O pár hodín sa za mnou Yuuki vrátila. Neporiadok so šatami nekomentovala, a keď ma zbadala sedieť v kresle, len na mňa mávla rukou, čím mi naznačila, že mám ísť za ňou.
Ponáhľala som sa ku dverám a rýchlo ju nasledovala.
„Týmto sídlom som jednoducho uchvátená,“ vravela mi, kým sme zostupovali po mohutnom schodisku. „Túžila som sa sem nasťahovať, odkedy som o ňom počula.“
Mohla som tušiť, že zvyšok zámku bude rovnako nádherný ako spálňa, v ktorej som bola doteraz. Nečudovala som sa, že Yuuki očaril.
„Prečo tu mama nechcela ostať?“ spýtala som sa jej. „Toto miesto je jednoducho...“ Nemala som slov, no bola som si istá, že Yuuki pochopí.
„Myslím, že to tu naozaj milovala,“ povedala mi. „Keď chceš, ukážem ti jej obľúbené miesta. Mne o nich povedal Hababusa. Keď tu žila, slúžil jej.“
Potichu som sa zachichotala. „Nevedela som, že je taký starý.“
Yuuki sa usmiala tiež a potom pokračovala: „No v tom období zažila veľa zlého a tento dom jej to asi pripomínal. Preto chcela žiť inde.“
Zišli sme do žiarivo bielej vstupnej haly. Yuuki ma vyviedla hlavnou bránou von a ja som s potešením zistila, že má namierené do záhrad. Keď sme zbehli po mramorových schodoch, zastala som a s úsmevom sa rozhliadla.
„Je to nádhera,“ povedala som potichu. „Ostala by som tu navždy.“
„Môžeš,“ rýchlo prehodila Yuuki. „Spolu so mnou. Nič iné si neželám.“
Dobehla som ju a vydala sa za ňou. Kráčali sme naozaj dlho, kým našla miesto, kde sa rozhodla ostať. Elegantne sa zviezla na hustú trávu a usmiala sa, keď si všimla, ako si privoniavam k záhonu bielych ruží. Boli sme ukryté v labyrinte vysokých rozkvitnutých kríkov a všade naokolo sa ozýval iba bzukot včiel a niekde v diaľke som počula žblnkanie vody a hlasné kvákanie kačíc.
Podišla som k Yuuki a sadla si oproti nej. Vážne som sa jej zahľadela do pokojnej tváre.
„Čo by si chcela vedieť?“ spýtala sa vyrovnaným tónom.
Spojila som obočie a zachmúrila tvár. Netušila som, čím mám začať. Okolo nej bolo podozrivé úplne všetko. Ak som ju chcela pochopiť, potrebovala som sa dozvedieť celý príbeh a nie len niektoré výhodné časti, ktoré si vyberie.
„Začni celkom od začiatku,“ povedala som jej. „Budem ťa počúvať.“
Povzdychla si a usadila sa pohodlnejšie. Vyzeralo to na dlhé rozprávanie.
„Najprv sa stretli moji rodičia a keď som sa narodila, rozhodli sa, že mi dajú meno...“
„Nie je to vtipné, Yuuki,“ povedala som jej chladne. „Buď vážna.“
Usmiala sa. „Prepáč. Ale ty si povedala od začiatku...“
„Začni tým, ako odišla mama,“ nakázala som jej ostro.
„Dobre, dobre, už sa nehnevaj,“ zachichotala sa. „Takže od mamy.“
Zahniezdila som sa a nepokojne si začala poťahovať dlhé vlasy. Yuuki konečne začala.
„Nebudem nič predstierať, Juuri,“ povedala mi hneď zo začiatku. „To, že je mama preč, je len moja vina.“
Nervózne som po nej švihla pohľadom. Zalial ma veľmi nepríjemný pocit. Zadržala som hnev, čo sa vo mne zbieral a nechala som ju pokračovať.
„Bola som to ja, kto tesne pred tým otca vyhľadal. Vždy som o ňom vedela, no mame som sľúbila, že tebe nič nepoviem. Žiadala to odo mňa.
Dobre som vedela, že je veľmi mocný a preto som si myslela, že by mi mohol pomôcť.“
„Pomôcť s čím?“ spýtala som sa jej trochu nepriateľsky.
„Vieš, aj keď ty si sa o to nikdy nezaujímala... ale to bolo samozrejmé, veď si bola len dievčatko,“ znovu si povzdychla, „naša krajina pomaly upadala.
Rozhodla som sa, že sa poradím s otcom a zistím, čo by sa dalo spraviť pre jej záchranu.
Všetko sa však zvrtlo celkom inak, ako som očakávala. Keď som ho vyhľadala a povedala mu, čo som mala na srdci, hneď to využil tak, aby dosiahol, čo chcel. Jeho schopnosti sú naozaj obrovské... Ani netuším ako, no podarilo sa mu zistiť, kde si práve vtedy bola ty spolu s mamou. Povedal mi, že ju chce odviesť so sebou, a že sa do toho nemám pliesť. Nemohla som nič robiť.“
Zvesila hlavu a ľútostivo hľadela do zeme. Jej zničená tvár ma prinútila k súcitu.
„Mama si dokonca myslela, že som ju zradila, pretože som mu povedala, kde obe ste. Cítila som sa naozaj hrozne. Takže vidíš, bola to moja vina.“
„To nie, Yuuki,“ povedala som jej rýchlo. „Ty si to nechcela. Nepovedala si mu to dobrovoľne. Za to sa predsa nemôžeš obviňovať.“
„Ďakujem,“ povedala potichu.
„No prečo si mi povedala, že nás mama opustila?“ spýtala som sa jej smutne. „Nebola to pravda, ak ju odviedol nasilu. Veľmi som sa kvôli tomu trápila.“
„Je mi to ľúto,“ vravela tónom, ktorý mi trhal srdce. „Myslela som si, že ťa pred tým všetkým ochránim, ak ti nič nepoviem.“
Zničene som na ňu pozerala a uvažovala som, ako by som ju mohla utešiť. No po chvíľke pokračovala a vo svojom hlase mala novú silu.
„Otec so mnou ostával v spojení. Nakázal mi, aby som sa postarala o kráľovstvo sama. Ani si nevieš predstaviť, aká som bola bezradná. Stále som mala po boku mamu, no keď zrazu zmizla a všetko ostalo len na mne, nevedela som si dať rady. Akoby toho nebolo málo, bola si tu ty. Videla som, aká si bola smutná a opustená, keď sme prišli o mamu. Prepáč mi, že som ti nebola lepšou sestrou a nebola som pri tebe.“
Yuuki vyzerala, že sa o chvíľu rozplače. Jej výraz mi drásal srdce.
„No bolo toho priveľa. Kráľovstvo sa rútilo do záhuby a ja som netušila, čo ďalej. Vtedy sa ako moja posledná nádej objavil Kei.“
Spozornela som. Pomaly sa dostávala k ďalšej veľkej záhade a to tej najbolestnejšej.
Vystrela som sa a napla ako strunka, keď som ju počúvala ďalej.
„Vtedy som viac neuvažovala a bola som odhodlaná pomôcť našej krajine ako sa len dalo.“ Zdvihla ku mne veľké oči a pozrela mi rovno do tváre. „Potrebovala som jeho územia. Predstavovali nový priestor, nových upírov a predovšetkým novú silu, ktorá by kráľovstvo znovu postavila na nohy. Môžeš ma obviniť, že som podlá, zákerná a nečestná. Rozhodla som sa vydať ťa za neho len kvôli jeho vplyvu nad tým, čo som musela získať pre nás.“
Stále mi hľadela do tváre a pátrala po hneve, pobúrení alebo nenávisti. Keď nič také nenašla, odtiahla sa odo mňa. Zvalila sa do trávy a potichu si povzdychla.
„Kei bol krásny, mocný a tiež mal čistú krv. Vedela som, že nebude ťažké, presvedčiť ťa.
No na druhej strane som mala také obrovské výčitky svedomia, ako ešte nikdy v živote. Veľmi dobre som totiž vedela o jeho násilníckej povahe. Samozrejme, okamžite súhlasil, že si ťa vezme. Vydať ťa však do jeho rúk znamenalo odsúdiť ťa na večné muky po boku muža, ktorého bezcitnosť a krutosť by ťa raz určite zničila. To som nemohla dopustiť.“
Chvíľu mlčala a prstami pomaly pohládzala končeky vysokej trávy. Vedela som, že jej na mne vždy záležalo. Isteže nechcela, aby som tak veľmi trpela.
