Saxton Love Company 9

Horúčava sa mi zabodávala do hlavy, do tváre a tiež do holých pliec a rúk. Už po piatich minútach chôdze mi koža začala červenieť a neznesiteľne štípala.
Traja muži nás stále spútaných viedli suchou a horúcou divočinou od malej pristávacej plochy, ktorá v tejto stepi vyrástla akoby zázrakom, k zanedbanému malému domu, čo sa rysoval v diaľke. Bola som smädná, ubolená a už som vôbec nevládala.
Občas som nenápadne pozrela na Talena. Dvaja veľkí muži ho viedli vpredu a raz za čas do neho surovo strčili. Na čele mal ďalšiu nepeknú ranu od toho, ako sa im pokúšal vzoprieť, keď nás vyťahovali z lietadla. Nepáčilo sa mu, ako ma môj strážca s ďalším hnusným úsmevom odvážne schmatol. Aj keď to ničomu nepomohlo, bola som mu vďačná.
Teraz som však videla na jeho tvári, že jeho nepokoj sa prehlbuje. Rovnako ako mne ani jemu sa určite nepáčilo, že nás odvliekli až tak ďaleko. Tento pochod cez pustú krajinu k osamelej podivnej búde vyzeral, akoby nás odvádzali na popravu.
Provizórny malý dom ztrieskaný zo zopár dosiek a plechu sa však blížil. Po chvíli, ktorá sa v tomto teple a dusne ťahala ako nekonečnosť, nás traja chlapi vohnali dovnútra.
S otrávenými povzdychnutiami a vrčaním sa zložili na polorozpadnuté stoličky pri malom zanesenom stolíku, ktorý stál v rohu pár metrovej špinavej miestnosti. Nás ešte predtým zrazili na kolená pri opačnej stene a nechali nás vedľa seba. Putá na rukách nám neuvoľnili.
Pohľadom so švihla po Talenovi. Jakživ som na jeho tvári nevidela podráždenejší výraz, no celkom dobre som mu rozumela. Vyzeral trochu znepokojivo. Bol bledý, bezfarebné pery mal popraskané a modrina na čele mu začínala tmavnúť a rásť.
„Hej.“
Keď som sa ozvala, muži prekvapene vzhliadli.
„Dajte nám vodu.“
Prehovoriť iba sama za seba by som sa možno neodvážila, no Talen tu bol tiež. Začínal byť trochu malátny a hlava mu pomaly klesala. To určite kvôli tým úderom.
Slay sa už so známym úsmevom začal zdvíhať zo stoličky. „Dostaneš niečo iné, zlatko.“
Najväčší chlap ho schmatol za ruku a stiahol ho späť. „Nechytať,“ zasyčal mu rozzúrene. Potom vrhol jeden krátky pohľad na holohlavca. Ten mal zo všetkých v rámci možností asi najmiernejšiu povahu. Alebo aspoň nebol neustále agresívny či perverzný. Stiahol si z chrbta hnedý batoh, ktorý so sebou vláčil, odkedy sme vystúpili z lietadla, vstal a podišiel k nám. Neprehovoril. Sklonil sa ku mne a keď spoza opasku vytiahol nôž, Talenovi sa blyslo v očiach. Muž mal však v pláne len mi prerezať putá. Siahol do svojho batohu a vytiahol fľašu plnú vody. Podal mi ju zvláštne pokojne.
Zahľadela som sa mu do očí. Od neho nám nič nehrozilo. Natiahla som sa po fľašu a rýchlo sa napila. Voda sa už od toho neznesiteľného tepla začala zohrievať. Nevyzeralo to tak, že sa chystajú ruky uvoľniť aj Talenovi, takže som sa k nemu natiahla, opatrne mu nadvihla sklonenú hlavu a potom mu pomohla napiť sa tiež.
„Čo od nás chcete? Kde sme?“
„Na nič sa nepýtaj,“ povedal mi Pono - veľký muž - zlovestne, keď sa k nim ich parťák vrátil a znovu si sadol. „Teraz budete ticho a budete čakať.“
Čo sme mali robiť? Nič iné nám teda nezostávalo. Bojovali sme s horúčavou a čakali. Chlapi si po hodine vytiahli zodraté karty a pohodlnejšie sa usalašili na svojich miestach.
