Suzukaze

Čiernovláska v uniforme temného rádu bojovala proti Akumovi levelu 3. Všetci ostatný mali svojich protivníkov, nie zrovna slabých, preto sa oň musí postarať sama. Čo nečakala, bol nečakaný útok od iného Akumy. Nižší level, na tom nanešťastie nezáležalo, vírus sa jej šíril telom. Zasiahnutú končatinu si odsekla. Bojovala ako lev, zahnaný do kúta. Bojovala kruto, vykrývala všetky streli, zabíjala nižšie úrovne, ktoré sa tam priplietli. Ďalší útok, nie od nepriateľa, ju zrazil k zemi. Nikomu by neverila, že by nositeľ nevinnosti zradil. Prebodol jej brucho. Jeho slová jej v pamäti ostanú navždy. ,,Neber si to osobne, nechcel som to urobiť. Nikto ale nepotrebuje aby táto strana vyhrala." Nemôže doteraz pochopiť ako s ním nevinnosť vydržala. Mal vôbec nevinnosť? Bol hostiteľom?

Vďaka zraneniu sa ocitla v černote bezvedomia, z ktorého sa na chvíľu prebrala. Počula hlasy. "Odveďte ju na sál. Bude skvelým materiálom." Táto veta ju prekvapila. "Rozkaz." Otvorila oči. Viezli na ležadle k operačnému sálu. Pootočila hlavu. Videla nespočet mŕtvych tiel, niesť rovnakým smerom. "Och, ty si nažive? Nevadí, nebude to trvať dlho." Usmial sa na ňu plešatý doktor s psychopatický úsmevom. Otriasla sa nechuťou. Biely plášť potrieštený krvou, modré gumené rukavice používajúce sa pri operácia, oči so šialenou iskrou nechutnej zelenej farby. Jasne z neho vyčítala, radosť z mučenia a experimentovania. Skúsila prehovoriť, nič z nej nevyšlo. Žiaden zvuk. "Len je škoda, že potrebujú tvoj mozog vcelku. Bohužiaľ si s tebou žiadnu zábavu neužijem." Bezzubý úsmev jej dvíhal žalúdok. Chvíľku po vstupu na sál cítila vpichnutie ihly. "Zbohom, Exorcistka." Pohltila ju temnota a chlad. Nič, necítila.

V miestnosti plnej dier v zemi, v ktorých sa nachádzala žltá kvapalina. Pri bližšom skúmaní ste v tej kvapaline našli telá. Telá bez života. V tej miestnosti sa prechádzal hnedovlasý chlapec. Modrými očami prezeral nádoby. Čakal na niekoho. Sám nevedel na koho. Jeho oblečenie sa skladalo iba z bieleho trička a čiernych tríštvrťákov. Od chladnej podlahy ho delili biele sandále. Nečakane zazrel pohyb z jednej nádoby. Rýchlo sa k nej rozbehol. Nádoba úplne na konci miestnosti v temnom rohu, až s podivom, že si ju všimol. Bol to skôr inštinkt. Z nádoby sa vynorila ruka. Hnedovlások ju chytil. Pochopil, čo mu tým osoba v nádobe naznačovala. Vytiahol ju. Z kvapaliny sa najprv vynorili biele vlasy ani čerstvo napadaný sneh, čierne oči podobné temnote noci, s jemnými rysmi tváre. Z kvapaliny vyšla ako ju boh stvoril. Nahá. Čierne oči sa zamerali na hnedovláska. Hľadali v modrých hlbinách odpovede na všetky otázky. "Volám sa Alma." Prestavil sa hneď hnedovások. Bielováska na svojej pokožke cítila chlad. Pohltil ju do svojej náruče. Na tele jej naskočila husia koža. Hnedovlások si uvedomil situáciu, preto svoje nadšenie potlačil. Dievča otvorilo ústa v otázke. Zarazene ich ale zavrelo. Z jej hrdla nevyšla ani hláska. Perami naznačila hnedovláskovi otázku. "Setsuko." Usmiala sa. Almovi sa na tvári objavil tiež úsmev.