„Preto som sa rozhodla zabiť ho,“ povedala mi potichu. „Tak by sme získali jeho územia a ty by si bola znovu v bezpečí.“
„V Hanabusovom dome,“ prehovorila som takmer šeptom, „spomínala si mu nejakú dohodu. Nerozumela som tomu.“
Zaváhala. Bolo to po prvý raz, čo sa mi zdráhala odpovedať.
„Yuuki?“
„Chcela som sa tomu vyhnúť,“ priznala sa. „Zdalo sa mi, že ťa to veľmi hnevalo.“
„Povedz mi to.“ Už som tušila, ktorým smerom sa budeme uberať.
„Prehovorila som ho, aby ti dal pokoj,“ povedala mi nakoniec. „Za to, že sa ťa nedotkne... no, ponúkla som sa mu ja.“
„Koľká obetavosť,“ poznamenala som otrávene.
„Nevedela som, že túto našu malú dohodu porušuje. Dávala som mu svoju krv, aby si nebral tvoju. Teraz už určite vieš, ako sa pri tom rád zabáva,“ povedala trochu kyslo. „Priala som si ušetriť ťa toho. Preto som za ním chodievala,“ uzavrela.
Rozrušene som vytrhávala dlhé steblá trávy a snažila som sa upokojiť.
„Potom si ho prišla zabiť,“ povedala som namrzene. Chcela som, aby pokračovala.
„Áno. Vzala som matkinu zbraň a tiež okradla Zera, keď som raz bola za ním v asociácii.
Keby si ma nezastavila a neskomplikovala mi to, dnes by bolo všetko inak.“
„Vtedy som tomu nerozumela!“ zvolala som pobúrene. „A aj keby som o všetkom vedela, nie som si istá či by som ti dovolila len tak ho zabiť.“
„To som si uvedomila až dosť neskoro,“ povedala trochu rozhorčeným tónom. „Poriadne si ma zaskočila, keď si ho vtedy zachránila, Juuri. Netušila som, že máš nejakú silu a vďaka tvojim novým schopnostiam sa vám podarilo ujsť.“
„Áno, vtedy to bolo prvý raz, čo som sa preniesla,“ prikývla som rýchlo.
„Naozaj som nepredpokladala... že sa do neho zaľúbiš. Ty si vždy milovala dobro a vľúdnosť, hľadala si láskavosť úplne v každom. Preto sa mi to zdalo nemožné. V ňom nebolo nič z toho. Žiadna dobrota, žiadna prívetivosť...“
„Viem, že nie... zo začiatku,“ povedala som potichu.
„Ako to myslíš?“ spýtala sa ma. „Nechcem ťa sklamať ešte viac, ale... Juuri, on ťa len využil.“
„Nič o tom nevieš,“ zahriakla som ju nahnevane. „Za ten čas som ho spoznala a...“
„Začal byť k tebe milší, keď bol ranený, však?“ zaujímala sa Yuuki.
„No a čo?“ Bola som poriadne drzá.
„Len toľko, že ťa naozaj využil,“ povedala mi pevným hlasom. „Vtedy si od neho mohla kedykoľvek odísť a nechať ho samého napospas osudu. Potreboval ťa. Stavím sa, že by sa bez tvojej krvi nakoniec ani nepozbieral a umrel by. A okrem toho... Bola si pre neho záruka. Nemohla som ho zabiť, kým ťa mal pri sebe. Nedovolila by si mi to a on to dobre vedel.“
Kým ma mal pri sebe? V hlave mi uviazli práve tieto Yuukine slová. Vysvetľovalo by to, prečo sa odo mňa nechcel ani pohnúť... ale to mohlo znamenať predsa aj lásku.
„Sama vieš, že je to hlúposť,“ odpovedala Yuuki na moje myšlienky. „Odpoveď máš rovno pred sebou. Vidíš ju, no nechceš ju prijať, lebo by znamenala, že si zlyhala. Že si ho nedokázala zmeniť ako si si to priala...“
Yuukine slová zanechávali v mojom srdci obrovskú dieru. Vedela, o čom hovorí. Jej oči neboli zastreté láskou. Mohla vidieť Keiovu pravú tvár, pričom ja som vždy videla iba masku, ktorú som vidieť chcela.
„Je mi to ľúto, Juuri... To ja som ťa do toho zaplietla,“ vravela mi ľútostivo. „Zistila si, aký v skutočnosti je. Videla si to aj včera... Dokázal, že si ho vôbec nezmenila. Ublíži by ti tak veľmi, keby ťa tiež miloval? Povedal ti niekedy, že mu na tebe záleží?“
Pozerala som na ňu a začínala sa pomaly chvieť.
„Ak by si s ním ostala, určite by ťa začal presviedčať o mojich strašných zločinoch, ktorých som sa však nikdy nedopustila. Vravel by ti, že by si bola lepšia kráľovná ako ja a potom by ťa obrátil proti mne. Proti jedinej osobe, ktorej vždy záležalo na tvojom šťastí... To všetko by spravil, aby sa dostal k ďalšej neobmedzenej moci, ktorú vláda nad kráľovstvom predstavuje. Ty by si sa ani nenazdala a zrazu by mal všetko v rukách on.“
Vydesene som jej hľadela do očí a predstavovala som si všetko, čo mi práve povedala.
Po líci sa mi skotúľala slza. Potom ďalšia. Zavalilo ma zúfalstvo, keď ma Yuukine presvedčivé oči donútili uveriť všetkému, čo mi práve povedala.
Ponáhľala som sa do jej náručia a silno ju objala, keď som sa hlasno rozplakala.
„Šššš, Juuri,“ tíšila ma pokojným mäkkým tónom. „Všetko bude dobré, sľubujem.“
Nemohla som zastaviť vzlyky, čo sa mi drali z hrdla. Moje srdce sa práve lámalo na tisíc žeravých kúskov, ktoré akoby mi prepaľovali celé telo. Tá bolesť bola neskutočná a predsa taká reálna. Celkom som sa jej poddala.
„Prepáč mi to...“ počula som šepkať Yuukin smutný hlas. „Odpusť.“

„Môžem vstúpiť?“ ozval sa vysoký spevavý hlas len chvíľku po tom, ako som začula klopanie na dvere.
Po našom dlhom rozhovore v záhrade som sa vrátila do spálne a odvtedy nevyšla.
„Áno,“ zamrmlala som potichu. Yuuki to určite počula.
Otvorila dvere a vošla dnu. Hanabusa sa pri nej držal ako jej tieň, no keď vykročila k mojej posteli, ostal stáť na prahu dverí.
„Juuri?“ oslovila ma potichu a sadla si vedľa mňa. Pohladila ma po dlhých vlasoch.
Ležala som, a keď ku mne prehovorila, odvrátila som tvár a hlavu otočila na druhú stranu. Zatvorila som oči a ticho vydýchla.
„Si tu zatvorená už tretí deň,“ vravela mi Yuuki nesúhlasne. „Keď na to budeš neustále myslieť, nikdy ťa to neprejde.“
„Viem, Yuuki, ale prepáč,“ šepkala som slabým hlasom, „potrebujem viac času.“
„Dobre teda,“ povedala a sklonila sa, aby ma mohla pobozkať na vrch hlavy. „Keď ti bude lepšie, pomôžem ti na všetko zabudnúť. Budeme sa veľa zabávať a všetky starosti hodíme za hlavu, jasné?“ spýtala sa povzbudivým tónom.
„Jasné.“ Slabo som sa na ňu usmiala, keď som k nej otočila tvár.
Aj ona sa usmiala a potom vstala. Nechala ma, ako som si priala a Hanabusa ju ako verný psíček rýchlo nasledoval, keď vyšla z miestnosti.
Hneď ako boli preč, znovu som sa vrátila k svojim pochmúrnym myšlienkam. Nemohla som sa im ubrániť. Kým vstrebem všetko to sklamanie a pravdu, ktorú mi Yuuki ukázala, chvíľu to ešte potrvá. Dlho som sa prevaľovala na mäkkých vankúšoch a snažila sa privolať spánok. Už sa mi to skoro podarilo.