Mala som akú-takú predstavu, na čo čakáme. Alebo skôr na koho. Hromadilo sa vo mne toľko hnevu, až som bolestne zatínala zuby. Z dusna sa mi robilo čoraz horšie.
Po viac ako troch nekonečných hodinách som napokon niečo začula. Bola som však taká omámená a dezorientovaná, že som sa na zvuky nedokázala sústrediť takmer vôbec.
„Konečne,“ prehovoril jeden z chlapov. Ťaživá atmosféra sa zrazu začala meniť. „Už som si myslel, že sa mi tu pripečie zadok.“
„Dobre,“ zdvihol sa zo svojej stoličky Pono. „Vy dvaja tu na všetko dozrite. Beriem ženu a objasním celú situáciu. Potom uvidíme, čo bude ďalej.“
„Bez obáv,“ kývol mu Slay. „Počkáme tu. Ale švihni si.“
Keď ku mne muž zamieril, akosi som sa prebrala. Náhle vyplašene som pozrela na Talena.
Škaredo na Pona zazeral a očami ho až zabíjal. Keď ma za rameno mykla jeho drsná ruka, už sa dvíhal, no v tom okamihu k nemu priskočili dvaja chlapi zozadu a rýchlo ho spacifikovali. Vydesene som sledovala, ako ho na zem zrazili ďalšími surovými údermi.
„Poď,“ zahrmel na mňa Pono a už ma aj ťahal za sebou. Nemohla som robiť absolútne nič a to ma hnevalo zo všetkého najviac.
Keď sme vyšli von, do výhľadu mi okamžite vstúpil terénny džíp. Pekný. Žiadna rozheganá kára, aká by sa do tohto prostredia hodila. Práve z nej vystupovala ďalšia mužská postava a keď som v ostrom svetle zažmúrila, veru som ju aj spoznala.
Vytrhla som sa Ponovi a keďže ten to neočakával, jeho stisk povolil. Číra zúrivosť mi do žíl vohnala oheň. Prirútila som sa k vysokému modrookému elegánovi a vlepila mu takú facku, až sa zakymácal.
„Poď sem, ty suka!“ zrúkol na mňa Pono a surovo ma schytil za obe ruky, keď ma dohnal. „Odpusťte, pane. Vyšmykla sa mi, potvora.“
Fathi Baldwin, mladší, blonďavý Zainov poskok sa držal za ústa, no napriek tomu sa smial. Neznášala som ho. Neznášala som ho rovnako ako Noora.
„To nič, Pono. Len ju nechaj, pusti ju.“ Narovnal sa a hrdo sa na mňa zadíval. Zdalo sa, že kumpána, ktorý ma zvieral, pozná naozaj perfektne.
„Ste jeden obyčajný úbožiak! Ako sa opovažujete?! Čo si myslíte?!“ kričala som mu priamo do tváre. „Páči sa vám, keď vás ten darebák využíva a rozkazuje vám ako decku? Máte vôbec nejakú hrdosť?!“
„Tak sa zdá, že vy jej máte za nás oboch, pani Saxtonová,“ povedal mi s ďalším nepríjemným úsmevom. Oči mu horeli a boli plné záujmu. „Pono, to stačilo, už sa vybláznila. Zviaž ju a hoď dozadu do auta.“ Otočil sa a hodvábnou vreckovkou si prebehol po krku. „Fuh, teplo, teplo.“
„Pane, vyskytol sa jeden malý problém.“
„Aký problém?“ pýtal sa kým už kráčal späť k autu. Pôsobil veľmi vyrovnane a spokojne. Možno preto, že sa mu tak dobre podarilo splniť Zainove príkazy.
