Juuri 5

Nasledujúce dni ma napĺňali spokojnosťou, akú som už dávno necítila. Isteže, pred rýchlo sa zotavujúcim Keiom, som to nijako nedávala najavo. Veľmi sa mýlil, ak si myslel, že sa budem správať rovnako poslušne a pokorne ako pred tým. Nie, v žiadnom prípade. Teraz viem, že aj ja mám silu riadiť svoje okolie tak, ako chcem. Už som viac nebola neschopné ustráchané dievča. Zmenila som sa, pretože som si začala skutočne veriť. Kei sa s takouto rapídnou zmenou vyrovnával len veľmi ťažko. Dokonca raz nezvládol zadržať svoj hnev. Vtedy som za ním prišla tak ako každé ráno, aby som mu dala zo svojej krvi. Naozaj zosilnel. Sedel opretý o drevený rám postele a hneď ako som vošla, uprel na mňa svoj prenikavý zrak. Podišla som bližšie a sadla si vedľa neho na posteľ.
„Ako sa cítite?“ spýtala som sa ho potichu, no veľmi zdvorilým a neosobným tónom.
„Dobre...“ zamrmlal a ruku si zľahka položil na obviazané brucho.
„Vyzeráte lepšie,“ povedala som mu. „Možno by vám pomohlo ešte viac, keby ste si krv vzali sami.“
Pozrel mi do tváre a pohľad mu pomaly skĺzol po mojom krku. V očiach sa mu rozhoreli plamienky. Tento nápad sa mu páčil. Zbytočne nečakal a opatrne, tak aby ho nerozbolela rana na bruchu, sa ku mne priklonil. Otvoril ústa a vyceril ostré dlhé tesáky. Schmatol ma za vlasy a potiahol ich, aby ma donútil zakloniť hlavu. Chystal sa ma silno uhryznúť.
„Nie,“ povedala som mrazivo. Tiež som ho chytila za dlhé čierne vlasy a hrubo ho potiahla dozadu. Nedovolila som mu, takto ma pohrýzť.
„Z vašej surovosti mi už stačilo,“ zlovestné zafarbenie môjho tónu ho naozaj prekvapilo. Rýchlo prižmúril oči a temne na mňa zazrel.
„Ak čo len pocítim vaše zuby, buďte si istý, že toto je naposledy, čo ste dostali z mojej krvi.“ Pozrela som mu priamo do očí.
Ostal taký zaskočený, až to nedokázal skryť. Onedlho ho zachvátil hnev. Spojil obočie a hrozivo mi zavrčal rovno do tváre.
„Ako sa opovažujete?“ syčal ničivo. „Spravím si s vami čo len chcem.“
„Nie...“ povedala som pokojne. „To ja si budem robiť, čo budem chcieť. Vy mi nemôžete nič prikázať a ani ma k ničomu donútiť.“
Neveril tomu, čo počul. Zazeral na mňa a snažil sa prísť na to, odkiaľ sa vo mne vzalo toľko sily a vzdoru.
„Ste slabý. Bezo mňa by ste umreli. Dlžíte mi toľko, že si to nedokážete ani predstaviť.“
Silno som ho potiahla za vlasy. „Takže počúvajte,“ oči mu zlovestne zahoreli vzdorovitosťou, „neopovážte sa neposlúchnuť, pretože som oveľa silnejšia ako vy a pokojne vám to predvediem.“ Potiahla som ho ešte silnejšie, aby mi uveril. „Vy viete byť jemný, keď to chcete. A radím vám, aby ste naozaj boli, lebo inak...“
Slová som nechala výhražne visieť vo vzduchu. Kei na mňa neveriacky hľadel a snažil sa stráviť všetko, čo som mu povedala. Pár chvíľ mu to trvalo.
„Toto vám dlho nevydrží...“ povedal mi potichu. „Keď sa mi vrátia sily...“
„Či sa vám vrátia alebo nie... o tom tiež rozhodnem ja.“
„Za toto sa mi budete ospravedlňovať veľmi dlho...“ zašepkal mi do ucha, keď sa ku mne priklonil pomalšie a pokojnejšia ako prvý raz.