„Juuri,“ zašepkal tichý nervózny hlas.
Možno sa mi už niečo sníva. Nešťastne som si povzdychla, keď som si uvedomila, ako veľmi sa ten hlas podobá na Keia.
„Juuri!“ Šepot bol už nahnevaný.
Otvorila som oči a v tom okamihu som takmer vykríkla od ľaku. Bol to skutočne Kei! Rýchlo zdvihol ruku a položil mi ju na ústa, aby som ostala ticho.
„Mrzí ma to,“ šepkal mi rýchlo. „Mal som sa viac ovládať.“
Neverila som vlastným ušiam. Okrem toho som bola príliš prekvapená z toho, že ho vidím rovno pred sebou a ešte ma celkom neprešla ani moja ospalosť. Možno sa mi to predsa len všetko snívalo, pretože Kei by sa naozaj ospravedlňoval iba ak vo sne.
„Odpustite mi,“ šepotal ďalej. „Naozaj to ľutujem.“
Mykla som hlavou a striasla jeho ruku. Rozčúlene som pozrela do jeho čiernych očí.
„Využili ste ma!“ šepkal som aj ja, no poriadne naštvane. „Neverím vám ani slovo. Zmiznite odkiaľ ste prišli aj spolu s vašou ľútosťou!“
„Je pravda, že som vás zneužil,“ vravel mi potichu a zrazu sa mi veľmi uprene zadíval do očí aj on. „No zaľúbil som sa.“
Pozerala som na neho ako na svätý zázrak. Toto boli tie posledné slová, ktoré som od neho čakala. Vyvaľovala som oči na jeho náhle červenú tvár, ktorá mi dokazovala, že Kei sa pri tých slovách cítil rovnako čudne a zmätene ako ja.
„Uťahujete si zo mňa?“ zasipela som potichu. „No, to je aj tak jedno, máte menej ako minútu, kým sem príde Yuuki a zabije vás. Pokojne ju nechám.“
„Myslíte si, že vám povedala celú pravdu?“ spýtal sa nahnevane. „Ak jej veríte, ste stále rovnako naivná ako vždy.“
„Neopovážte sa ma ešte niekedy urážať!“ Už ma celkom ovládal hnev.
„Už som vám povedal, že mi je to ľúto! Nechcel som vám naozaj ublížiť!“
„Udreli ste ma!“ šepkala som pobúrene.
„Udrite ma späť.“
„Nechcem vás biť, nechcem vás počúvať a nechcem sa na vás ani len pozerať!“ Otočila som sa mu chrbtom a znovu zložila hlavu na vankúše.
„Radšej už choďte. Môžete si robiť, čo chcete. Prosila som svoju sestru, aby vám neublížila. Určite moje prianie splní, takže sa už nemáte čoho obávať. No ak by vás tu našla, nezdržala by sa.“
Zavládlo ticho. Ostala som ležať a už sa k nemu neotočila. Dúfala som, že sa hneď po mojich slovách preniesol preč, no keď ticho znovu prerušil jeho šepot, uvedomila som si, že márne.
„Tak nech ma tu nájde,“ vyhlásil.
„Vypadnite.“
„Nie.“
Nahnevane som sa k nemu otočila. „Prečo by ste mali riskovať, že...?!“
Zaskočene som vyvalila oči, keď sa ku mne zrazu priklonil a nečakane ma pobozkal. Spravil to s vášňou a oveľa sladšie a pomalšie, ako zvykol.
„Milujem vás,“ zašepkal.
Potichu som mu hľadela do tváre a čudovala som sa, kam zmizol všetok môj hnev.
Prečo sa tak veľmi červenal, vždy keď sa mi vyznal? Dalo sa niečo také predstierať?
Prišiel sem a tým sa vystavil tomu najväčšiemu nebezpečenstvu, akému len mohol. Spravil to všetko len preto, aby sa mi ospravedlnil? Aby mi povedal, že ma miluje?
Dvere mojej spálne sa zrazu s hlukom rozrazili. Stála v nich Yuuki a na tvári mala divý, nahnevaný výraz. Sršala z nej hrozivá aura.
Kei ku mne rýchlo natiahol ruku a ja som ju okamžite celkom mimovoľne silno zovrela.
„Nie!“ počula som Yuukin zlostný výkrik. Pokúsila sa dostať sa k nám, no už bolo neskoro. Keiova mágia nás oboch stiahla do temnoty a pomohla nám ujsť pred Yuukiným hnevom. Ja som takmer nič nepocítila, pretože čaroval Kei. O krátku chvíľku sme sa obaja zjavili na celkom inom mieste, veľmi ďaleko od Yuuki a od jej nekonečnej zúrivosti, s ktorou si teraz bude musieť poradiť Hanabusa.

„Kde to sme?“ spýtala som sa podráždene a rozhliadla sa po nepeknej pustatine, na ktorej sme sa objavili. Holá zem a zopár vyschnutých stromov pôsobili naozaj pochmúrne.
„Niekde na severe mojich území,“ povedal mi Kei. „Veľmi som neuvažoval, dôležité bolo dostať sa preč.“ Aj on sa poobzeral. „Nepekné miesto,“ pobavil sa.
„Neverím, že som to urobila!“ Nahnevala som sa sama na seba. Prečo som len chytila jeho ruku? Donútili ma k tomu iba jeho krásne oči.
Schytila som ho za rukáv a stiahla som ho na zem. Aj ja som sa posadila.
„Čo to robíte? Pozrite na tú špinu!“ zháčil sa, keď uvidel suchú pôdu.
Prevrátila som oči a pustila ho. Potom som sa zadívala do jeho nespokojnej zhnusenej tváre. Musela som sa ho najskôr na pár vecí spýtať.
„Pohovoríme si,“ oznámila som mu.
Prestal si oprašovať čierne oblečenie a zdvihol ku mne zrak. „O čom?“
„Yuuki mi porozprávala celú pravdu...“
„Pravdu,“ odfrkol si.
„... a ja chcem, aby ste spravili to isté,“ dokončila som.
„Tu?“ spýtal sa podráždene. „A teraz?“
„Áno. Tu a teraz,“ povedala som nekompromisne.
Nepekne na mňa zazrel. Nepáčilo sa mu, že som všetko určovala ja. No nedala som mu na výber. Snažila som sa prebudiť v ňom pocit povinnosti všetko mi povedať. Nakoniec si potichu povzdychol a ja som vedela, že sa vzdal.
„Čo viete o mojej matke?“ spýtala som sa okamžite. Bolo to pre mňa veľmi dôležité. Možno nevedel nič, no nikdy som sa ho na to nespýtala. Prečo by aj. Veď do toho zapletený nebol.
„Viem všetko,“ povedal krátko.
Zarazene som mu pozrela do očí. Bola som si istá, že sa neopováži klamať.
„Ako je to možné? Čo s tým máte spoločné?“ pýtala som sa ho rýchlo.
„Isteže s tým nemám nič spoločné,“ ohradil sa trochu nevrlo, „no vaša sestra mi povedala úplne o všetkom. Vtedy sme si mohli v niektorých záležitostiach navzájom veľmi dobre poradiť. Preto vám vravím, že vám najskôr klamala.“
„S čím sa vám zdôverila?“ pobádala som ho zvedavo.
„V prvom rade s tým, ako zobudila vášho otca a dohodla sa s ním, že ju zbaví kráľovnej, aby mohla čím skôr nastúpiť na jej miesto a vládnuť sama. Ale ak ste sa s ňou rozprávali, tak to už určite viete, takže...“
Keď zbadal môj výraz, po tvári sa mu roztiahol slabý pobavený úsmev. „Čo vám povedala?“ spýtal sa ma veselo. „Že sa omylom zatúlala do vášho rodinného sídla, kde váš otec už roky spal odvtedy, ako ho k tomu sama prinútila a náhodou ho vypustila? Že sa jej vymkol spod kontroly a že uháňal rovno za vašou matkou, aby ju mohol odvliecť?“
Zmätene som na neho hľadela a pokúšala sa upratať si v hlave ten strašný neporiadok.
