Nepozeraj späť

Chapter: oneshot
Status: Complete
Genre: fantasy, hurt/comfort

Chrbát.

To bolo všetko, čo Nithiel v poslednej dobe videla zo svojho otca. Či už to bolo keď bol na porade, alebo keď odchádzal do ďalšieho boja, v tej nekonečnej vojne, ktorú ich kmeň viedol s druhým kmeňom už dlhé desaťročia. Vlastne tak dlho ako si Nithiel pamätala a ešte dlho predtým.

A dievčina vlastne ani nevedela, prečo sa tá prekliata vojna vedie. Veď ona nevidela žiadny rozdiel medzi dvoma znepriatelenými kmeňmi. Neboli z rôznych rás. Obidva kmene patrili k národu elfov. Rovnaké vysoké štíhle postavy, svetlá, takmer priehľadná pokožka a zašpicatené uši.

Z tohto ohľadu nebolo medzi nimi rozdielu. Jediný rozdiel, ktorého si bola Nithiel vedomá bol, že ich kmeň vyznával bohyňu mesiaca, Lotunu, a nepriateľský kmeň boha slnka, Hegotha.

Ale bol to dobrý dôvod na začatie vojny? Dosť dobrý dôvod na to aby sa tá vojna viedla tak dlho?

Podľa Nithiel nič nebolo dosť dobrým dôvodom na vojnu. Ale nakoniec, nezáležalo na tom, čo si ona myslí. Hoci jej otec bol vodcom kmeňa, bola príliš mladá na to, aby jej slovo malo nejakú váhu.

- - - - -

Malé dievčatko, vyzerajúce tak na 5-6 rokov v ľudskom ponímaní, stálo vedľa mladej ženy, jej matky, a sledovalo ako jej otec odchádza na koni spolu so skupinou bojovníkov. Každý jeden sedel v sedle vzpriamene, ako keby práve šli na prehliadku a nie na krvavé bojisko. Tí, čo zostávali, hľadeli na nich buď so strachom, alebo s hrdosťou.

Dievčatko, malá Nithiel, nebola ani jedno. Bola zmätená. Nechápala, prečo musí jej otec znova odísť a prečo nemôže byť s ňou. Otočila sa k matke stojacej vedľa nej. „Mami?“ Nithiel sa spýtala tenkým hláskom, „Kam ide ocko? Prečo odchádza? Už nás nemá rád?“
Žena sa nežne usmiala, „samozrejme, že nás má rád. Musí však ísť bojovať o to, v čo verí. Chce nám všetkým vybojovať lepšiu budúcnosť.“

Nithiel pokrútila hlavou, „ja tomu nerozumiem. Chcem, aby ocko zostal so mnou. A prečo sa aspoň neobzrie? Nezakýva nám?“ Dievčatku vyhŕkli do očí nešťastné slzy.
Žena sa k nej sklonila a objala ju. „Ja viem drahá,“ povedala jemne, „ale raz to pochopíš. Raz pochopíš, prečo robí tvoj otec to, čo robí.“

- - - - -

Nithiel zase raz videla len otcov chrbát, keď ho zbadala, ako sa tak rozpráva so svojimi spolubojovníkmi. Z poslednej výpravy sa vrátil len predchádzajúci deň a ešte si nestihli spolu sadnúť a aspoň trochu dohnať stratený čas. Vedela, že nahradiť čas sa nedá, ale aspoň strávila s otcom pár chvíľ, ktoré patrili len jej.

Zastala v určitej vzdialenosti od mužov tak, aby si ju otec všimol, keď sa rozhliadne, ale dostatočne ďaleko na to, aby nemohli povedať, že odpočúva ich rozhovor. Pravdepodobne plánujú zase ďalšiu výpravu. Bojovníci sú viac preč ako v dedine, so svojimi rodinami.

Netrvalo dlho a jej otec zdvihol pohľad a zbadal ju. Rýchlo sa rozlúčil s ostatnými a podišiel k Nithiel. „Dcéra moja,“ oslovil ju srdečne, „na tvári ti vidno chmáry.“
Nithiel sa pousmiala, „to nič nie je otec. Chystáte sa na ďalšiu výpravu?“
Muž krátko prikývol. „Ale nerozprávajme sa o tom tu,“ povedal a položil ruku na dcérine plece, „poďme niekam, kde je pohodlnejšie.“

Hneď ako sa vrátili domov, usadili sa na pohodlných stoličkách. „Nithiel, mohla by si mi zahrať na citare?“ požiadal ju otec s úsmevom, „vždy, keď hráš, pripomínaš mi tým tvoju mamu." Nithiel sa pousmiala a prikývla.