„Jeden muž. Priplietol sa nám do cesty.“
Zastal a keď sa znovu obrátil k Ponovi v belasých očiach sa mu zablýskalo. „Čože? Aký muž?“
Pono sa nemotorne prehrabával vo vrecku svojich nohavíc rukou, ktorou ma práve nedržal. Len na chvíľočku som zahliadla poskladanú fotografiu, ktorú vytiahol a potom ju zdvihol pred seba tak, aby na ňu Fathi dobre videl. Bola z mojej svadby. Ja som stála vpredu a vidieť mi bolo pekne celú tvár, pričom Talen sa skláňal niekde za mnou. „Tento.“
Fathi sa jemne predklonil a sústredene sa na ňu zahľadel. „Och,“ vydýchol a potom sa znovu bezstarostne narovnal. „Zabiť.“
Moje srdce vynechalo úder. Vydesene som na neho pozrela.
Fathi sa na mňa len znovu pobavene usmial. „Strieľam si,“ zatiahol. „To máš za toho úbožiaka.“
Keby som mala voľné ruky, umlátim ho. Môj zúrivý výraz mu bol dostatočným zadosťučinením.
„Pono, priveďte ho tiež,“ zavelil. „O ňom sa rozhodne až neskôr. Aj keď, dúfam, rátate s tým, že za túto nepríjemnosť vám určite nemôže byť vyplatená taká suma, na akej sme sa dohodli.“
Viac sa mi už vôbec nevenoval. Vybral sa späť k svojmu autu a pritom si podráždene ovieval lesknúcu sa tvár.

Nemala som ani to najmenšie tušenie, čo sa s nami stane.
Oboch nás zobrali ešte hlbšie do horúcej pustatiny, v ktorej okrem žltej trávy a vyschnutej zeme nebolo vôbec nič. Mohli sme prejsť viac ako sto kilometrov a ja som si uvedomovala len to, že aj keby sa nám podarilo nejakým zázrakom sa vyslobodiť, nie je kam ujsť.
Vedela som, že problémom sa nevyhneme. A rovnako ani stretnutiu so Zainom. Jediné, čo som mohla robiť, je neprestávať si dôverovať. Musela som veriť, že z týchto ťažkostí sa dostanem, pretože doteraz som zvládla prekonať všetko, úplne všetko, čo predo mňa život postavil. Vlastnými silami a vlastným rozumom. Zain Noor je len ďalšia výzva. A ja ju nielen prijmem, ale si s ňou aj dobre poradím.
Obávala som sa však o Talena. Bola som si istá, že jeho nenávisť k Zainovi neostala neopätovaná. Ak budem musieť bojovať aj za neho, všetko sa skomplikuje. Uvažovala som, nakoľko veľká je šanca, že v Zainovi vzbudím nejaký záujem, alebo či so mnou bude ochotný vyjednávať. Pri našom poslednom stretnutí mi dal totiž jasne najavo, že ma pokladá za akéhosi zradcu, aj keď medzi nami nikdy žiadne spojenie neexistovalo. Varovala som Talena a tým zmarila všetky jeho plány. Tak ako som vedela, že to hnusné pálivé slnko ma onedlho uvarí, tak som si bola istá, že toto mi Zain len tak neodpustí. Bohužiaľ, takto som nemala veľmi úžasné vyhliadky. Nesmiem si však zúfať, lebo inak by bolo všetko stratené. Najprv musím zistiť, čo presne Zain chce a až potom začať vymýšľať, ako sa dostať z tejto kaše von.
Keď džíp zastavil, zvedavo som vykukla spoza Polovho chrbta. Výhľad na podivnú stavbu uprostred ničoho ma upútal. Až keď som sa lepšie prizrela, uvedomila som si, že v skutočnosti je to len zopár šikmo opretých panelov farbou rovnakých piesku všade naokolo. Stáli okolo otvoru v zemi, skrývali ho.
Tam nás chcú odviesť? Čo je pod zemou?
Traja kumpáni nás vytiahli na nohy a surovým postrkovaním nás viedli za Fathim. Ten už kráčal k zvláštnemu vchodu. Ako sme ho nasledovali, dostali sme sa až k otvoru a úzkym klesajúcim schodom. Fathi bol už dolu a s viditeľnou úľavou, že konečne ušiel slnku a horúčave, zadával kód pri hrubých asi oceľových dverách na konci schodov. Tie sa o krátku chvíľu pohli a s nepekným škrípavým zvukom sa pomaly odsúvali, až kým celkom nezmizli.