„Ak ste už skončili, uhryznite ma,“ povedala som mu. „A pamätajte na to, čo som vám povedala.“
Potichu si odfrkol, no moju výstrahu zobral vážne. Jeho pohyby boli pomalé a opatrné, takmer nežné. Sklonil sa k môjmu krku a o pokožku sa mi najprv len jemne obtrel perami. Akoby sa ma dotýkal niekto úplne iný. Celkom neznámy krásny muž.
Na krku som pocítila slabý tlak a onedlho nasledovalo celkom bezbolestné bodnutie.
Prekvapene som vydýchla. Nemyslela som, že to naozaj dokáže. Zvyčajnú bolesť som chcela len zmierniť, no Kei ma dokázal uhryznúť tak jemne, že som skutočne takmer nič necítila. Nebola som si istá či ma naozaj pohrýzol, no presvedčila som sa hneď, ako som začula jeho tiché prehltávanie. Dostal sa k mojej krvi tak ako vždy a nezdalo sa mi, že by takto o niečo prichádzal. Jedine ak o potešenie z toho, že môže spôsobovať bolesť.
Pustila som mu vlasy a ruky si opatrne položila na jeho plecia. On si zamotával prsty do mojich dlhých prameňov a občas si spokojne zamumlal. Unavila som sa natoľko, až som sa neudržala ani v sede. Pomaly som sa zvalila na posteľ a Kei spolu so mnou. Nemienila som ho zastaviť. Vedela som, že ma potrebuje.
Pustil ma tesne pred tým, ako som stratila aj posledné sily. Unavene som vydýchla, kým zo mňa jemne vyťahoval zuby. Zvalil sa vedľa mňa a spokojne zatvoril oči.
„Vy ste to skutočne dokázali,“ zamumlala som slabým udiveným hlasom.
„Prosím vás...“ povedal mi namyslene.
Ležali sme vedľa seba a boli sme zahĺbený vo vlastných myšlienkach. Obaja sme sa poriadne zmenili a obom nám to prišlo rovnako čudné. Ja som v sebe nachádzala silu a odvahu. Kei našiel viac nežnosti, ako si vedel predstaviť. Ani jeden z nás nerozumel tomu, odkiaľ sa to všetko vzalo.
Naraz sme otočili hlavy a pozreli si do očí. Vedeli sme, že myslíme na to isté.
„Musíme niečo vymyslieť,“ povedala som potichu. „Takto to ostať nemôže.“
„Myslíte s vašou sestrou na čele všetkých upírov sveta?“
„Preto vás chcela zabiť? Privlastní si aj vaše územia?“
„Myslím, že preto vás za mňa vydala,“ povedal zamyslene a znovu vzal medzi prsty pramienok mojich vlasov. „Ak by sa ma zbavila, vládli by ste vy. No určite by vás presvedčila, aby ste sa všetkého vzdali v jej prospech.“
„Tak teraz si to naozaj pohnojila.“
Kei sa potichu zachechtal. Strhol sa a rýchlo sa chytil za ranu na bruchu. Bolesťou zvraštil tvár a potichu zasyčal.
„Dávajte si pozor!“ zvolala som rozrušene, keď som sa mykla spolu s ním pri jeho prejave bolesti. „Ešte nie ste zďaleka v poriadku.“
„Ďakujem, že ste mi to pripomenuli, aj by som už zabudol na tú dieru v mojom bruchu,“ povedal mi uštipačne. Pri jeho nepríjemnom tóne som len prevrátila oči.
Chvíľu sme mlčali a počúvali dych toho druhého.
„Mimochodom, ja by som sa nevzdala,“ povedala som mu trochu urazene. „Nie po tom, akoby vás zabila.“
„Nebuďte si taká istá. Určite by vám povedala niečo, čo by veľmi rýchlo zmenilo celý váš názor na mňa.“
Zaváhala som. Myslel na tú pomstu? Znovu som k nemu pomaly otočila hlavu. Hľadel do stropu a odmietal sa mi pozrieť do tváre.
„Tak mi o tom povedzte vy.“ Môj hlas sa naliehavo zatriasol. „Chcem vedieť, ako to naozaj bolo.“
Zovrel prsty a zaryto hľadel iným smerom.