Yuuki chcela matkinu korunu a preto sa jej sama zbavila tým, že vypustila toho najsilnejšieho upíra, ktorého nejakým spôsobom držala vo svojej moci, aby sa on postaral o prekážku v Yuukinej ceste za nadvládou? Bola by schopná jednoducho vymazať našu mamu z povrchu zemského, aby naplnila svoju túžbu a dostala sa na jej miesto ako nová kráľovná? Nechcelo sa mi veriť, že by skutočne spravila niečo tak podlé.
„Aspoň vidíte, ako veľmi sa jej podarilo oklamať vás,“ povedal mi Kei. „Žili by ste pri nej v nevedomosti a mysleli si, že je to tá najúžasnejšia osoba na svete, však?“
„S tým všetkým sa vám naozaj priznala?“ spýtala som sa ho potichu.
Kei prikývol. „Takto sa dostala k moci.“
Pozrela som do zeme a prstom začala pomaly kresliť po sypkej pôde. Kei mlčal kým som nad všetkým uvažovala.
„A vy... môjho otca nenávidíte?“ spýtala som sa takmer pošepky.
Zmeravel. Počula som, ako zaťal zuby. To čo mi Yuuki povedala o minulosti našich rodičov, bolo na počudovanie zjavne pravda.
„Takže ste sa mu naozaj chceli pomstiť na mne,“ pokračovala som potichu. „A moja krv potom nebola jediný dôvod, prečo ste si ma vzali.“
Sklonil hlavu. „Bolo to tak,“ vydýchol. Jeho priznanie ma pichlo pri srdci. „Zo začiatku... myslel som, že...“
Vidieť ho takého neistého bolo pre mňa novým zážitkom. Aj on mal svoje zraniteľné miesta. A ja som našla práve to najväčšie.
„Chcel som sa pomstiť, trýzniť vás...“ jeho hlas bol zvláštne slabý. „Ale čím viac času som pri vás strávil, tým to bolo stále... ťažšie. Zistil som, že vaše trápenie mi neprináša takú radosť, ako som čakal. No a potom... neskôr...“ Zdráhal sa pokračovať.
„Zaľúbili ste sa?“ dokončila som za neho.
Neodpovedal mi, iba sa vyhýbavo zahľadel do oblohy. „No...“ prehodil nakoniec. „Možno niečo také...“
Zasmiala som sa. Jeho city boli jediná vec, o ktorej nedokázal vôbec hovoriť. Natiahla som sa k nemu a jemne ho pobozkala na bradu. Rýchlo znovu sklonil hlavu a prekvapene na mňa pozrel. Oblaky ho asi už nezaujímali.
„Yuuki mi o vás povedala hrozné veci, viete?“ spýtala som sa ho a zatlačila o jeho hruď. Zvalil sa na zem. S prefíkaným úsmevom som na neho pomaly vyliezla a priklonila sa k jeho perám. Párkrát som ho zľahka pobozkala.
„To asi preto...“ vravel mi medzitým, „že som naozaj... veľmi...zlý.“
„Áno.“ Znovu som ho pobozkala, no tentoraz oveľa náruživejšie. „Presne pre to.“
„Celý chrbát mám špinavý od tej hnusnej zeme...“ vravel mi, kým som ho nežne hladkala po tvári. Prsty som zaplietla do jeho jemných vlasov.
„To kvôli mne,“ mrmlala som mu s perami na líci. „Asi by som to mala nejako odčiniť...“
„To by ste teda mali,“ povedal s pobaveným úsmevom.
„Ale veď podľa vás predsa nestojím za veľa...“ pripomenula som mu, čo mi povedal medzi svojimi urážkami. „Určite so mnou chcete mrhať časom, keď som taká neschopná?“ vydýchla som mu do tváre.
„Práve preto by sme naopak mali stráviť spolu viac času,“ namietol. „Chýba vám len trochu skúseností.“ Hneď mi aj siahol pod šaty.
„Nie,“ povedala som a rýchlo ho zastavila. Odtiahla som sa od neho a postavila som sa. „Najprv musíme vymyslieť čo ďalej,“ zavelila som. Vystrela som k nemu ruku, a keď ju chytil, vytiahla som ho na nohy tiež. „Kam pôjdeme?“
„Vaša sestra môže zúriť, no nestratí hlavu,“ povedal mi. „Vráti sa sem, do mojej krajiny a bude pokračovať, v čom začala. Po nás sa pustí, až keď tu získa dosť veľký vplyv na to, aby ju ostatní upíri uznali ako vládkyňu. Má pred sebou ešte veľa práce, sú totiž dosť nedôverčiví,“ jemne sa uškrnul. „No väčšina jej snaženia by vyšla nazmar, keby sa teraz zamerala na nás,“ vysvetlil mi Kei. „Ostane tu.“
„Takže my by sme sa mali vrátiť do kráľovstva?“ spýtala som sa trochu pochybovačne. „Ak si získa aj tieto územia, už jej bude pariť všetko.“
„Ak sa vrátime a a vy ukážete upírom v kráľovstve, že ste lepšia ako ona, získate si ich. Potom budú podporovať vás.“
Keiov nápad ma nútil myslieť na to, čo mi povedala Yuuki. Varovala ma, že chce získať moc nad kráľovstvom a preto sa ma pokúsi nahovoriť presne na toto. Aby som ju nahradila. Zvraštila som tvár. Začína sa napĺňať všetko, čo predvídala.
„Čo sa deje?“ spýtal sa ma, keď uvidel moju nespokojnú tvár.
„Chcete získať našu krajinu pre seba?“ spýtala som sa ho priamo.
Kei zažmurkal očami. „A to je zlé?“ Tváril sa naozaj veľmi nechápavo. „Kde inde by ste potom žili?“
Pokrčila som čelo a zatvárila sa rovnako začudovane ako on. Chcel to pre mňa?
„Pokúsili by ste sa ma okradnúť o moju moc, keby sa nám to podarilo. A onedlho by sa vám zažiadalo vládnuť nad všetkým úplne samému,“ obvinila som ho.
„Zbláznili ste sa? Vy ste ich kráľovná. Vlastne budete,“ opravil sa rýchlo s úsmevom. „Mňa by vaši urodzení neuznali ani za tisícky rokov. Už som vám predsa povedal, že tým sa naše krajiny líšia. Moji upíri lojálni nie sú a vašu sestru medzi sebou onedlho veľmi radi privítajú, ak im nasľubuje, čo chcú počuť. No u vás sú všetci oddaní len vašej rodine. Nikdy by sa mi v kráľovstve nepodarilo to, čo by sa mohlo vašej sestre v mojej krajine.“
Podozrievavo som na neho zazerala, no to čo mi hovoril, bola pravda.
„Ale nemyslite si, že mi je teraz osud mojich území celkom ukradnutý. Vždy patrili mojej rodine. Nemôžem si len tak nechať všetko ukradnúť.“
„Čo tým chcete povedať? Že by sme tu mali ostať a nedovoliť Yuuki, aby sa všetkého zmocnila?“ pýtala som sa ho. „Ale kráľovstvo je dôležité tiež! Ako chcete byť na dvoch miestach naraz?“
Prižmúril oči. Tváril sa veľmi zamyslene, ale ako keby bol už rozhodnutý.
„Je tu spôsob,“ oznámil mi. „Najlepšie bude, ak sa rozdelíme.“
Od prekvapenia som až cúvla o pár krokov dozadu. Naozaj to povedal? Len som nechápavo krútila hlavou. Ako to myslel?
„Postaráte sa o kráľovstvo a ja zase o to, aby moja krajina ostala skutočne mojou.“
„Ale... to...“
„Mám späť všetky svoje sily. Nevidím dôvod, prečo by som sa nemohol sám postaviť dokonca aj vašej sestre,“ vravel mi namyslene.
„No bolo by to...“
„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma rýchlo. Bol taký vzrušený zo svojho nového plánu, že ma ani nenechal dokončiť. „Neveríte mi?“
„Na čo narážate? Že by ste sa znovu spojili s Yuuki, podviedli ma a vy dvaja by ste si potom všetko nechali?“ spýtala som sa ho nahnevane.
Pobavene sa na mňa usmieval. „Naozaj si myslíte, že by som to spravil?“
Rozčúlene som si prekrížila ruky na hrudi. „Nedali ste mi veľa dôvodov k tomu, aby som vám verila. Sám ste to povedali. Ste zlý.“
Teraz sa už zasmial. Chytil ma za pás a rýchlo ma k sebe pritiahol. Perami mi začal blúdiť po celej tvári.
