Láska je niekedy skutočná 3.

Hovorí sa, že od nenávisti je len krôčik k láske. Ani jeden z nich si to ešte neuvedomoval, ale ten krôčik prekročia rýchlejšie než sa zdá.

RUSHIA: Zakopali vojnovú sekeru? Nechápem. A ty si na to pristúpil?
TADE: Musel som. Sama dobre vieš, že Keiko mám rád a urobím pre ňu prvé posledné. Ale nakoniec sa to nezdá ako zlý nápad.
RUSHIA: Čo tým chceš povedať?
TADE: Keď skryje tú svoju arogantnú stránku, je to celkom fajn chalan.
RUSHIA: Počkať!!! Ešte pred pár dňami si ho skoro prizabil v palacinkárni a teraz sa z vás stávajú najlepší kamaráti???
TADE: Tak by som to nenazval. To, že sa s ním snažím vychádzať ešte neznamená, že ho mám rád.
RUSHIA: No nezdá sa mi.
TADE: Tvoj názor. Idem sa radšej korčuľovať.
RUSHIA: Čože!!?!! Veď je október!!! Vieš aká je vonku zima?
TADE: A vadilo mi to niekedy?
RUSHIA: No to nie. Tebe nikdy. Tak fajn maj sa a nezamrzni.
TADE: Jasné, neboj sa. Čau

Prešli už dva týždne od dohody medzi Natsumem a Tadashim. Snažili sa spolu vychádzať a zistili, že to vlastne nie je až také ťažké. Vždy sa mali o čom porozprávať a ich vzťah nabral úplne iný smer. Jediná Keiko začala mať pochybnosti o tom, čo spôsobila. Tadashiho prítomnosť ju čoraz viac rozčuľovala a žiarlivosť v nej stúpala neuveriteľnou rýchlosťou. Predtým ho všade ťahala s nimi a keď po čase prestala, volal ho Natsume. Nepáčil sa jej ich nový vzťah a pritom ho spôsobila ona. A plne si to uvedomovala.

Tadashi sa spokojne premával ulicami na korčuliach. Nebolo síce najteplejšie, no jemu stačili suché cesty. Slúchadlá v ušiach, vietor vo vlasoch, kolieska na nohách...to všetko mu dávalo istý pocit slobody. Korčuľovanie si zamiloval vo svojich piatich rokoch a dodnes mu tá láska zostala. Vedel na nich stráviť aj dvanásť hodín denne. Do úst si vložil pelendrek a hnal sa cez park. Na lavičke zbadal sedieť známu osobu. Natsume ho zbadal a na tvári sa mu usídlil široký úsmev. Tadashi pri ňom zastavil a do úst si vložil ďalší z pelendrekov.
,,Ale, ale. Nie je už trocha chladno na to, aby sa študentík ako ty premával ulicami na kolieskach?“ Podpichol ho Natsume. To, že ich vzťah sa zmenil neznamenalo, že sa zmenil aj spôsob ich komunikácie.
,,Prestaň ma volať študentík. Moje meno je Tadashi. A nie, nie je až tak chladno.“
,,Mne sa to oslovenie páči. Hodí sa k tebe. Ešte nám prechladneš. Kto sa potom bude o teba starať?“
,,Neboj sa. Ty to rozhodne nebudeš. A nehodí sa to ku mne. Čo tu vlastne robíš?“
,,Čo asi? Čakám na Keiko. Taká malá rozkošná s dlhými hnedými vlasmi. Určite ju poznáš.“
,,Malá? Rozkošná? No malá možno, ale rozkošná je len vtedy, keď chce.“
,,No, v jednom máš pravdu. V Tore vyzerala, že nás zožerie zaživa.“
,,Aj s topánkami.“ Obaja sa rozosmiali. Nevideli, že z diaľky sa už blíži Keiko, ktorú pohľad na celú situáciu začínal parádne štvať. Podišla k nim, nahodila umelý úsmev a vlepila Natsumemu vášnivý bozk, ktorý akoby mal pripomenúť Natsumemu komu vlastne patrí.
,,Čo ty tu robíš?“ Zazrela bez pozdravu po Tadashim kým sa Natsume spamätával z bozku. Tadashiho zarazil nevraživý tón akým sa ho to spýtala.