Potichu som si povzdychla. Skôr z neho dostanem vyznanie lásky, ako to, čo teraz žiadam. Bolo pre neho naozaj ťažké o tom čo i len uvažovať. Videla som to v jeho tvári.
„Myslíte, že nás Yuuki hľadá?“ spýtala som sa ho po chvíľke.
„Najprv zaistí svoju moc. Keď všetkým mojim upírom oznámi, že som umrel a prevezme moje miesto, až potom sa pustí za nami. Ak pre ňu budeme predstavovať príliš veľké ohrozenie, pokúsi sa nás čím skôr zabiť.“ Nakoniec sa ku mne predsa len otočil. „Preto si treba dobre rozmyslieť, čo budeme robiť ďalej.“ Pramienok mojich vlasov si pritiahol k nosu. „Ak by ste ju ohrozili, neváhala by sa vás zbaviť.“
Nadvihla som sa na rukách a slabo sa na neho usmiala. „Možno máte v niečom pravdu, ale v tomto sa mýlite.“ Vytiahla som si vlasy z jeho prstov. Namrzene odul pery.
„Yuuki je sebecká a príliš egocentrická, ale má veľa slabostí, ktoré dobre poznám. Nikdy by nechcela stratiť Hanabusu, nikdy by neublížila mužovi, ktorý nás vychoval a nikdy by ma neprestala ochraňovať.“ Sklonila som sa k jeho tvári, akoby som sa ho chystala pobozkať. Údery jeho srdca sa takmer nepostrehnuteľne zrýchlili.
„Necítili ste to z jej krvi, keď ste s ňou trávili noci?“ zašepkala som mu priamo do tváre.
Prekvapene hľadel na môj mŕtvy a celkom prázdny výraz.
Vstala som a s hlasno kričiacou nezahojenou ranou na mojej duši som rýchlo zamierila ku dverám. Keia som nechala samého. Kým sa bude zotavovať, nie, kým bude so mnou žiť, bude mať dosť času uvažovať nad tým, akú vysokú cenu bude musieť naozaj zaplatiť za pár kvapiek Yuukinej krvi.

Onedlho sa Kei cítil už dosť silný na to, aby vstal z postele. Keď som mu naposledy preväzovala ranu, odľahlo mi, pretože sa začala veľmi pomaličky, ale predsa len hojiť.
Moja krv v takom veľkom množstve mu robila naozaj dobre. Keď si ju začal brať sám, bol schopný posilniť sa viac a to mu pomáhalo. No samozrejme, zakaždým bez bolesti. Onedlho som mu už ani nemusela pripomínať, že si má dávať pozor. Nechcel riskovať, že sa nahnevám, pretože sám dobre vedel, že bol na mňa odkázaný, aj keď nahlas to nerád pripúšťal.
„Pomaly, veď vstávate prvý raz po piatich mesiacoch!“ napomínala som ho rozčúlene, keď si znovu nedal pozor a spravil prirýchly pohyb, ktorý mu spôsobil ďalšiu bolesť.
„Dobre, pustite ma! Zvládnem to aj sám,“ oboril sa na mňa, keď som ho podržala za rameno. Len som mykla plecami a urobila som, ako vravel. Odstúpila som nabok.
Pomaly prešiel pár krokov a zrazu sa jeho tvár zvraštila ďalšou bolesťou. Stratil rovnováhu a ledva som ho stihla znovu zachytiť, aby si neublížil ešte viac.
„Aj teraz by ste to zvládli sami?“ spýtala som sa ho s uštipačným úsmevom. Podoprela som ho a pomaly ho vyviedla pred dom.
Zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu, akoby zacítil nejakú sladkú vôňu. Ani som sa nečudovala, že si to tak užíva, po toľkom čase strávenom vnútri.
„Sadnite si sem,“ zafučala som s námahou a pomohla mu usadiť sa do mäkkého kresla, ktoré som mu vyniesla von. Aj on si potichu vydýchol, keď sa posadil.
Takto som ho mohla mať na očiach a zároveň sa pustiť do roboty, aby sa s ňou neskôr nemusel namáhať Fumi. Bolo to najmenej, čo som pre neho mohla spraviť, aby som sa poďakovala za jeho pomoc.