Bielovláska stála v miestnosti s vysokým hnedo zviazaným stĺpom. Vystupovala z neho zvláštna biela postava s krídlami, držiac v ruke katanu. Z katany mala zvláštny pocit. Sálala z nej bezpečnosť. Pomaly k nej pristúpila. Nemohla si uvedomiť prítomnosť ľudí na balkóne. "Spuste synchronizáciu." Bielovlásku obklopila bolesť. Katana sa vzpierala. Vzpierala a odmietala sa podriadiť. Bielovláska netúžila podriadiť si katanu. Priala si jediné. Znovu si ju pre seba získať. Bolesť ustúpila. Bielovláskino telo celé obalené krvou padlo do vody. Krv sa miešala s vodou, tým získala ružovkastí nádych. Temnota zameraná iba na katanu. Túžiac znovu ju držať. "Nevyšlo to." Ozvalo sa zhora. Bielovláska sa s bolesťou otočila na chrbát. Uvidela tam snedého pána s jedným očkom na oku, podobný aké majú aristokrati, v bielom plášti. Dievčiným telom prestúpilo znechutenie. Niekoho jej pripomínal. Vedľa neho stála hnedovlasá žena, biely plášť rozopnutý, tým odhalil dlhý žltý sveter s hnedou sukňou pod kolená. "Na dnes to stačí." Osoby v hnedo-žltých plášťoch s maskami bez tváre ju hrubo zdvihli. Svoje oči posledný krát zamerala na katanu.

Spoločne s Almom vstúpila do miestnosti s telami. Neutíchajúci pocit bezmoci a nostalgie ju vždy odradil. Tentoraz ich potlačila. "Setsu? Deje sa niečo?" Almova starostlivosť voči nej nepoznala hraníc, čo viac je úprimná. Nemohla si pomôcť. Všetko na ňom sa zdalo nostalgické. Hlavne kvôli tomu sa mu vyhýbala, čím mu ubližovala. "Nie, len sa tu vždy cítim nepríjemne." Odvetila úprimne. Na tvári úsmev, v očiach smútok. Poznal to, nevyjadril sa. Za to mu vďačila. Vlastne, vďačila mu za svoj život. Nebyť neho, zostala by v nádobe omnoho dlhšie. Nádoba úplne v strede upútala ich pozornosť. "Si hore?" Zaujato pozoroval osobu v kvapaline Alma. Za to dostal pohlavok. Podľa Almova i Setsukina očakávania sa vynorila ruka. Ukázala na bielovlásku. Hnedovláskovi sa v tvári mihlo sklamanie. "Moje meno je Setsuko, vedľa mňa kľačí Alma, teší ma Yuu." Hnedovlások i bielovláska ho vytiahli z nádoby. "Vitaj medzi živými." Hnedovláskovi žiarili oči. Temné oči na chvíľu postrádali tu temnotu, ktorá tam vždy bola. Akoby príchod Yua zmenil všetko.

"Alma opäť zlyhal?" Nenávidela, keď to musela počúvať. Vždy ich postavili pred ten stĺp. Spustili synchronizáciu, rovnako i bolesť. Bielovláska odmietla zostať na mieste. Rýchlim krokom podišla k stĺpu s katanou. S trochou váhaním sa jej dotkla. Dostavil sa pocit úplnosti. Celú miestnosť obalilo biele svetlo, až si dve osoby na balkóne zakryli oči, od toľkého jasu. Nestihli spustiť synchronizáciu, tak ako vždy. Setsuko si postavila hlavu. Neuposlúchla inštrukcie. Takto možno stratia dôležitý článok celého experimentu, na plán druhého exorcisty. Svetlo zhaslo. Bielovláskino telo skryl čierny plášť, na rukách bezprsté čierne rukavice, v jednej ruke držiac bielu rukojeť s čiernou čepeľou, v druhej biela pošva. Otočila sa k nim telom. Po tvári jej stekali slzy. "Ako ste mohli?" Preniesla tichým mrazivým hlasom plným zúfalstva. Hnedovlasá žena sa rozbehla k schodom. Vedúci celého experimentu ju zastavil. Jedna zo zamaskovaných osôb ju omráčila. "Úspech." Usmial sa neistým úsmevom, nevediac čo od toho čakať. Tým, že nútil nevinnosť naviazať sa na svoju bývalú hostiteľku, ju nútil odporovať. Nútil ich synchronizovať násilne. Zrejme to mal nechať na bielovláske od začiatku. Nemusela si vytrpieť toľko bolesti. Nevinnosť, ju akceptovala od začiatku, len oni to zastavili. Oni im zabránili v synchronizácii. Jedno mu nedalo. Prečo sa s ňou mohla synchronizovať tak rýchlo?