„Až po vás, panstvo,“ otočil sa k nám Fathi pobavene. „Ja ešte musím zamknúť.“
Keď som okolo neho prechádzala, prepaľovala som ho očami. Nevšímal si ma, len sa ďalej jemne usmieval.
Hneď ako sme prešli otvorom a vstúpili do tmy, ovanul nás chlad. Skoro som od blaha umrela. Horúčava zmizla a nahradil ju nádherne studený vzduch.
Netrvalo dlho a moje oči si na šero privykli. Kráčali sme dlhou a širokou miestnosťou, ktorá akoby bola vytesaná z kameňa. Obzerala som sa do všetkých strán a len s ťažkosťami som skrývala úžas. Isteže, nebol k takejto škaredej situácii príhodný, no nemohla som si pomôcť.
Na kamenných stenách viseli koberce, obrazy, všetko predmety nevyčísliteľnej hodnoty. Ako to sem Zain do frasa všetko prepašoval? Táto podzemná stavba a dokonca na takomto absurdnom mieste mi len potvrdzovala, že rozsah jeho moci musí byť mnohonásobne väčší, ako som si kedy myslela. Mal ten muž nejaké zábrany? Načo mu je takéto miesto? Niečo mi navrávalo, že ja a Talen nie sme prví ľudia v putách, ktorí sem na Zainov rozkaz zablúdili.
„Vitajte u nás,“ doniesol sa k nám zozadu Fathiho hlas. „Slušnosť káže ponúknuť niečo dobré na pitie, ale iste chápete, že toto je trochu špeciálna príležitosť, a vy ste špeciálni hostia, takže bohužiaľ nič sa podávať nebude.“
Dohnal nás. Prešiel až ku mne a naznačil Ponovi, aby mi rozviazal ruky.
„Bude mi potešením povodiť vás po tomto zaujímavom mieste, pani Saxtonová,“ povedal a chytil ma za bradu. „A vy,“ oslovil troch mužov, pokým mi stále hľadel do tváre, „postrážte ho a počkajte na ďalšie príkazy. Ak sa o niečo pokúsi, máte dovolené ho hocijako zastaviť.“
„Čo s ňou chceš, ty potkan?“ zasyčal Talen na Fathiho zlostne. „Prečo všetko nevyriešite so mnou?“
„Ty drž hubu, lebo ti ju niekto veľmi ochotne rozbije,“ pohrozil mu Fathi. „Ty si tu ani nemal byť. No keďže si sa pozval sám, nezostáva ti nič iné, iba čakať a dúfať, že odtiaľto ešte niekedy vykráčaš.“ Prevalil na neho svoje veľké modré oči. „Je to jasné?“
Nepatrne kývol hlavou Slayovi. Ten okamžite zovrel päsť a vrazil ju Talenovi do brucha.
Zaťala som zuby, no donútila som sa nevykríknuť. Sledovať, ako zalapal po dychu a klesol na kolená, bolo strašné. Kvôli toľkej krutosti ma v očiach zaštípali slzy.
Fathi ma schytil za lakeť a potiahol dopredu. Pokúsila som sa mu vykrútiť.
„Správaj sa normálne a zatiaľ sa mu nič iné nestane,“ zasyčal mi do ucha.
Nemala som na výber. Nechala som sa odviesť až na koniec veľkej miestnosti. Fathi na mňa ešte raz trochu zvláštne pozrel a potom ma posotil ku dverám, pred ktorými sme zastali. „Choď,“ nakázal mi.
Nemusela som dlho hádať, kto za nimi čaká. Nervozita mi pošteklila žalúdok. Obzrela som sa za Talenom, no už som ho nevidela. Museli ho odviesť niekam dozadu.
„Pohni sa, hlupaňa,“ povedal Fathi podráždene a jemne ma posotil.
Moje srdce poskočilo. Nadýchla som sa a rýchlo vošla do dverí, ktoré keď za mnou Fathi zatresol, mysľou mi prebehla zúfalá myšlienka či cez ne budem môcť ešte niekedy uniknúť.
Nedovolila som obavám a strachu, aby zatemnili môj úsudok a hneď sa začala obzerať po miestnosti, v ktorej som sa ocitla. No teda!
