Posledná fáza mesiaca: 01- Dlho očakávaný príchod

Takanako Mitsuki, posledná z rodu ochrancov Kuranovcov prichádza na Cross akadémiu aby tu, ako Yagari dúfa, začala nový život. Mala veľmi ťažké detstvo a v podstate sa vychovávala sama. Po smrti jej rodičov totiž ušla a nikdo už o nej nepočul, až doteraz. Spočiatku sa z akadémie pokúša akýmkoľvek spôsobom odýsť, no len čas ukáže či sa napokon rozhodne ostať. Medzitým na povrch vyplávajú otázky ohľadom jej minulosti a pôvode, na ktoré bude musieť skôr či neskôr odpovedať. Akadémia je totiž zdá sa jediné miesto, kde v týchto časoch môže niekto ako ona žiť aspoň v akom-takom bezpečí. Bude môcť začať nový život, tak ako v hĺbke duše dúfa? Alebo ju jej vlastná minulosť, ktorá jej nespočet rokov pôsobila nočné mori, dohoní skôr ako sa naučí niekomu dôverovať?

01- Dlho očakávaný príchod

Obloha bola tmavá. Okolie nedávalo najavo žiadne známky života. Celý svet sa odrazu zdal akýsi pochmúrny. Uhľovočierne mraky zahalili mesiac aj hviezdy. Skryli ich pod plášť temnej noci a zabránili im tak nádejou osvetľovať svet. Dokonca aj v Cross akadémii dnes prevládal kľud. Pokoj v lese však narušili rýchle kroky a praskot vetvičiek, ktoré rozhŕňali nepokojné ruky. Niekde v diaľke zahrmelo. Mrakmi prenikol blesk. Ako šíp preťal oblohu a osvetlil tak dievča, ktoré vystúpilo z tieňa stromov. Vbehla na čistinku a keď zastala, chrbtom dlane si pretrela čelo. Sťažka dýchala. „Dočerta! Uteká... dosť rýchlo.“ Predklonila sa a rukou sa oprela o koleno. Druhou sa chytila za srdce. Tĺklo splašene, v rýchlom pravidelnom rytme. Toto na behu milovala. Pocit, že keby sa teraz zastavilo, jej život by sa skončil. Ten pocit sily, rýchlosti a obratnosti. Dopady láb tlmené tvrdou zemou, ako jej vietor prečesáva hrdzavohnedú... Nie, teraz sa musela sústrediť! Vystrela sa. Obzrela sa za seba, potom na ostatné strany.
Za chrbtom jej udrel ďalší blesk. Odhalil však len tieň jej tváre. Hlavu mala skrytú pod kapucňou čiernej vyťahanej mikiny. Siahala jej ledva po pás, z rukávov jej trčali len končeky prstov a na bedrách padnuté tmavomodré rifle mali dieru na kolene a vypárané ľavé zadné vrecko.
Závan vetra rozvial jej dlhé popolavo plavé vlasy padajúce cez jej pravé plece. Studený vánok ju pohladil po odhalenom plochom bruchu. Rozknísal vetvy v korunách stromov a rozvlnil trávu. Akoby sa odrazu s celým lesom pustil do tanca.