,,Nič. Náhodou som šiel okolo a stretol som ho tu. Už odchádzam.“ Prehodil a zberal sa na odchod. Pravdou je, že ich vzťah akýmsi záhadným spôsobom ochladol. Nevyzdvihovala ho ráno doma, zo školy väčšinou šla s Natsumem opačnou stranou a v škole sa spolu skoro nerozprávali. Stretávali sa väčšinou iba mimo školy a aj to len keď mu zavolal Natsume. Tadashi si myslel, že je to kvôli jej vzťahu s Natsumem a proste nemá už na neho čas. Nevedel, že je to práve jeho vzťah s Natsumem, ktorý tú nenávisť v nej živý.
,,Mimochodom, študentík, ak sa ešte stále chceš učiť na tú gitaru, môžem ti pomôcť. Večer mi zavolaj a dohodneme sa.“ Zakričal za ním Natsume.
,,Jasné, ďakujem. Majte sa.“ Usmial sa Tadashi a znova sa pohol ulicami vpred. Keiko za ním hodila nenávistný pohľad a rovnaký stočila k Natsumemu. Ten na ňu len nechápavo hľadel.
,,Eh, zlato, deje sa niečo?“ Spýtal sa váhavo. Keiko len pohodila hlavou a skrížila si ruky na prsiach.
,,Nie. Nič sa nedeje. Všetko je v najlepšom poriadku.“ Odfrkla chladným tónom a odvrátila od neho pohľad.
,,Čo máš zase za problém? Zase máš svoje dni alebo čo?“
,,Ja nemám žiadny problém.“
,,Vidím na tebe, že máš. Ja už neviem, čo odo mňa chceš. Vo všetkom sa ti prispôsobujem. Ešte aj s tým tvojim kamarátom sa snažím vychádzať.“ Rozhodil Natsume nervózne rukami a nepatrne zvýšil hlas.
,,Očividne ti jeho spoločnosť nevadí až tak ako sa zo začiatku zdalo.“ Urazene po ňom zazrela.
,,Aha. Tak tu je pes zakopaný. Nehovor mi, že žiarliš na študentíka. Ak si dobre spomínam, tak to ty si nás donútila k tej dohode. To, že si nakoniec rozumieme nie je naša chyba.“
,,Ja som chcela aby ste spolu vychádzali a nie trávili spolu skoro všetok voľný čas. Veď my dvaja už sami ani nebývame. Stále je s nami a ty sa venuješ hlavne jemu.“ Vadilo jej to. No popravde komu nie. Natsume na ňu len neveriacky pozeral.
,,Takže kvôli tomuto sa tu celý čas hádame? Že máš pocit, že ťa zanedbávam?“
,,Áno.“ Odfrkla mu a otočila sa k nemu chrbtom. Natsume je objal odzadu okolo pása a usmieval sa.
,,Ak ti tak strašne vadí naše, akoby som to nazval....no povedzme, že istý druh priateľstva, tak sa s ním nebudem stretávať.“ Nebolo to tak, že by mu chcela zakazovať sa s ním stretávať, len chcela aby sa viac venoval jej.
,,Nie. Tak to nie je. Chcem len byť s tebou častejšie sama.“ Povzdychla si.
,,Keď ti sľúbim, že ti vynahradím, budeš spokojná?“ Opýtal sa a vlepil jej bozk na líce.
,,Tak to budeš musieť veľmi dobre vynahrádzať.“ Usmiala sa na neho a otočila sa konečne k nemu. Kríza zažehnaná. Aspoň to si myslel Natsume. Avšak o pár dní sa to malo zmeniť.

Tadashi spokojne ležal na posteli. Naplno pustenú hudbu a pelendrek v ústach. Asi je naozaj na nich závislý. Do izby mu vbehla Misa a hneď na to vypla hudbu. Nepekne po ňom zazrela a pohodila plavou hrivou.
,,Keiko ťa čaká pred domom.“
,,A čo chce?“
,,Ako to mám vedieť? Nie som tvoja prostredníčka, tak zdvihni ten svoj lenivý zadok a choď za ňou.“ Znova ho prepálila vražedným pohľadom a s buchnutím dverí vbehla do svojej izby. Tadashi sa pozbieral, vzal si bundu a vyšiel za Keiko. Tá tam nervózne prestupoval z nohy na nohu a pohmkávala si nejakú pesničku. Ak sa neráta škola, tak sa naposledy videli v parku pár dní dozadu.
,,Ahoj. Čo ty tu?“ Spýtal sa jej keď konečne pribehol až k nej.