Aj napriek tomu, že som bola na konci s nervami, vysilená, podráždená, no hlavne unesená, moje srdce pri tom pohľade pookrialo. Zain sa musel načisto zblázniť. Priestory, do ktorých som sa dostala mi skôr ako podzemie pripomínali hotový luxusný apartmán. Ten chlap si toto všetko zriadil rovno uprostred nejakej hlúpej púšte? Je vôbec v poriadku?
Vyvalene som hľadela do krásne zariadenej izby plnej mäkkých kresiel, vzácnych malieb rovno na stenách a rôznych ozdobných predmetov z krištáľu či iných drahých kameňov. No najviac zo všetkého ma prekvapilo to, že miestnosť bola prázdna. Som tu iba ja.
Oči mi zablúdili k ďalším dvom dverám na opačnom konci izby. Zneistela som, určite bude tam. Mám tam vletieť, alebo radšej čakať? Unavenému telu sa pozdávala predstava zvaliť sa na pohodlnú pohovku, no to nutkanie som musela potlačiť.
Podišla som teda k jedným z dvoch dverí a zovrela kľučku. Srdce mi bilo čoraz rýchlejšie a aj keď tu dolu už vzduch nemal vysokú teplotu, cítila som horúčavu. Odhodlane som zaťala zuby a potom mykla dverami.
Len som zažmurkala, keď sa ani nepohli. Zamknuté.
To myslia vážne? Načo som si prešla toľkým odhodlávaním? Nahnevane som podišla k druhým dverám a čakala rovnaký výsledok. Lenže na moje ďalšie prekvapenie, tieto dvere už povolili. Až mi stuhla krv.
Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila som do... kúpeľne?
Podráždením sa mi už začínala skrúcať tvár. To má byť nejaký žart? Kde je ten podliak?
Znovu sa však ozvalo moje telo. Pri pohľade na veľkú vaňu, mramorové umývadlá či šatník plný voňavého a hlavne čistého oblečenia, sa moja vôľa akoby celkom odplavila. Dokázala som sa sústrediť iba na svoje rozhorúčené telo a špinavé prepotené šaty.
V okamihu som bola pri najbližšom umývadle. Zvliekla som zo seba všetko hnusné oblečenie, pustila studenú vodu a ihneď ju na seba našpliechala. Och, tá úľava.
Onedlho som bola čistá, svieža a voňala po všetkých olejčekoch a jemných mydlách, čo som našla. Je to v poriadku, som tu sama, opakovala som si. Kým čakám, nevidela som lepší spôsob, ako pomíňať čas. Uvažovala som či si oblečiem späť svoje šaty, no napokon som ich len zhnusene odkopla a naboso precupkala k šatníku. Prepáč, Noor, ale požičať mi šaty je to najmenej, čo pre mňa po tomto únose môžeš urobiť.
„Ďakujem,“ povedala som, keď mi niekto podal uterák. Ach, bol taký mäkký a voňavý a...
Srdce mi vynechalo zopár úderov. Zarazila som sa a bleskovo sa zvrtla.
Zain stál rovno oproti mne a po tvári sa mu rozťahoval úsmev. „Nie je za čo.“
Tým najrýchlejším pohybom, aký som asi kedy v živote urobila, som sa zabalila do uteráka. Až som stuhla a uprene sa na muža zadívala.
„Si naozaj pekná,“ komentoval stále so slabým úsmevom. „Ak mi chceš vykradnúť šatník, len smelo do toho. No obávam sa, že tam nič, čo by ti sedelo, nenájdeš.“
Ani som sa nepohla a potichu som ho prepaľovala očami.
„Čo robiť, čo robiť...“ Pošúchal si bradu, keď sa zamyslel. „Och!“ Sklonil sa a z najnižšej poličky v šatníku vzal akúsi tašku. „Tu máš,“ povedal a podával mi ju s novým pobaveným úsmevom. „Ospravedlňujem sa za vyskytnuté nepríjemnosti.“ Jeho výraz mi prezrádzal, že to v skutočnosti vôbec nemyslí vážne. „Toto ti bude dobré. Chcel som to dať dcére.“
Pozrela som na svoje špinavé šaty na zemi a potom si potichu povzdychla. Natiahla som ruku a vzala od neho tašku.