Kei oddychoval a pritom ma potichu pozoroval, ako obriaďujem a upratujem malý dom, ako chystám pre Fumiho večeru a napokon si pochutnávam na jahodách a malinách, ktoré som bola nazbierať ešte včera pred zotmením.
„Kedy sa ten muž vráti?“ spýtal sa ma Kei trochu podráždene, pretože už desiatykrát odmietol sladké lesné plody, ktoré som mu núkala.
„Neviem, raz za čas odíde, aby sa stretol s inými lovcami a tiež aby si pozháňal a zariadil, čo potrebuje,“ vysvetlila som mu. „Je to veľmi dobrý muž, mali by ste byť k nemu zdvorilý. Bez neho by sme boli v naozajstných problémoch.“
„Bolo šťastie, že ste si spomenuli práve na neho,“ povedal trochu zahĺbene. „Ak by sme ostali na mojich územiach, pravdepodobne by sa to mnohí snažili využiť, keby zistili, že som ranený a pokúsili by sa ma nahradiť. U nás sa vládne silou, ale to už viete.“
Ignoroval moju nepeknú grimasu. „Keby sme sa dostali do kráľovstva, vaša sestra by nás našla o to skôr.“
„Ale my sme predsa na území mojej rodiny,“ povedala som mu začudovane.
„Áno, ale takmer pri hranici. Tieto lesy by boli posledné, ktoré by sa rozhodla prehľadávať.“
Počúvala som ho len napoly, pretože som na spodku prúteného košíka objavila ďalšie nádherné červené jahody. Široko som sa usmiala a vyskočila som na nohy. Sedela som totiž na úzkej drevenej lavičke pred domom neďaleko od Keia.
„Tieto musíte ochutnať!“ zvolala som nadšene. „Nikdy som lepšie nejedla, som si istá, že by vám...“
„Tak dobre,“ povedal krátko.
Prekvapene som k nemu zdvihla hlavu, pretože som očakávala zápornú odpoveď.
„Naozaj?“ spýtala som sa neveriacky.
Prikývol.
Pomaly som teda podišla k nemu. Kľakla som si pred neho. Keďže mal ruky skryté pod hrubou prikrývkou, ktorú som tiež vytiahla z domu, keď sa mi zdalo, že sa trochu ochladilo, vzala som malú jahôdku medzi prsty a zdvihla mu ju k ústam.
„No... tu máte...“ bolo to trochu zvláštne. Ale čo, bolo to úplne divné. Usmiala som sa a jahodu mu pritlačila k perám. Otvoril ústa a ja som prsty odtiahla skôr, akoby sa ho stihli dotknúť. Sledovala som, ako pomaly prehltol.
„Dobrá, však?“ usmiala som sa znovu a postavila sa na nohy.
Ešte nikdy som nevidela Keia nahodiť tak kyslý výraz. „Je to hnusné,“ povedal.
Rozosmiala som sa a rýchlo sa vrátila na drevenú lavičku. „Tak neviete, čo je dobré. Jahody sú najchutnejšie na svete.“
Po dlhom čase sa prvýkrát slabo usmial aj on. „Ja už to najchutnejšie na svete mám.“
„Naozaj?“ spýtala som sa potichu, ale skôr len sama seba.
„Veď som vám to povedal už toľkokrát,“ vravel mi spokojne. „Dúfam, že sa nechcete porovnávať s tým odporným dačím, čo ste mi práve dali.“
Prevrátila som oči.
„Naozaj nechápem, ako to môžete jesť...“
„Mohli by ste už prestať?“ spýtala som sa ho podráždene. „Naozaj uvažujem, že vám trochu odložím a dám vám ich zajtra namiesto mojej krvi.“
Keia som spoznávala aj z iných stránok. Doteraz som videla len tie, ktoré mi ukazoval doma, no keď sme teraz trávili úplne všetok čas spolu, nemali sme šancu uniknúť.
Napriek všetkému sme si udržiavali odstup. Medzi nami toho bolo ešte veľa. Vedela som, že mi potrvá dlho, kým sa vyrovnám so všetkým, čo vyviedol. A on to vedel tiež.