,,Ahoj. Čoby? Prišla som za tebou.“ Mykla plecami.
,,To vidím. Kde je Natsume?“ Keiko ho okamžite schladila nevraživým pohľadom.
,,Prečo ťa hneď zaujíma kde je? Prišla som za tebou. Sama!“
,,Dobre, dobre, nerozčuľuj sa. Nemyslel som to tak. Prechádzka, jedlo alebo káva?“
,,Čo tak najprv niečo sladké, potom káva a nakoniec prechádzka.“ Navrhla Keiko.
,,Dobre.“ Odvetil a zamierili do obľúbenej cukrárne Keiko.

Prechádzali sa popri rieke. Zamierili k lavičke, na ktorú sa posadili a Tadashi vytiahol z vrecka škatuľku cigariet. Sám nevedel prečo, no potreboval si zapáliť. Keiko na neho znechutene pozrela a iba pokrútila hlavou. Tadashi do seba nasal dym a vyfúkol malý šedý obláčik. Chvíľu tam len mlčky sedeli kým Keiko neprehovorila.
,,Chcela som sa s tebou o niečom porozprávať.“
,,O čom?“
,,O Natsumem.“ Tadashi sa zarazil. Urobil niečo zlé? Veď sa s ním snažil vychádzať. Popravde už sa dlhšie nevideli.
,,Ehm, nejaký problém? Dohodu predsa dodržujeme.“
,,Nie o to nejde. Vieš, rozmýšľala som, že sa s ním rozídem.“
,,A to už prečo?“ Neskrýval prekvapenie. V podstate to ani nešlo. Tak veľmi trvala na tom aby spolu vychádzali a keď sa im konečne darí tak ho chce nechať? Divné.
,,Prestal ma baviť. Ale ešte neviem. Chcela som počuť na to tvoj názor.“
,,Viem, že som to dnes už použil, ale-a to už prečo? Nikdy sa ma na takéto veci nepýtaš.“
,,Len tak. Nemôžem sa s tebou o tom porozprávať?“
,,Fajn, chápem. No ja neviem. Ak ho máš rada tak ho predsa neopustíš. Ublížila by si sama sebe.“ Neodpovedala, iba stále hľadela do zeme.
,,Premyslím si to, ale dík za snahu. Pôjdem už domov, je dosť neskoro. Vidíme sa.“
,,Jasné čau.“ Posledný krát potiahol a hodil ohorok na zem. Chvíľu tam ešte sedel a užíval si samotu, kým sa vydal domov tiež. Hodil sa na posteľ a zaboril hlavu do vankúša. Zapípal mu mobil. Správa
MÁŠ PRAVDU. MÁM HO RADA A NEOPUSTÍM HO. ĎAKUJEM. KISS KEIKO
Tadashi sa nad tým len usmial a hodil telefón na stôl. Nevedel, že to čo napísala nebola celkom pravda.

Piatok. Škola bola ako vždy utrpenie. Tadashiho pri živote držalo iba pomyslenie, že každú chvíľu zazvoní. Keiko do školy neprišla a odháňať dievčatá, čo o neho javili záujem ho nebavilo. Ležal rozvalený na lavici a podriemkával. Sľúbil, že dnes príde pomôcť do podniku, ktorý vlastnil jeho kamarát. Ochorel mu barman a Tadashi s barmanstvom už mal dosť dobré skúsenosti. Zazvonil mu telefón. Znudene sa zadíval na displej a sánka mu padla až na zem.
VCERA VECER SA SO MNOU ROZISLA. NEVIES O CO IDE? NECHCELA MI TO VYSVETLIT. NATSUME
Rozišla? Veď predsa písala, že ho má rada. Čo sa zase deje? Okamžite začal odpisovať.
NEMAM ANI PARU. SAM NECHAPEM. SI V POHODE?
Odoslal. Poznal už vrtochy, ktoré mala Keiko, no toto bolo divné.
VZHLADOM NA SITUACIU SOM OKEY. MAS DNES CAS?
Neboli predsa taký dobrý priatelia, aby ho práve Tadashi utešoval.
NO, ANI NIE. MUSIM IST POMOCT KAMARATOVI DO PODNIKU. BUDEM TAM AZ DO VECERA.
Odpoveď prišla rýchlo.
KDE? PRIDEM TA CAKAT. SAMOZREJME AK TI TO NEROBI PROBLEM.