„Aj keď mi neveríte,“ mrmlal mi do pokožky, „ja vám áno. Nepochybujem, že si zvládnete získať srdcia a podporu všetkých upírov kráľovstva.“
„Ja neviem... predsa len, ak by som bola celkom sama...“ začala som váhavo.
„Stretneme sa kedy len budeme chcieť,“ šepkal mi. „S našimi schopnosťami je to také jednoduché... Nebudete sama.“
„Ale ja vás nemôžem opustiť. Yuuki vás určite...“
„Nepotrebujem, aby ma niekto strážil ako malé decko,“ odfrkol si Kei, keď ma začul.
„Viem sa o seba postarať.“
Silno som ho objala. Nepáčilo sa mi to. Nebola som si istá, že zvládnem všetko v kráľovstve sama a tiež som sa strašne obávala o Keia. Chystal sa prekaziť Yuuki plány a nebola som si istá, že si uvedomuje, čo všetko je schopná spraviť, ak sa jej niekto postaví do cesty. Kei bol príliš pyšný a kvôli tomu ľahkovážny.
„Obaja sa musíme postarať o vlastné krajiny,“ vravel mi potichu.
„Yuuki je príliš nebezpečná. Nedovolí nám to len tak jednoducho.“
„Aj vy viete byť nebezpečná,“ usmial sa. „Ukážte jej to.“
Dovolil mi, aby som ho pohrýzla do pier a ochutnala pár kvapiek jeho krvi na rozlúčku. On spravil to isté. Potom sme sa pobozkali.
„Aj keď som vám nedal dôvod k tomu, aby ste mi dôverovali...“ povedal mi potichu, „nezradím vás.“ Ruky položil na môj chrbát a silno si ma pritlačil na hruď. Objal ma tak vrúcne, až som takmer nemohla dýchať. „Ste moja... a už navždy budete,“ zašepkal.
Zrazu ma pustil a kým som stihla zdvihnúť hlavu a zadívať sa pred seba, Kei zmizol a vydal sa svojou vlastnou cestou.
Netušila som ako dlho ho neuvidím a či vôbec. Povzdychla som si, nazbierala trocha síl a tiež sa vydala v ústrety novej výzve, ktorá preverí či mám naozaj predurčené stať sa vládkyňou tej najrozsiahlejšej a najmocnejšej spojenej krajiny, akú svet upírov ešte nikdy nezažil.

Ostávala som stáť bez pohybu. Šok akoby mi celkom zviazal končatiny. Nemohla som sa ani len otočiť. Ale to nebolo potrebné, aj tak som vedela, koho by som zbadala.
„Zdržal som ju, kým si neprišla,“ vravel Hanabusa odovzdane. „Prosím...“ jeho tón bol zrazu plný bezmocnosti. „Už tu nechcem ostať.“
„Svoju odmenu si zaslúžiš,“ odpovedal mu spokojný hlas.
„Ďakujem,“ vravel rýchlo Hanabusa. „Dovolíš mi ostať pri tebe?“
Keď ostalo ticho, moja zvedavosť zvíťazila dokonca aj nad strachom. Pomaličky som hlavu otočila cez plece. Šokovane som vydýchla.
Yuuki sa skláňala k Hanabosovi, ktorý pred ňou kľačal na kolenách a vášnivo ho bozkávala na pery.
Rýchlo som zatvorila oči. Ešte nikdy som ju nevidela takto sa k nemu správať.
„Juuri,“ oslovila ma potichu.
Neotočila som sa. Silno som privierala viečka a naplno premýšľala, ako sa dostať z tejto hroznej situácie. Nebola som si istá, že nejaká cesta naozaj existuje.
„Neublížil si jej, však?“ spýtala sa potichu.
„Veď si všetko videla,“ odpovedal jej rýchlo. „Ledva som sa jej dotkol.“
Na pleciach som pocítila jemné ruky. Zbehli mi po ramenách a nakoniec ma tuho objali.
„Chýbala si mi, Juuri,“ vravel mi do ucha tichučký mäkký hlas. „Veľmi.“
Chvíľu som pokojne stála a nechala sa objímať sestrinými nežnými rukami. Môj rozum pracoval na plné obrátky. Zvažovala som každú možnosť k úteku, aká mi len napadla.
„To nepôjde,“ vravela mi Yuuki natešene, keď si prezerala moje myšlienky. „Už ťa nenechám odísť. Chcela by som ťa mať pri sebe ako kedysi.“
Nazbierala som všetku svoju odvahu. Zmenila som sa, som dosť silná na to, aby som sa jej postavila. Môžem jej ukázať, že už nie som dieťa, aké poznala.
„Pusti ma,“ zasyčala som. Silno som sa mykla a vyslobodila sa z jej objatia. Potom som sa jej otočila tvárou a pozrela sa priamo na ňu.
Už odo mňa nebola vyššia. Naše oči boli na rovnakej úrovni. Hľadeli sme na seba.
„Sklamala si ma, Yuuki. Už ťa viac nepokladám za sestru,“ povedala som jej chladne.
Zvedavo sa mi zahľadela do tváre. Toľko odhodlania v nej určite nikdy nevidela.
„Viem, že som ťa zanedbala,“ prehovorila hlasom plným ľútosti. „Ale pochopíš, prečo som to spravila, keď ti všetko vysvetlím.“
„Neunúvaj sa,“ jej ľútosť som svojím pevným tónom celkom zmietla. „Je mi to jedno.“
O krok odo mňa odstúpila a ruky si nespokojne prekrížila na hrudi. Jej nádherné šaty sa len tak zavlnili. Skúmavo sa mi zahľadela do očí.
„Čo sa to s tebou porobilo?“ spýtala sa vysokým čistým hlasom. „Si zmenená.“
„Ani ja si nepamätám, že by si vždy bola beštia,“ vyhlásila som so znechuteným výrazom. Takto škaredo som sa s ňou ešte nikdy nerozprávala.
Yuuki sa zatvárila, akoby som ju obliala studenou vodou. Spojila tenučké obočie.
Kývla rukou vrčiacemu Hanabusovi a on sa okamžite utíšil.
„Neviem prečo si o mne myslíš len to najhoršie,“ povedala mi pomaly, „ale uisťujem ťa, že sa mýliš. Nikdy som nespravila nič, o čom by som ti nemohla povedať, lebo by som sa hanbila, alebo by som sa bála, že ma znenávidíš.“
Po tvári sa mi roztiahol výsmešný neveriacky úsmev. Znechutene som vyprskla.
„Tak prečo si mi nepovedala o tom, ako si chodievala za Keiom?“
Jej tvár zmeravela. Nepredpokladala, že to viem.
„Čo sa stalo? Myslela si, že mi to nepovie?“ pýtala som sa jej pobavene. „Vlastne on mi to v skutočnosti nepovedal... ukázal mi to, vieš? Mal pravdu, ináč by som mu neverila. Neverila, že ma vlastná sestra takto strašne podviedla!“ vykríkla som jej do tváre.
„Kei bol vtedy taký,“ mávla som nespokojne rukou. „Ale ty...“
Yuuki na mňa upierala svoje hnedé opatrné oči. Vyviedla som ju z miery.
„Hádam by si ma neodvrhla kvôli mužovi,“ prehovorila potichu. „Vedela si, že som taká... že sa mi muži veľmi páčia a rada sa s nimi zabávam. No ty by si mi prepáčila aj túto chybu, však? Odpustila by si mi...“
„Áno,“ priznala som úsečne. „Odpustila by som ti.“
„Veľmi dobre,“ povedala zrazu a celkom iným tónom. „Tak mi budeš vedieť odpustiť aj iné.“ Zdrapila ma za lakeť.
Rýchlo som sa jej pokúsila vytrhnúť. Nemalo to zmysel, bola prisilná.
„Povedala Asamin dom?“ So svojou otázkou sa otočila k Hanabusovi. Rýchlo prikývol.
„Ako to vieš?“ spýtala som sa šokovane.
„Po celý čas som bola v jeho mysli. Prakticky si sa rozprávala so mnou.“
Nešťastne som vydýchla. Prezradila som jej toľko vecí...
„Nie!“ zakričala som, keď ma silno potiahla za sebou. Takto to nemôže skončiť.
