dokonalá. Naše pery sa k sebe približovali. Dotkli sa a prvý krát sme sa pobozkali. Vtom však do miestnosti vtrhla ona.
"Onii-sama, stalo sa ti niečo?" To nás ešte nevidela, lebo si práve pretierala oči, "zacítila som tvoju k-" Vtedy nás zbadala. "Ane-chan, čo..." zosunula sa na zem. "Aaaaaaaaa, Kanameeeeee prečo si to urobil!!! A čo naša spoločná budúcnosť, čo sme si sľúbili?!" Kričala. Po bucľatých líčkach jej stekali slzy. Bolo mi jej trochu ľúto. Ona si naozaj neuvedomila, že naňho nemá žiadny nárok? Rozbehla sa ku Kanamemu a začala ho búchať pestičkami. "Nenávidím vás!"
Zastavil to až otec. Musel jej vymazať na tento deň spomienky. V ten deň ma videla naposledy. Nemohli dopustiť, aby sme sa nenávideli. Mňa zamkli na vyššie poschodie, ona bola podomnou. Okolo svojej izby som mala silové pole, ktoré ma znemožlnilo kdekoľvek v dome vycítiť. Obe sme boli v jednom dome, no nevedela o tom. Rok som bola takto zatvorená. A to bol len začiatok môjho väznenia. O prechádzkach vonku som mohla snívať. A to len pre moju ochranu. V tej dobe sme boli posledné štyri čistokrvné upírky na svete a Rido chcel Yuuki, nie Shizuku. Zvádzal sa boj. O mne nevedel vôbec. Vlastne o mne vedeli len Kaname a rodičia. Potom, rok na to, keď mama a ocko zomreli, prišiel ma zobrať Kaname a prvý krát v živote som sa dostala von. Nasledovali sme ju. Nemohla tušiť, že tam sme. Zachránil ju pred neurodzeným, odviedol ku Crossovi a potom odviedol aj mňa.

Hovorila som mu ešte niečo zo svojho života pri šálke teplého čaju. Potom, keď študenti začali pomaly zaplňovať chodby v škole, rozlúčila som sa s ním a išla som za Kanamem.
"To je Yuuki," šepkali si, keď som okolo nich prechádzala. Podráždene som vzdychla. Nech už som vonku. Tam zájdem aj pešo. Vyšla som z prítmia školy. Oči ma okamžite začali páliť. Toto nie je dobré. Svieti slnko. Prižmúrila som oči a rýchlym krokom som postupovala smerom k východu areálu Cross akadémie Tesne pred bránou stál Zero. Prestala som žmúriť a venovala som mu povýšený pohľad.
"Len sa chcem presvedčiť, či naozaj odtiaľto vypa-odídeš." Uškrnul sa. Ten úškrn by som mu ľahko napravila.
"Ku čistokrvným by si sa mal správať dôstojnejšie, šváb. Nie je každý mierny ako ja."
"Ďakujem za varovanie." Má neskutočný talent vytáčať.
Rozbehla som sa plnou rýchlosťou. Bežala som čo najrýchlejšie, čiže ľudské oko ma nezahliadlo. Bola som prekvapená, že v tomto meste nemajú žiadnych E-čkarov. To bude tým, že riaditeľ je lovec.
Zastala som pred našim domom. Veľmi sa nezmenil, aspoň zvonka nie. Aj keď som ho videla len raz v živote, a aj to bolo v rýchlosti, keď sme utekali. V záhrade boli urodzení upíri. Konečne niekto normálny. Kráčala som po prístupovej cestičke. Upíri sa mi mi klaňali.
"Tori-sama," pozdravil ma Shiki. Pred vchodom bolo upírov ešte viac. Kaname má asi rád veľkú spoločnosť. Shiki išiel za mnou.
"Pustite ma dnu," prikázala som oranžovovlasému upírovi s hnedými očami.
"Yuuki-sama," uklonil sa a otvoril dvere, "ale kedy ste vyšli von?"
"Akatsuki," ozval sa Senri, "toto je Tori-sama, moja sesternica." Akatsuki mal udivený výraz.
"Pôjdem vás ohlásiť." Povedal.
"Ohlásim sa sama. Chcem ich prekvapiť." Žmurkla som naňho.
'Kaname,' zvolala som naňho v myšlienkach. Počula som kroky. Bol na prvom poschodí. Išla som mu na proti.
"Tori, čo ... Ako?... Prečo?..." Bol vyvedený z miery. Toto sa mu nestáva.
"Aj ja ťa rada vidím." Pošepla som mu a podišla k nemu. Pobozkala som ho.
"Ako si sa odtiaľ dostala?" Šepkal nahlas.
"Nejako som sa z toho väzenia dostala. Myslel si si, že ma tam budeš držať naveky? Kaname... Uvažuj reálne. Kde je tá malá zmija?"
"YUUKI," zdôrazil, "spí a nebude veľmi nadšená, keď ťa tu uvidí. Aj keď si ťa nepamätá..."
"Nič jej neurobíš," pritisol ma o stenu.
"Tuším si sa do nej zamiloval," odfrkla som. Nemala som v pláne spraviť jej nič. Zatiaľ. Ešte mám veľa času. Pobozkal ma. Potom som mu perami prešla po krku a silno som sa zahryzla. Mykol sa od bolesti. Objala som ho a pila.
Na izbe sa otvorili dvere. Zacítila som jej vôňu. Už čoskoro sa stretneme. Potiahla som si ešte poriadny glg z Kanameho krvi a vytiahla z neho zuby. Na chobdu vyšla Yuuki a pozrela našim smerom...