Chvíľu rozmýšľal, čo mu má odpísať kým vyťukal do telefónu pár slov.
PODNIK HIMIZU. VIES KDE TO JE? PRID DNU. BUDEM ROBIT ZA BAROM. KONCIM O DESIATEJ.
Na odpoveď zase dlho nečakal.
VIEM. BUDEM TAM.
Dočítal správu akurát keď zazvonilo. Vybehol s triedy a snažil sa dovolať Keiko. Vypnutý telefón.
,,Čo to dievča zase robí?“ Zašomral si popod nos a vydal sa domov pripraviť sa. Do Himizu prišiel o štvrtej. Hneď si na seba navliekol bielu košeľu s krátkym rukávom a na ňu čiernu vestu. Vrchné gombíky si nechal rozopnuté a okamžite sa dal do práce. Kaoru, majiteľ podniku, behal pomedzi stoly a vybavoval objednávky.
,,Ďakujem Tadashi. Neviem čo by som bez teba robil. Vôbec by som to nestíhal.“ Oprel sa Kaoru o bar a ďakovný pohľad upieral do Tadashiho tváre.
,,V pohode Kaoru. Však vieš, že tu pracujem rád.“ Usmial sa a pokračoval v práci.
,,Tak ma napadá, nehľadáš brigádu?“
,,Čože?“ Prekvapene pozrel na svojho kamaráta. ,,Neuvažoval som o tom.“
,,Tak pouvažuj a keď povieš áno, tak okamžite nastupuješ.“ Usmial sa Kaoru, vzal podnos s pitím a vrátil sa späť k hosťom. Tadashi nikdy neuvažoval nad brigádou. Vreckové mu vždy vystačilo. Peniaze naviac by sa zišli, veď jeho záľubu v pelendrekoch musí predsa nejako financovať. Myšlienky mu prerušil prichádzajúci človek. Natsume. Rozhliadal sa po podniku až kým nezbadal bar a za ním Tadashiho. Ten sa pozrel na hodinky. Bolo deväť preč. Natsume si sadol na jednu z barových stoličiek a premeral si Tadashiho.
,,Vyzeráš dobre, študentík. Byť ženskou, tak za tebou za ten bar skočím.“ Poznamenal s úsmevom.
,,Ha, ha, vtipné. Si tu skoro. Dáš si niečo?“ Prehodil Tadashi.
,,Myslel som to vážne, ale keď myslíš.“ Mykol plecami Natsume. ,,Nechcelo sa mi trčať doma. No niečo tvrdé by som si dal. Výber nechám na tebe.“ Tadashi sa natiahol do chladničky po ríbezľový džús a podal ho so slamkou Natsumemu. Ten na neho nechápavo hľadel.
,,Rozumieš pojmu tvrdé?“ Poznamenal len tak mimochodom.
,,Chceš do toho ľad?“ Usmial sa Tadashi.
,,Ak bude ten ľad s vodkou tak samozrejme.“ Odpovedal a natiahol ruku s džúsom k nemu.
,,Budeš tu sedieť minimálne hodinu a ožratého ťa domov niesť nebudem. A nemyslím, že alkohol je dobré riešenie na zahnanie myšlienok na rozchod.“
,,Áno mami.“ Sarkasticky prehodil a žiarivo sa usmial. Tadashi iba pretočil očami a ďalej sa venoval práci. Medzitým sa vrátil Kaoru od stolov.
,,Tak? Už si uvažoval nad mojou ponukou?“
,,Asi by to šlo, ale vieš, že to nemôžem robiť stále. A nemám ešte osemnásť.“
,,Samozrejme sa ti prispôsobím a osemnásť máš za tri mesiace takže to je v poriadku. Takže berieš?“
,,Asi áno, ale budeš ešte musieť presvedčiť moju mamu.“
,,To nechaj na mňa.“ Šťastne sa usmial a znova sa vrátil medzi zákazníkov.
,,Budeš tu pracovať?“ Prekvapene sa spýtal Natsume, ktorý si nechtiac vypočul rozhovor.
,,Vieš, že cudzie rozhovory sa nemajú počúvať?“ Zazrel po ňom Tadashi.
,,No, povedzme, že som sedel príliš blízko.“ Zasmial sa.