Všade bol pokoj. Aspoň zatiaľ. Študenti Dennej triedy boli na ubytovniach, Nočná trieda na vyučovaní. Nikto sa nepotuloval po areáli.
Bolo to takmer pol roka. Po tom čo zo sveta nadobro zmizol Kuran Rido, odišla z akadémie aj väčšina upírov. Je tomu mesiac, čo sa opäť vrátili.
„Sme tu len vďaka prosbe Kanameho-sama.“ Zneli mu v ušiach slová, ktoré z arogantných úst toho neznesiteľného blondiaka počul pred necelými dvadsiatimi dňami. „Aidou Hanabusa.“ zavrčal Zero a udrel päsťou do stromu. Kôra zaprotestovala, ozval sa praskot. Do okolia vyleteli triesky. V kmeni, na mieste kde ešte pred chvíľou bola jeho päsť, ostala desať centimetrov hlboká preliačina. Vyzerá to tak, že aj on naďalej verí vo falošný mier. Tí dvaja sa občas zdajú byť úplne rovnakí.
Vyčerpane vydýchol a oprel sa o strom, pod ktorým vždy sedával. Byť strážcom je únavné. Už ho to nebavilo... samého... Nie, nebavilo ho to pretože s ním už nie je. „Yukki...“ zašepkal do mĺkvej noci a kútikom srdca chcel aby ho počula. Tvár sa mu zastrela smútkom keď opäť začal spomínať na minulosť. Chýbala mu. Ako sa naňho vždy usmievala hoci bola niekedy smutná. Tón akým vyslovovala jeho meno.
„Zero!“Pred očami sa mu vynorila jej usmievavá tvár, ktorá pred ním v skutočnosti nebola. Odrazu sa ale rozplynula. Vietor ju rozvial ako kúdoľ farebného dymu. Spoza svojho chrbta počul trávou tlmené zvuky blížiacich sa krokov. Zahrmelo. Niečo sa mihlo v jeho zornom poli. Prudko vyskočil na nohy a automaticky vytiahol zbraň. Namieril na osobu za stromom a chystal sa vystreliť. Nebo osvetlil blesk. Ako náhle však zbadal známu tvár, vzpametal sa. „Riaditeľ?“ preťal ticho jeho prekvapený hlas. Odvrátil tvár a sklonil Bloody Rose k zemi.
„Si v poriadku, Kiryuu-kun?“ zarazil ho riaditeľ ustarane. „ Viem, že o tom nerád rozprávaš ale...“ odmlčal sa na chvíľu. Ukazovákom si napravil okuliare na nose. „Aj mne chýba.“
Znova sa zablýskalo. Medzi nimi zavládlo ticho. Zero rukou zvieral Bloody Rose tak silno až sa mu začínala triasť a druhú zúrivo zatínal do päste. Prečo mu ju tu musí všetko pripomínať? Prečo jednoducho nezabudne? Nechtami si zaťal do dlane. Po palci mu stekal tenký pramienok krvi. Nie, nemôže zabudnúť. Dal jej slovo. Je lovec, ona upír. Čistokrvná princezná. Hoci dúfal, že to skončí, stále ju miloval aj napriek tomu čím napokon zistil, že je. Medzitým sa riaditeľ otočil a pomaly vykročil smerom k ubytovniam.
„Kiryuu-kun, dnes si toho už urobil dosť. Musíš si oddýchnuť. Nastane zopár zmien, mali by sme sa na to pripraviť.“ zavolal naňho ponad plece. Nečakal naňho, otočil sa a šiel ďalej.
Zero za ním zamyslene hľadel. Skryl Bloody Rose a rýchlo sa ponáhľal za ním. „Vieš, Kiryuu-kun, že som ťa považoval tak trochu za svojho syna, keď si k nám prišiel?“ začal hneď ako ho Zero dobehol. „Teraz by som ťa mohol skôr považovať za svojho kolegu. Ach, ten čas tak rýchlo uteká, čo povieš?“ Na tvári sa mu objavil záhadný úsmev.
Na schodoch domu z ničoho nič Zero zastal.
„Čo sa deje?“ spýtal celkom vážne a pozrel na riaditeľa. Ten sa otočil a po chvíľke ticha sa jeho úsmev ešte viac rozšíril.
„Budeme mať hosťa. Už čoskoro.“ povedal v krátkosti a otvoril dvere. Zero zaváhal. Hosťa? Akého hosťa, pomyslel si a konečne vošiel dnu. „Idem urobiť čaj, nedáš si?“ spýtal sa riaditeľ, keď sa Zero pobral do kúpeľne. Prešiel okolo kuchyne a pokračoval do obývački. Zamieril k oknu a so založenými rukami na hrudi sa zahľadel von. Úsmev sa mu dávno vytratil z tváre a vystriedal ho nepokoj. Sledoval ako prvé dažďové kvapky stekali po skle a začínal byť trochu nervózny. „Yagari, kde toľko trčíš!“ zahromžil do prázdnej miestnosti a nespúšťal pri tom oči zo zúriacej oblohy.

Vietor neustále spieval, les zašumel. Nebo konečne začalo nariekať a svojimi slzami sa snažilo očistiť svet od všetkého zlého. Vo vzduchu, sa však vznášal prísľub niečoho nového. Bol to strašný pocit. Niečo nebolo v poriadku, to dobre vedela. Cítila, že sa blíži niečo strašné.
Jej pozornosť upútal šuchot lístia sprevádzaný tichým prasknutím vetvičky. Nebola na čistine sama, v kroví za ňou sa niečo pohlo. Okamžite zbystrila všetky zmysly, pohľad uprela do nekonečnej tmy lesa. Stála po vetre, takže nič necítila. On to nie je, vydýchla si. Jeho kroky by aj napriek vetru spoznala. Dokonca aj myseľ toho tvora bola akási iná, príliš jednoduchá a nechránená. „Zviera,“ vydýchla.
Vietor sa obrátil a pach, ktorý k nej privial potvrdil jej slová. Spoza krovia vyliezlo mladé sŕňa. Nebálo sa. Chvíľu jej lesklými očami hľadelo do tváre, potom nezaujato odvrátilo hlavu a pomaly sa vrátilo späť do lesa. Aj ona sa rozbehla ďalej. No len čo opäť vbehla medzi stromy cestu jej zastal vysoký muž v klobúku a okrovom kabáte. Tmavé vlasy mu zakrývali polovicu čela a pásku na ľavom oku. Pravé upieral na ňu.
Dievča sa rozbehlo proti nemu. Bola presvedčená, že sa jej ho podarí premôcť a ak nie, utečie znovu, znovu a znovu. Už nikdy sa nenechá chytiť. Vyrútila sa naňho, stočila sa na päte a nohou sa zahnala po jeho hlave. Yagari hranou dlane odrazil jej členok a než stihla niečo urobiť uchopil ju za zápästie, otočil sa a prehodil ju ponad svoj chrbát. Dopad na tvrdú zem jej vyrazil dych. Keď sa chcela posadiť niečo ju zatlačilo späť do mokrej trávy. Pažbou svojej pušky ju pritlačil na zem, aby mu znova neušla.
„Ešte stále ťa to baví?“ Zavesil si zbraň späť na chrbát. Pomaly sa posadila a rukami sa oprela o zem.
„Strýko,“ zdvihla hlavu a zlostne zazrela na jeho tvár, ktorú práve osvetlil ďalší blesk.