„Dobre,“ pobavil sa znovu.
Skryla som sa za vysokú zástenu za šatníkom a rýchlo na seba navliekla úzke nohavice a lesklú blúzku s perlovými gombíkmi. Boli to drahé kúsky.
„Čo odo mňa chcete?“ spýtala som sa ho priamo, hneď ako som sa pred ním znovu zjavila.
Zahľadel sa na mňa s väčším záujmom, akoby som čakala. Spokojne sa díval do mojich hnevom planúcich očí a chvíľku mlčal.
„Pohovorme si,“ navrhol napokon.

„Narodila si sa v Lyone a okrem Francúzska si študovala aj v Holandsku, Kanade a Londýne. Firemné právo, finančné riadenie podniku... a tiež ekonomiku a manažment, je to tak?“ Zain nahodil ďalší povýšenecký úsmev. Svojimi podrobnými informáciami o mojom živote ma ohuroval už nejakú chvíľu. Odviedol ma do zamknutej miestnosti a potom ma vtlačil do kresla oproti veľkému stolu, o ktorý sa práve nedbanlivo opieral.
„Dvadsaťdva rokov, prchká a výbušná povaha...“ uprel na mňa svoje tmavé oči, „no tiež veľmi ambiciózna.“
„A čo má byť?“
Nad mojím podráždením sa len pobavil. „Si zábavná. Veľmi zábavná.“
Chladne som na neho zazerala a svoje nepriateľstvo veľmi netajila. „Máte to tu naozaj útulné. Neprekáža vám, že sa vám občas nad hlavou preženie nejaká ťava? Alebo že máte v predsieni troch zabijakov?“
Zasmial sa tichým, veľmi príťažlivým smiechom. „Máš právo byť rozčúlená. Moje pozvanie asi nebolo veľmi zdvorilé.“
„Zdvorilé nebolo ani to, ako mi vaši priatelia povraždili všetko služobníctvo.“
Zaklipkal očami. „O čom to hovoríš? Nikto neumrel.“ Usmial sa. „Zatiaľ.“
Hovoril mi pravdu? Bola Ria a aj ostatní v poriadku? Odľahlo mi.
„Čo myslíte tým zatiaľ?“
„K tomu sa dostaneme,“ ubezpečil ma. „No ako už iste vieš podľa môjho príjemného správania, teba sa to týkať nebude.“
„Nerozumiem vám. Povedzte mi, čo chcete.“
„A ty mi to dáš?“ usmieval sa.
„Nie, spravím všetko pre to, aby ste to nikdy nedosiahli.“
Prekrížil si ruky na hrudi. Jeho veselosť nemizla. „Nevyzeráš, že máš strach. Asi si neuvedomuješ, že pánov čakajúcich vonku sem môžem hocikedy privolať.“
Zneistela som. Jeho slová mi rýchlo zatvorili ústa.
„Takže, čo keby sme prešli k veci? Nebudem sa tváriť, že neviem, že si si vypočula môj rozhovor s Fathim. Uvažoval som nad tým, prečo moje plány nevyšli a netrvalo mi dlho, aby som si to s tebou všetko pospájal. Keď máš moc, si dosť nebezpečný protivník, ale takto...“
„Nie som nikoho protivník. Len som pokladala za správne upozorniť priateľov a kým ste nezasiahli do môjho života a nedali ma uniesť, bolo mi srdečne jedno, koľkých ste už podviedli a koľkých sa ešte chystáte, pokým medzi nich nepatrí moja rodina.
„A teraz?“ spýtal sa.
„Neznášam vás.“
Znovu sa zasmial. „To je škoda, lebo ty sa mi páčiš.“
„Sympatie sa dajú prejaviť aj vhodnejším spôsobom,“ odsekla som.
Chvíľu na mňa zvedavo pozeral. „Iste, no ver, že som nemal v úmysle znepríjemňovať ti život viac, akoby to bolo potrebné. Vidíš toto miesto? Pripadá ti vhodné na držanie zajatca?“
Ten luxus bol vhodný skôr pre ubytovanie kráľovskej rodiny.