Už vydávala nové rozkazy Hanabusovi a chystala sa spolu so mnou preniesť, keď som zrazu začula niečo, čo úplne všetko zmenilo.
Hlas. Zlovestný, zastrašujúci a veľmi divoký. Moje srdce sa na chvíľočku zastavilo.
„Pusti ju,“ povedal smrtiaco.
Rýchlo som za ním otočila hlavu. Dušu mi naplnila láska a útecha. Možno predsa len bola nádej.
Kei stál len neďaleko od nás. Temným pohľadom zazeral na Yuuki a jeho oči vraveli, že ak ho neposlúchne, čoskoro jej rozdriape hrdlo.
Usmiala sa. Pritiahla ma k sebe bližšie a jednou rukou ma pevne objala okolo pása.
„Ale, ale,“ povedala veselo. „Už ti chýbala jej krv?“
„Ak ju nepustíš, dosť veľa jej bude chýbať tebe,“ varoval ju Kei a vyceril ostré tesáky.
„Ale čo,“ poznamenala pokojne. „Jedna ti už zasa nestačí?“
Zavrčal. Vyzeral hrozivo. Keby tak stál proti mne, okamžite by som sa mu vzdala. Veď už teraz som sa triasla ako osika a to jeho strašný hnev ani nepatril mne. Ako mohla Yuuki ostať taká pokojná? Necítila azda jeho auru plnú nenávisti a nekonečnej zloby?
Ako ho mohla k tomu všetkému ešte aj provokovať?
„Mal si umrieť,“ povedala mu. „Priala som ti to.“
„Ty si vždy priala každému len to najlepšie,“ uškrnul sa cez zuby. „Čo chceš pre ňu?“
„Pokoj od teba a od tvojich zubov,“ zasyčala zrazu. „Radšej ti ich hneď vylámem, aby si sa jej už nikdy nedotkol!“
„Dotýkal som sa jej, ako sa len dalo. Poriadne meškáš,“ vyhlásil Kei.
Neverila som, že sa rozprávajú o niečom takom. Zahanbene som zastonala.
„Čože?“ syčala znovu Yuuki. Jej hnev nemal hraníc. „Dohodli sme sa!“
„Dohoda sa zrušila, keď si ma takmer zabila,“ oznámil jej zlovestne.
Mali viac tajomstiev, ako Kei priznal. Netušila som, o čom sa rozprávajú.
„To pri tebe sa trasie,“ povedal. „Keby si ju pustila ku mne, objímala by ma.“
„To je pekné, ale iste chápeš, že to radšej neskúsim,“ pobavila sa Yuuki.
„Ani keď...“ začal Kei a zrazu zmizol. Rýchlo som sa poobzerala po miestnosti. Zbadala som ho. Stál pred Hanabusom a rukou mu silno zvieral hrdlo.
„...ho zabijem?“ spýtal sa výhražne.
Cítila som, ako Yuuki skamenela. Prísť o Hanabusu by pre ňu bola priveľká obeta.
Navždy budem tvoja sestra, začula som v hlave jej vysoký hlas. Never mu.
Pustila ma a sotila ku Keiovi. On okamžite pustil zaskočeného zlatovlasého upíra a zachytil ma, keď ku mne natiahol ruky.
Zbytočne som nečakala. Zatvorila som oči a zovrela jeho zápästia. Spolu sme zmizli skôr, ako ma Yuuki stihla zneistiť ešte viac a dať mi ďalší dôvod k tomu, aby som si priala zostať pri nej.
Zjavili sme sa priamo v spálni v Takaovom dome. Kei ma pevne držal za ruky a zovretie nepovolil, ani keď sme už boli na mieste. Strašne zúril. Jeho stisk ma začínal bolieť.
Trhol mnou a surovo ma odsotil k posteli. Zvalila som sa a vyľakane na neho pozrela.
Takéhoto nazúreného som ho ešte v živote nevidela. Zatínal päste a jeho tvár bola biela od zlosti. Jeho rozrušený hlasný dych nikdy nebol rýchlejší. V okamihu bol pri mne. Pokúsila som sa ujsť pred jeho nekonečnou zlobou a rýchlo cúvnuť, no zdrapil ma za vlasy. Násilne ma pritlačil k posteli a zavrčal mi priamo do tváre.
Vydesene som mu hľadela do čiernych očí a od strachu sa chvela na celom tele.
Vyceril dlhé tesáky a z celej svojej sily sa mi zahryzol do krku. Môj tichý bolestivý výkrik ho nezaujímal. Zovrel ma tak silno, až som si myslela, že mi poláme kosti a veľmi surovo si začal brať z mojej krvi.
Neopovážila som sa niečo mu povedať. V tichosti som trpela a čakala, kým ma pustí.
Ešte nikdy mi nedal na vlastnej koži pocítiť plnú silu svojej zloby, možno preto, že keby sa ku mne správal takto brutálne už skoršie, triasla by som sa pred ním vždy, keď by som ho zbadala. Jeho pravá násilnícka povaha konečne vyplávala na povrch a ovládla každý jeho surový pohyb a každú myšlienku.
„Nie,“ zavzdychala som, keď zo mňa vytiahol zuby a chystal sa ma uhryznúť znovu, tentoraz do pleca. Chytil ma ešte pevnejšie a spravil to.
V jeho zuboch som cítila jeho hnev. Dohrýzol mi aj ruky, zápästia, a keď mi potrhal šaty, takmer celé telo. Konečne bol mojej krvi plný. Zdvihol hlavu a pozrel mi do uslzenej tváre. Znovu sa ku mne priklonil a potichu stále rovnako zlovestne zavrčal.
„Takto si aspoň zapamätáte,“ povedal mi mrazivo, „aké je to rozčúliť ma.“
Ustráchane som mu hľadela do očí. Bol naozaj veľmi, veľmi krutý.
„Takmer ste všetko zničili,“ syčal ďalej. „Chceli ste ma zradiť?“
„Nie!“ vykríkla som mu do tváre a po lícach sa mi skotúľali slzy. „Nikdy...“
„Ale ušli ste za svojou sestrou,“ vrčal znova. „Prečo?“
„Ja som išla za Hanabusom, presne ako sme sa rozprávali,“ vysvetľovala som mu rýchlo. „Ale on ma oklamal. Tvrdil mi, že s Yuuki už nemá nič spoločné, no potom ju privolal...“
„Ako môžete byť taká naivná?!“ hneval sa. „Vravel som vám, že ju nezradí!“
Vzlykla som a prikývla. Bola som naozaj veľmi hlúpa.
„Čo všetko ste mu prezradili?“ spýtal sa zlovestne. „Dúfam, že ste si dávali pozor.“
Z môjho výrazu veľmi rýchlo zistil, že je to ešte horšie, ako očakával.
„To nemôže byť pravda!“ rozčúlil sa a ja som sa zľakla, že ma udrie. „Tak čo ste povedali?!“
„Vie, kde sa skrývame,“ vravela som mu. Hlas sa mi triasol. „A tiež... Yuuki zistila, že ju chceme pripraviť o moc a nahradiť ju.“
Hneval sa tak veľmi, že ani nedokázal hovoriť. Zdvihol ruku a silno ma udrel po tvári.
„Hlupaňa! Teraz si bude dávať pozor ako nikdy predtým!“
Ostala som pod ním ležať s hlavou otočenou nabok. Už som na neho nepozrela.
„Spravila som to pre vás,“ zašepkala som. „Vedela som, že to mohla byť pasca, ale keby ste išli so mnou, boli by ste vo väčšom ohrození. Zabila by vás.“
Potichu na mňa pozeral a nepovedal ani slovo. Potom ma pustil. Postavil sa a začal ticho nadávať. Už sa asi hneval úplne na každého.
„A stihli ste niečo zistiť vy?“ spýtal sa po chvíli a svoj tón sa snažil ovládať.
Zatvorila som oči a potom som len potichu pokrútila hlavou.
Kei zaťal zuby. „Samozrejme,“ zavrčal tlmene. „Ste úplne neschopná.“
Mohol ma urážať koľko chcel. Ak sa mu aspoň trochu uľaví a vybije si svoju zlosť inak ako na mne, mohla som byť za to len vďačná.