,,Jasné. Ty máš výhovorku na všetko.“
,,Na všetko nie. Na to aký som pekný výhovorka nie je.“
,,Vieš, že si narcistický? Nie je ti zle z toho veľkého ega?“
,,Nebuď na mňa hnusný, študentík. Čo nevidíš, že som dnes zraniteľný?“ Zatváril sa urazene a pozoroval Tadashiho reakciu.
,,No jasné. To vidím.“ Pretočil znova očami.
Pomaly sa blížila desiata hodina a Tadashi sa bol konečne prezliecť. Z šatne vyšiel už v rifliach a čiernej koženej bunde a okolo krku si omotával čiernobielu arafatku.
,,Ďakujem za pomoc. Uvidíme sa zajtra. Pozdrav doma.“ Zakričal za ním Kaoru keď odchádzal na čo mu Tadashi iba kývol hlavou.
,,Budeš tu aj zajtra? Aspoň viem kde strávim večer.“ Prehodil nadšene Natsume.
,,Nezvykaj si. Takže k veci. Čo sa vlastne medzi vami stalo?“
,,Ani sám neviem. Všetko bolo v poriadku a včera mi napísala, že už so mnou proste nechce byť. Čudné.“
,,Pozri, Keiko je taká. Keď ju niekto prestane baviť tak ho proste odkopne. Proste sa cez to prenes. Nie si prvý ani posledný.“
,,Ty si teda ohľaduplný.“ Sarkasticky poznamenal. ,,Hotová matka Tereza.“
,,Som len úprimný. Pravda niekedy bolí.“ Sadol si na kamenný múrik a nohy si vyložil naň. Vytiahol z vrecka papierové vrecúško a vložil si do úst jahodový pelendrek. Natsume si sadol vedľa neho, tak aby mal tvár oproti nemu a nohy si vyložil na opačnú stranu.
,,Študentík, rozmýšľal si niekedy nad tým, že si závislý na pelendrekoch?“ Prehodil Natsume a zdvihol obočie.
,,Neustále. A nevolaj ma študentík. Tadashi. Ani Takashi, ani študentík, ani ,ten jej kamarát´.“
,,No dobre, ako povieš študentík.“ Tadashi si len povzdychol a radšej nepokračoval v hádke. Popravde už si na to oslovenie aj zvykol. Sedeli tam asi dve hodiny. Rozprávali sa, smiali, trocha ohovárali Keiko a postupne si boli bližší a bližší. Pri ďalšom záchvate smiechu sa Tadashi oprel o Natsumeho rameno a vytiahol posledný zelený pelendrek. Vložil si ho do úst a postupne mu v ústach mizol.
,,To je jablkový?“ Nadšene sa spýtal Natsume. Tadashi iba prikývol.
,,Daj mi kúsok.“ Prosebne sa na neho zahľadel.
,,Zabudni. Ešte som ti nezabudol ten čo si mi ukradol.“ Odfrkol mu.
,,Neukradol. Myslel som, že ho už nebudeš jesť a bola by ho škoda.“ Skrížil ruky na hrudi a urazene sa na neho pozrel. ,,No tak daj mi kúsok. Alebo si ho mám vziať sám?“
,,Nedám.“ Znova mu odfrkol.
,,Sám si si o to povedal.“ Poznamenal Natsume. Tadashimu z úst trčal už iba kúsok. Natsume sa k nemu sklonil. Pootvoril ústa a zubami chytil opačný koniec pelendreku, ktorý vtiahol do úst. Nastalo ticho. Dívali sa jeden druhému do očí len pár centimetrov od seba. Pohľady im obom utekali k perám toho druhého. Ani jeden z nich sa neodtiahol. Natsume zdvihol ruku a opatrne sa dotkol Tadashiho tváre. Prstom ho hladil po líci a čakal na jeho reakciu. Ten len stále pozoroval jeho svetlozelené oči, ale pred dotykom neutekal. Sám sa priblížil k jeho tvári. Posledných pár milimetrov prekonal Natsume a nežne sa vpil do Tadashiho pier. Jazykom sa mu dobýval do úst, až kým ich Tadashi nepootvoril. Netrvalo to dlho. Odtiahli sa od seba a snažili sa nadýchnuť.
,,Nemali by sme to robiť.“ Prehovoril potichu Tadashi ako prvý. Natsume sa len usmial. A rukou si ho pritiahol späť k perám.
,,Ja viem.“ Odpovedal mu tesne predtým ako znova spojil svoje pery z tými pred sebou. Tým večerom, tou chvíľou, tým bozkom, sa všetko zmenilo.