„Keby si so sebou nedoniesla aj jeden nepríjemný darček, mal som v pláne chvíľu ťa tu nechať dovolenkovať, kým sa pod váhou zopár malých vyhrážok všetko nenapraví.“
„Tým myslíte rozdelenie našej novej spoločnosti?“
„Je príliš nebezpečná,“ povedal. „Nevieš si ani predstaviť, o koľko zisku ma už pripravila.“
„To ma skutočne mrzí,“ zatiahla som s nezáujmom.
„Tak to si viem predstaviť,“ bavil sa nad mojím mrazivým tónom. „V každom prípade, skončili ste.“
Uprene som sa mu zadívala do tváre. Ako ho mám zastaviť?
„Keby nebolo teba, moje plány by nič neprekazilo. Všetko je to tvoja vina.“
Začínala som byť trochu nervózna a Zain si to na mne určite všimol. Priklonil sa ku mne bližšie a medzi palcom a ukazovákom mi zovrel bradu.
„Chceš o všetko prísť?“ spýtal sa potichu.
Pozrela som do zeme a pokrútila hlavou.
„Tvoj silný obchodný duch ťa hnal do prospešného manželstva, aj keď ženská citlivosť bola proti, však? Ty toho hlupáka nemáš rada. Hneď od začiatku mi pripadalo čudné, že medzi vami zakvitla láska. Keď sme sa videli prvý raz, všetko to vyzeralo inak. Bola si zvedavá na mňa.“
Znovu som zdvihla svoj pohľad a zadívala som sa mu do očí. Čo odo mňa chce?
„Všímal som si ťa, nemysli si, že nie. A tiež som videl, že svojho terajšieho drahého manžela by si vtedy najradšej stiahla z kože.“
„Bola som len zvedavá. A Talena som nepoznala.“
„Iste, iste, ale podľa mojich zdrojov sa váš krásny vzťah od prvého stretnutia ďalej veľmi neposunul.“
„Prepáčte, to je osobné.“
Usmial sa. „Nezaujíma ma vaša ľúbostná telenovela. Dôležité je, že ti na ňom nezáleží. Ak by to bolo naopak, bol by to totiž problém vzhľadom na to, že Talen Saxton nám obom viac poslúži mŕtvy ako živý.“
Akokoľvek som sa snažila, šok som zatajiť nedokázala. „Čože?“
Zain sa rozhodol konečne mi predostrieť všetky svoje zámery.
„Všetko zdedíš ty a ako vdovu si ťa o dva mesiace budem môcť vziať ja. Vieš si to predstaviť? Tú moc a tie možnosti? Ak sa spojíme, môžeme vytvoriť niečo neuveriteľné. Spolu získame moc, o akej sa nám ani nesnívalo. Na tanieri budeme mať celý svet. Všetko bude naše. Len ty a ja. Pripoj sa ku mne... Budeš mať všetko, po čom len zatúžiš.“
Tak tento jeho plán ma šokoval ešte viac, ako nápad zbaviť sa Telena. Chvíľku som na neho len hľadela rozšírenými očami.
„Chcete ma len využiť,“ vydýchla som napokon.
„A ty mňa nie? Ja nič nedokážem bez teba a ty zase bezo mňa. Len sa netvár, akoby ťa zväzovala nejaká morálka. Tvoja ziskuchtivosť ti nedovolí odmietnuť. Ide o priveľa... Viem, že by si pre obchod spravila všetko. Rovnako ako ja. Hodíme sa k sebe. A neskôr... mohli by sme sa stať partnermi nie len v obchodoch... ale aj v súkromí.“
Chytil ma za pás a napoly zdvihol z kresla, keď si ma k sebe pritiahol. „Jedno manželstvo si už kvôli obchodu uzavrela. Čo ti bráni uzavrieť ďalšie?“
„To myslíte vážne?“
„Isteže, isteže. Dúfam len... že to naše by nebolo až také chladné.“ Keď sa ku mne priklonil, zacítila som jeho dobrý parfum. Bol taký sladký, až som pri tej vôni jemne privrela viečka.