„Ste dobrá len na dávanie krvi,“ vravel cez zuby. „Dokonca ani v posteli nestojíte za veľa, aj keď máte pekné telo. Vaša naivita, je ako choroba. Už aj ja som si myslel, že dokážete aspoň niečo iné, a preto som nebol opatrný. Ale vy okrem problémov a priveľa hlúpych rečí neprinášate nič!“
Počúvala som všetky jeho urážky a neopovážila som sa ho prerušiť. Bála som sa, že by sa na mňa znovu vrhol. Vždy som vedela, že v skutočnosti je Kei presne takýto, no kvôli láske mi to bolo úplne jedno. Až teraz si uvedomujem, ako veľmi mi to ubližuje, keď cítim štípanie rán po jeho zuboch a jeho slová ma nútia nenávidieť sa.
„Možno by vám prospelo, keby som vám ukázal, čo všetko už dokážem. Sila mojej mágie sa začala vracať,“ povedal mi už oveľa viac spokojne.
Vystrel ruku a prsty namieril na mňa. Okamžite ma k nemu pritiahli neviditeľné laná.
Pevne ma chytil za pás, a keď sa dotkol rán, ktoré sa ešte nestihli zahojiť, bolestivo som zastonala. Keď to začul, stisol ma ešte silnejšie.
„Radšej sa nepokúšajte ujsť, bolo by to zbytočné,“ varoval ma potichu a prstami mi spokojne zapáral do každej stopy od vlastných zubov, na ktorú natrafil. „Mám totiž podobnú schopnosť ako vy, no radšej som to nespomínal.“ Priklonil sa k môjmu uchu. „Nájdem vás kdekoľvek... Nemôžete mi ujsť.“
Svojimi slovami vo mne však prebúdzal túžbu uniknúť. Desila som sa pomyslenia, že s ním ostanem čo len o chvíľočku dlhšie. Vedela som si celkom živo predstaviť, aké ďalšie lekcie sa mi chystá uštedriť. Keď som sa mykla, podarilo sa mi vyslobodiť sa z jeho rúk. Pozerala som na neho vystrašenými očami a bojazlivo od neho cúvala.
Na tvári sa mu mihol pobavený úsmev. Vedel, že som v pasci.
Ak mi hovoril pravdu, nemohla som ujsť nikam. Všade by ma bez problémov nasledoval. Určite sa tak dostal aj do Hanabusovho väzenia.
Potom som mala len jediné východisko. Miesto, na ktoré by ma nikdy nenasledoval. Keď sa ku mne pohol, zatvorila som oči.
Kei na mňa prekvapene hľadel. Zarazilo ho, že som sa napriek všetkému čo mi povedal, aj tak rozhodla utekať. V momente mu všetko došlo.
„Nie!“ zvolal a natiahol ku mne ruku. „Počkajte!“
Už bolo neskoro, pretože ma celkom obklopila temnota. Myslela som, že ma rozdrtí, pretože mi Kei ukradol priveľa sily. Ledva som sa udržala pri vedomí, a keď som si myslela, že tlak ma rozpučí a ja určite umriem, všetko ustalo.
Neudržala som sa na nohách. Keď som padla na kolená, začula som vysoký hlas zvolať moje meno. Zatvorila som oči a zvalila sa do mäkkého teplého náručia. Jediného, ktoré mi teraz mohlo poskytnúť ochranu, čo som tak veľmi potrebovala.

„Juuri.“ Z tmy sa vynáral melodický hlas. „Juuri!“
Otvorila som oči. Prekvapene som zažmurkala, keď som zbadala krásnu tvár. Nepamätala som si, čo sa stalo a chvíľu som bola úplne zmätená. Potom som si spomenula.
„Yuuki,“ vydýchla som bolestne, pretože pri spomienkach na Keia ma rozbolela duša. Náhlivo som sa zdvihla na nádhernej posteli, v ktorej som ležala a vrhla sa do náručia mladej ženy, ktorá pri mne sedela. Jej krásna sladká vôňa, ktorú som tak dôverne poznala, mi udrela do nosa a pripomenula mi všetku lásku, ktorú som k nej cítila.
„Vrátila si sa!“ zaspieval vysoký hlas neveriaco. Yuuki ma nežne objímala, kým som sa k nej túlila. Nechala ma upokojiť sa.
„Obleč sa,“ povedala mi po chvíľke. „Ideme zabiť tvojho muža.“
„Yuuki!“ zvolala som a rýchlo sa od nej odtiahla. „Prestaň s tým!“
Nafučane vydýchla. Vedela som, že to nemyslela celkom vážne, no aj tak ma to pobúrilo.
„Vieš ty vôbec, ako si vyzerala, keď si sa za mnou vrátila?“ spýtala sa ma so spojeným obočím. „To ti spravil on. Kei.“ Jeho meno vyslovila ako nadávku.
„A keby si ešte počula, čo všetko mi povedal...“ povzdychla som si a vrátila sa do jej rúk. Silno som ju objala okolo brucha a hlavu jej zložila do lona.
Hladkala ma po vlasoch.
Len prednedávnom som si o nej myslela strašné veci. Vedela som, že sa nič nezmenilo, že Yuukina krutosť nezmizla len pre to, že som ju práve nevidela. Stále tam bola. Niekde pod jej nežnými rukami. Teraz ma hladkali, no rovnako by mohli práve zabíjať. Možno nad tým teraz uvažovala aj ona.
„Kde sme?“ spýtala som sa jej potichu.
„Ty to nevieš?“ Yuuki bola trochu prekvapená. „Ako si sa sem potom dostala?“
„Mne stačí, ak chcem ísť za niekým, na koho myslím,“ vysvetlila som jej.
Po tvári sa jej roztiahol prenádherný úsmev. „Kedy si sa to len naučila?“
Neodpovedala som jej. Vlastne sa ma na to ani nepýtala. Skôr ako keby si len pripomínala ten dlhý čas, ktorý sme neboli spolu.
„Sme vlastne v našom rodinnom sídle,“ povedala mi. „Ty si tu nikdy nebola, ale ja som sa tu narodila. Žili tu spolu naši rodičia.“
„Naozaj?“ spýtala som sa jej začudovane. „Prečo sme potom nežili tu?“
„Kvôli mame,“ vysvetlila jednoducho. „Nechcela tu zostať.“
Netušila som, odkiaľ vie také veci. Ako to, že poznala toto miesto a prečo som o ňom ja nikdy nepočula? Žil tu azda náš skutočný otec?
„Mám veľa otázok,“ povedala som jej potichu. „Povieš mi pravdu?“
Mlčala. Keď ma prestala hladkať po hlave, zdvihla som k nej tvár. Upierala na mňa nepreniknuteľné oči a napriek tomu, že bola celkom bez výrazu, dokázala som zahliadnuť jej neistotu. Nebola som si istá či chcela byť úprimná.
Posadila som sa oproti nej a trochu pobúrene na ňu pozrela. Bude mi klamať.
„Nebudem,“ zasmiala sa Yuuki potichu. „Prosím, netvár sa tak. Vyzeráš ako nahnevané tigríča. Isteže ti poviem pravdu.“
„Dobre,“ zašomrala som a uvoľnila tvár. „Všetko ostatné počká, ale musím sa ťa spýtať na jedno...“
Zvedavo mi hľadela do tváre a čakala. Pobádala ma dôverným úsmevom.
„Mala si niečo spoločné s maminým zmiznutím?“ spýtala som sa potichučky.
Yuuki si iba nešťastne povzdychla, keď zistila, že toto je otázka, ktorá ma škrie najviac zo všetkých. Potom sa mi znovu zahľadela do očí.
„Nie, Juuri. S tým, že odišla, som naozaj nič nemala,“ jej prenikavý pohľad ma donútil uveriť jej. V niečom takom by mi určite neklamala. Veď sme boli sestry. „To náš otec. Roky bol preč, no keď sa vrátil, presvedčil mamu, aby s ním odišla.“
„Opustila nás len tak?!“ zvolala som rozrušene. „Ako mohla...“
„Nebolo to celkom tak,“ zastavila ma, kým som stihla povedať ďalšie slová, ku ktorým ma nútilo moje sklamanie. „Vieš, náš otec je muž, ktorý nie je spokojný, kým nedostane, čo chce. Nedovolil mame odmietnuť.“
„Ty ho poznáš?“ Vyvalila som oči.