Vzala si svoju citaru a začala hrať jemnú melódiu. Prsty jej behali po strunách, ktoré vydávali lahodný zvuk, ktorý dokázal upokojiť každého, kto ho počul.

Nithielin otec mal zatvorené oči. Vyzeral, ako keby spal. V skutočnosti však premýšľal. Chcel Nithiel niečo oznámiť. „Dcéra moja,“ oslovil ju vážne.
Nithiel prestala hrať, „otec?“
Starší muž si vzdychol, „čoskoro musíme znova odísť.“ Dievčina prikývla. „Ale keď sa vrátime... Vyberiem ti manžela,“ povedal jej otec, „už si dosť stará, a keď odídem do krajiny predkov, niekto musí viesť kmeň.“
Na Nithielinej tvári sa objavil smútok a pochopenie. Zľahka prikývla, „áno otec.“

- - - - -

Vracajú sa.

Konečne sa po týždňoch na výprave vracajú. Nithiel bežala k bráne, aby privítala svojho otca.

Hneď ako zbadala družinu, vedela, že niečo nie je v poriadku. Všetci boli zachmúrení a na tvári mali výraz beznádeje. Trvalo jej to len pár sekúnd, kým si uvedomila, prečo sa tak tvária. Niečo chýbalo. Alebo skôr niekto.

Jej otec Vehiron, vodca kmeňa, padol. Odobral sa do krajiny predkov.

- - - - -

Čo teraz?

Čo bude s nimi všetkými?

Nithiel bola zúfalá. Bola síce dcérou zosnulého vodcu, ale bola žena. Nemohla viesť bojovníkov do boja. Nevedela, či preklínať bohyňu Lotunu za to, že ju spravila dievčaťom, alebo jej otca za to, že jej nevybral manžela skôr. Čo mala teraz robiť? Celý kmeň sa k nej teraz obracal s nádejou, že bude mať riešenie na všetky ich problémy.

V zúfalstve dievčina teda zopla ruky a začala sa modliť. Modlila sa k ich bohyni o pomoc. Prosila ju o nejaké riešenie jej ťažkej situácie.

A to naozaj aj prišlo. Akoby s čistého neba k nej priletel nápad, ktorým by mohla vyriešiť svoj problém. Bol síce riskantný, a pre ňu zložitý, ale jej kmeňu by mohol zabezpečiť aspoň tú úroveň stability, ktorú potreboval na prežitie.

- - - - -

Ráno sa viacero dedinčanov zhromaždilo pred Nithieliným obydlím. Potrebovali sa spýtať, ako sa rozhodla. Čo mienila robiť ďalej. Jeden muž, bojovník, sa odvážil podísť k dverám a zaklopať. Ale nestihol ani dvihnúť ruku, keď sa dvere z ničoho nič otvorili.

„Ni-“ začala jedna žena z davu, ale zarazila sa. Vo dverách totiž nestála Nithiel. Vlastne bola to ona, ale vyzerala inak. Ako muž. Mala mužské šaty, za pásom lovecký nôž, dokonca si ostrihala vlasy nakrátko.

„N-Nithiel,“ žena koktala, „č-čo si to spravila?“
Nithielina tvár sa zvraštila do grimasy, „nevolaj ma tak. Už nikdy. Nithiel je mŕtva. Moje meno je Aranion, syn Vehirona.“ Dav zašumel. Pochopili, čo sa snaží Nithiel spraviť. Ako muž si nemusela hľadať hneď manžela a mohla viesť bojovníkov do bitky.

O pár hodín družina sedela na koňoch, pripravená odísť. Nithiel, teraz vlastne Aranion, sedela v čele, pripravená viesť mužov do boja. Stále nechápala, prečo sa tá nezmyselná vojna vedie, ale na tom teraz nezáleží. Nezáleží na dôvode prečo. Teraz už šlo len o to, aby ochránila svoj kmeň, a preto bude bojovať.

Skupina sa pohla a prešla cez brány dediny. Aranion pomkla koňa a bez jediného pohľadu späť na tých, ktorých zanechávala v dedine vyšla z dediny. Až vtedy na tom koňovi pochopila, prečo jej otec robil to, čo robil. Prečo sa nikdy pri odchode neobzrel na ňu a jej mamu. Keby sa totiž obzrel, stratil by všetku odvahu a nedokázal by ich opustiť. Ale jeho, a teraz aj jej, miesto je tam vonku, na bojisku.