„Si nádherná žena,“ pokračoval. Zľahka ma pobozkal na hrdlo a ja som sa až zachvela. „So mnou by si mala všetko, po čom by si len zatúžila. A nie len vecí... ale aj vzrušenia.“
Takto som sa ešte nikdy necítila. Moja myseľ bola z tohto nečakaného zvratu celkom pomýlená. Zain Noor bol doposiaľ nepriateľ. Únosca, podvodník, zlý muž. No teraz mi však nespoľahlivé zmysli nahovárali, že sa nemí na spojenca... milenca.
„Zanedbávala si sa, však? Myslela len na prácu. Ten mladý sa ti nepáči, nestačil by ti. Keby si ho chcela, nehľadela by si vtedy len na mňa.“
V náhlom zmätku som rýchlo dlaňami zatlačila o jeho hruď. Pozrela som mu do tváre a pery roztiahla do záhadného úsmevu.
„Nie som žena, ktorej by stačilo iba zopár slov.“
„To vidím.“ V úsmeve prižmúril oči. „Čo ťa teda presvedčí?“
„Málo vecí. Ešte stále som totiž mierne podráždená z faktu, že ma uniesli. Viete, bolo to skutočne nepríjemné.“
„Ak by si nesúhlasila s mojím plánom, vydieral by som tvoju novú rodinu.“
„Aké očarujúce...“
Znovu som ho pobavila. „Spravme to jednoduchšie. Zbavíme sa tvojho muža a vezmeme si všetko, čo ti zanechá. Ruku na to.“
„Takto využívať a manipulovať ľudí je pre vás už prirodzené, však?“
„Ako pre vtáka lietať,“ zasmial sa. „Nad čím váhaš? Všetky výhody som už objasnil, nie?“
„Nepáči sa mi zabíjať a unášať ľudí len kvôli ambíciám,“ zasyčala som náhle podráždene.
„Nemusíš sa pozerať. Chcem využiť, že si ho priviedla so sebou. Aj keď som to takto zo začiatku neplánoval, bude to malý pekný bonus. Vieš, ja ho neznášam.“
„Naozaj? Tak to som vážne netušila.“ Jemne som zamykala ramenami a Zain ma pustil. Tak na toto som sa potrebovala poriadne nadýchať vzduchu. Otočila som sa mu chrbtom a začala sa sem a tam prechádzať po širokej miestnosti. Akosi ma rozbolela hlava. Čakala som od neho všeličo, no ponuka na sobáš bola skutočne až na tom poslednom mieste.
„Poznáš môj návrh,“ vravel, kým sa sledoval. „Ak sa staneš jedinou vlastníčkou celého majetku, spoločnosti budú tvoje. Spolu by sme vytvorili korporáciu, ktorá by nemala konkurenciu nikde na svete. To všetko sa stane, ak budeš múdra. Ja ti pomôžem. No ak by si si náhodou myslela... že máš právo aj na iné rozhodnutie... prinútim tvoju rodinu skoncovať s obchodmi a prenechať mi voľné pole. Tak či onak, ja vyhrám. To ako skončíš ty, teraz záleží len na tvojom rozhodnutí.“
Zastala som a pozrela mu priamo do očí.
To, čo mi vravel, ma lákalo. Lákali ma jeho plány, lákala ma toľká moc. Celý život som sa riadila pravidlami, ktoré nebrali ohľad na nikoho a dokonca ani na mňa. Išlo len o obchod. Vždy len o obchod... Mala som ho v krvi a aj túžbu nezastaviť sa, kým nedosiahnem všetko, čo len môžem. Zain to vedel. A aj ja som to vedela. Obetovať Talena mi práve v tomto okamihu nepripadalo horšie, ako obetovať samú seba, presne ako som to spravila pred svadbou. Myslela som si, že to bolo to najhoršie, čo som kedy mohla spraviť.
A kto Talen vlastne bol, aby si dovoľoval stáť mi v ceste? Neznášala som ho. Nemala som ho rada od prvého okamihu, ako som ho zbadala. Ale... zabiť ho? Som dosť silná na to, aby som po celý život bojovala so svojím svedomím? Odpoveď na túto otázku ma znepokojovala. Áno. Áno, bola som dosť silná.
No teraz nastal čas, aby som si konečne položila poslednú otázku.
To, čo je správne, alebo to, po čom túžim? Talen... alebo Zain?