„Videla som ho v deň, keď mamu odviedol,“ povedala mi. „Bolo to počas oslavy tvojich štrnástych narodenín.“
„A ani si sa nepokúsila...!“ začala som rýchlo obviňujúcim tónom.
„Ty si ho nestretla,“ prerušila ma ešte hlasnejšie. „Je príliš silný. O všetkom vie a všetko sa deje vždy tak, ako on chce. Proti nemu by sme ty a ani ja nič nezmohli.“
„Takže je to jeho vina...“ povedala som potichu a pozrela na jemnú prikrývku. Zovrela som ju v prstoch. So sklonenou hlavou som nad všetkým premýšľala. Zrazu mi niečo preblesklo mysľou. Zarazene som vydýchla. Nemohla som však nad tým teraz uvažovať. Yuuki by to vyčítala z mojich myšlienok.
„Nad čím uvažuješ?“ začula som zrazu jej chaotický hlas. „V hlave máš strašný zmätok.“
„Som trochu unavená,“ povedala som jej rýchlo. „Všetko čo sa stalo je naozaj...“
Nemohla som nájsť tie správne slová. Tvár som si zložila do dlaní.
„Rozumiem ti,“ počula som jej vysoký krásny hlas. Znovu ma pohladila po vlasoch.
„Mala by si si ešte oddýchnuť a s ničím sa netráp,“ vravela mi. „Určite teraz mnohým veciam nechápeš, ale neskôr ti všetko vysvetlím, sľubujem.“
Unavene som prikývla a potom sa zvalila späť na vankúše. Nahlas som vydýchla.
„Teraz ťa nechám,“ povedala mi potichu. „Keď si odpočinieš, prídem za tebou a porozprávame sa.“
Znovu som iba prikývla a zatvorila som oči. Cítila som, ako ma pomaly prikryla a potom vstala. Prešla veľkou izbou a pri dverách sa ešte zastavila.
„Nevychádzaj von, Juuri.“ Jej vysoký hlas bol znovu mäkký a veľmi milý. „Nechaj ma, aby som sa o všetko postarala.“
Pootvorila som viečka a pozrela na jej pokojnú tvár.
„Yuuki,“ zašepkala som potichučky. Bola som si istá, že ma aj tak počuje. „Ak pôjdeš zabiť Keia... už navždy všetko pokazíš.“
Teraz som si bola istá, že to nespraví. Nech si to akokoľvek priala, neohrozí naše nové priateľstvo. Upozornila som ju, že by som jej to nedokázala odpustiť a ona tomu dobre rozumela. Nechcela by kvôli tomu navždy prísť o sestru.
Počula som, ako za sebou zatvorila dvere. Nečakala som, že mi na to niečo povie.
Pokojne som čakala, kým sa trochu vzdiali. O pár dlhých chvíľ, keď som si bola istá, že už neprečíta moje myšlienky, iba pocíti vedomie, posadila som sa a prestala predstierať únavu. Rozhliadla som sa po izbe.
Bola úchvatná. Najväčšia spálňa v akej som kedy bola a to som videla už aj luxus v Yuukinom sídle. Ležala som v nádhernej širokej posteli, nad ktorou sa jagal ten najskvostnejší fialovo-zlatý baldachýn. Trblietali sa v ňom tisícky malých kamienkov, určite drahokamov. Na tú krásu by som sa vydržala pozerať celé hodiny. Po chvíľke zasneného obdivovania som však vstala. Prebehla som po spálni a zamierila k obrovskému oknu. Vykukla som von. Moje oči boli ďalšou dávkou krásy celkom pobláznené. Nádherné zelené a rozkvitnuté záhrady nemali konca. Prečo by tu niekto odmietal žiť? Veď toto sídlo... bol raj.
Keď som zvedavo podišla k veľkej starodávnej skrini z krásneho lešteného dreva, zo zatajeným dychom som ju otvorila. V tom okamihu ma zasypali desiatky rôznofarebných jemných látok. Zľakla som sa a s tichým zhíknutím spadla rovno na zadok. Na hlavu mi spadlo ešte niekoľko nádherných šiat.
Zákerný šatník. Vyštverala som sa späť na nohy a ostala stáť po kolená zaborená v drahom hodvábe, bavlne a chladnom saténe, ktorý ma šteklil na lýtkach. Dúfam, že ma Yuuki nezačula. Zohla som sa a rýchlo sa snažila ten neporiadok natlačiť naspäť do skrine, ktorá ma pravdepodobne nenávidela. Po minútach zápasenia som tento nerovný boj vzdala a nechala som šaty, ktoré neustále vypadávali von, ležať na zemi.
Sadla som si do mäkkého kresla v rohu miestnosti.
Zložila som ruky na hrudi a konečne vytiahla myšlienky, ktoré som si pred Yuuki tak strážila. Keď mi totiž rozprávala o našom otcovi, niečo mi napadlo. Hovorila o ňom ako o veľmi mocnom mužovi, ktorému sa sama neodváži postaviť. Toto nepovedala ešte o nikom. Vždy sa správala tak, ako keby na svete nebol nikto silnejší ako ona. Nikdy sa ničoho nebála a za autoritu neuznala dokonca ani našu mamu. No o ňom hovorila s rešpektom, aký som u nej ešte nikdy nepočula. Akceptovala skutočnosť, že je mocnejší a to ma trochu desilo. Akú neskutočnú silu musel mať, aby ho Yuuki bez námietok uznala? Z jej slov bolo jasné, že má oveľa väčší vplyv ako ona. A to na všetko. Možno dokonca z diaľky riadil naše životy a my sme si to ani neuvedomovali.
Presne takéhoto silného muža som hľadala. Prvý raz som si uvedomila, že existuje, keď mi Kei ukázal list, ktorý našiel v Yuukinom sídle. Jediná osoba, ktorou by sa nechala moja sestra usmerňovať, to musel byť jedine on. Spomenula som si na podpis v jeho jemne výhražnom a nespokojnom liste a rýchlo si ho spojila s menom, ktoré mi prezradil Hanabusa. Vyčistila som si myseľ a pohrabala sa v spomienkach.
Kaname-sama. Bolo to meno nášho skutočného otca.
Srdce mi zahorelo zvedavosťou. Až som sa zachvela od vzrušenia. Naozaj som bola dcérou niekoho tak mocného?
Vrátil sa po mamu, no o mňa ani o Yuuki sa nezaujímal. Ozvalo sa vo mne sklamanie. Chcela by som ho poznať...
No zvláštne bolo, že sa s Yuuki spojil. Možno mi povedala pravdu, no bola som si istá, že veľa vecí mi zatajila. Oni dvaja majú viac spoločného, ako priznala. Nečudovala by som sa, keby ich spájali nejaké dohody a spoločné záujmy. Stále som bola viac a viac presvedčená, že sa spolu zopárkrát stretli a niečo si naplánovali. A podľa toho listu sa mu musí Yuuki podriaďovať. Potom som mala naozaj pravdu a smer, ktorým sa budú udávať naše životy určí on, tak ako si bude priať.
Od toľkých ťažkých myšlienok ma rozbolela hlava. Nevedela som presne, koľko času už ubehlo odkedy som ušla Keiovi. Pri spomienke na neho sa mi zachvel žalúdok. Nebola som si istá, ako sa mám cítiť. Bola som si istá, že ho milujem. A napriek všetkému som verila, že aj on miluje mňa. Jeho výbuchy hnevu však boli nestrpiteľné. Keď sa prestal ovládať a počúval len túžby svojej čiernej duše, neuvedomoval si, čo môže spôsobiť. Akoby vtedy prestával uvažovať a jediné na čom mu záležalo, bolo, aby ublížil, ponížil a nechal trpieť každého vo svojej blízkosti. Myslela som si, že sa pri mne táto črta jeho povahy aspoň trochu zjemnila, no mýlila som sa. Sama ju nedokážem odstrániť nikdy. Ak so zlobou vo svojom srdci nebude bojovať, tak v ňom prežije navždy.

Vstúpila som do miestnosti a nervózne švihla pohľadom z jednej strany na druhú. Bola zariadená naozaj zvláštne. Nebol v nej totiž vôbec žiadny nábytok.

Prezliekla som obliečky na posteli, lebo po dnešnom kŕmení na nich ostali stopy. Privoňala som si ku veľkej škvrne od Kanameho krvi - voňala úžasne, aj keď bola už zaschnutá.