Už takmer celú hodinu lialo ako z krhle a oni stále nikde. Riaditeľovi to začínalo robiť starosti. Prechádzal sa hore-dolu po miestnosti ako zmyslov zbavený. Z večere takmer nič nezjedol, na prácu sa nedokázal dostatočne sústrediť. Ani si nevšimol, že Zero ho už istý čas pozoruje. Opieral sa o rám priechodových dverí, ruky zložené na hrudi. Otázku už mal na jazyku, keď zacítil prítomnosť niečoho zvláštneho. Nadprirodzeného. Okamžite sa vzpriamil a zahľadel sa do chodby. Po pár minútach ticha, narušovaným zúriacou búrkou, sa ozvalo hlasné zabúchanie na dvere. Cross Kaien sa rozbehol ku vchodovým dverám, ako by ho z praku vystrelili.
„To som ja.“ Ozvalo sa spoza dverí tesne pred tým ako sa otvorili. Na prahu stál dažďom zmáčaný Yagari spolu s dlho očakávanou návštevou.
„Kiryuu-kun,“ prihovoril sa riaditeľ postave opierajúcej sa o schody, „prines prosím nejaké zohriate osušky. Musíte byť na kosť premrznutý,“ uprel svoju pozornosť späť na Yagariho a jeho neter, ktorú držal za krkom.
O chvíľu už sedeli v jeho kancelárii. Yagari si s frflaním skladal klobúk z hlavy a zmáčaný kabát.
„Yagari, prečo vám to tak dlho trvalo?“ Prerušil ticho riaditeľov hlas, medzi tým čo sa prehraboval v zásuvkách písacieho stola. „Už som sa začínal obávať, že sa vám počas cesty nebodaj niečo prihodilo. Musím uznať, že mi odľahlo,“ dohovoril a položil pred seba malú kôpku spisov. Osobu sediacu strnule v kresle oproti nemu akoby si vôbec nevšímali. A práve to aj chcela, aby zabudli, že tam vôbec je. Len sedela a načúvala. Stále skrytá pod kapucňou ich oboch sledovala ostražitým pohľadom a čakala na vhodnú príležitosť. Očami priam hypnotizovala dvere, ktoré skrýval Yagariho chrbát. Pohni sa. No tak pohni sa už! Hovorila si a napäto zatínala zuby.
„Čo také by sa stalo?!“ odvetil Yagari po chvíli. „Nepýtaj sa ma akoby si to nevedel. Samozrejme, že mi ušla – a musím uznať, že to bolo veľmi znamenité – a ešte k tomu bez toho aby si vzala svoje veci.“ Prstami si prešiel po vlasoch a stratil sa z jej zorného poľa. Dvere, ku ktorým bola doteraz otočená chrbtom, boli odkryté, nechránené. Konečne. Jej posledná príležitosť, jediná úniková cesta. Ak mi to nevyjde, ostáva už len okno. Svaly na nohách sa jej napli, rukami pevne zvierala područky kresla. Riaditeľ ani okom nemihol keď vystrelila z kresla. Nestihla sa však ani poriadne postaviť, na plece jej dopadla niečia ruka a zatlačila ju späť. „Tak to nech ťa ani nenapadne, mladá dáma.“ Ozval sa jej pri uchu Yagariho varovný hlas, na čo krátko cez zuby zavrčala. Hoci nakoniec ostala sedieť, ruku z jej pleca nespustil.
Medzitým niekto vošiel.
„Aaah, Kiryuu-kun! Konečne si tu.“ Zvolal riaditeľ na príchodzie-ho.
Yagariho dlaň jej zovrela plece aby ju upokojil lebo sa začínala mierne triasť. Myseľ sa jej zatemňovala, no zubami nechtami sa snažila ovládnuť. Hlavu mala ako vo zveráku a horko-ťažko sa jej darilo nevnímať zvonenie v ušiach. Ako keby mala hlavu strčenú v zvoniacom kostolnom zvone. Len čo sa trochu upokojila, podišiel Yagari k Zerovi. Vzal od neho jednu osušku a vrátil sa späť k nej. Sám jej sňal kapucňu a prehodil jej osušku cez zmoknutú hlavu. Riaditeľ pokračoval: „Musím ti niekoho predstaviť. Toto je Takanako Mitsuki,“ ukázal na osobu sediacu pred sebou, „a odteraz bude študentka ´´Súmraku´´ na akadémii.“ Zero nedokázal skryť svoje prekvapenie s odhalenia tejto znepokojujúcej správy. Ono nadprirodzené totiž sedelo v tejto miestnosti. Z peknej tváre, lemovanej hrdzavohnedými vlasmi, naňho nedôverčivo hľadeli medovo-zlaté oči.