Nedovolila som mu správať sa ku mne rovnako neúctivo a majetnícky, ako to mal vo zvyku. Teraz s tým nemohol nič urobiť, keďže kvôli jeho zraneniam, som od neho bola oveľa silnejšia. No občas sa mi zdalo, že si naozaj uvedomuje, koľko mi dlží, a že za záchranu jeho života si zaslúžim aspoň trošičku rešpektu.
Otočila som hlavu za vzdialeným zvukom praskajúcich konárikov a šuchotania suchého lístia. Po tvári sa mi roztiahol úsmev, keď som zahliadla, ako sa k nám spomedzi stromov blíži Fumi.
Na pleciach mal prehodený dlhý plášť, no neusmial sa na mňa, keď ma tiež uvidel. Jeho tvár bola plná obáv.
Postavila som sa a rozbehla sa oproti nemu. Kei ma sledoval pohľadom.
„Fumi!“ Už som bola pri ňom. „Vrátil si sa skoro,“ usmiala som sa znovu. „Ako sa ti darilo?“ Chytila som ho za rameno a pomohla mu až k domu. Vďačne vydýchol, keď sa posadil na drevenú lavičku.
„Vybavil som všetko, čo som chcel,“ povedal mi milo. „A dozvedel som sa veľa zaujímavých vecí, čo by vás mohli zaujímať. No nie sú to veľmi dobré správy.“
Zachmúrene som sklonila hlavu a pozrela na Keia. Starcove slová ho vôbec nerozrušili. Zvedavo si Fumiho obzeral. Až pri jeho pohľade som si uvedomila, že ho ešte nikdy poriadne nevidel. Fumi totiž odišiel tesne za tým, ako sa Kei prebral. Možno potreboval odísť už skôr, no nechcel ma tu nechať samú. Keď sa Keiovi prilepšilo, hneď využil svoju šancu.
„Toto je Fumi,“ povedala som a ukázala na neho rukou. „Je veľmi milý, však? Tak ako som vám hovorila.“ Zoširoka som sa usmiala.
Fumi sa trochu začervenal a podráždene vydýchol. „Som Fumio.“
Kei trochu pobavene nadvihol obočie. Hľadel do nahnevanej starcovej tváre.
„Stále o vás rozpráva,“ povedal nakoniec Kei, „už to začína byť skutočne otravné.“
Fumi sčervenel ešte viac. Škaredo som na Keia pozrela.
Zachytil môj pohľad. Určite si spomenul, ako som mu kázala, aby bol zdvorilý. Veď tomuto mužovi sme obaja vďačili za vlastné životy.
„Naozaj ste bývali najlepším lovcom upírov?“ spýtal sa Kei Fumiho, ale už oveľa pokojnejším a zvedavým tónom.
„Aj keď neviem či najlepším...“ zafučal a prekrížil si krátke ruky na širokej hrudi, „ale veru, je pravda, že som ich zo sveta zniesol už veľmi veľa.“
„Tisíce,“ zajasala som potichu a Fumiho obdarila obdivným pohľadom.
„No...až toľkých asi nie, Juuri,“ usmial sa na mňa. „Ale stovky určite!“
Vystrčila som päsť do vzduchu. „To je náš Fumi! Ešte raz toľko by si ich zvládol aj teraz!“
Starec sa len zasmial.
Kei nás potichu pozoroval so zvláštnym neurčitým výrazom. Rozprávala som mu o tom, aký mám s Fumim priateľský vzťah, no toľko smiechu a vtipkovania mu asi prišlo až príliš zvláštne. Uvažovala som či vôbec bol za celý svoj život v podobne naladenom priateľskom a uvoľnenom prostredí. No ako som občas zazrela jeho skeptický výraz, bola som si istá, že nič také ešte nezažil.
„Mal by som vám povedať, čo som sa dopočul od svojich priateľov,“ povedal Fumi posmutnelo. Akoby sa tomu snažil vyhnúť, a nechať si tento rozhovor až nakoniec.
Kei spozornel a môj úsmev rýchlo ochladol.
„Počul si niečo o Yuuki?“ Oboch mužov prekvapil môj náhly ostrý tón. Kei sa pousmial.
„Áno, počul,“ povedal Fumi. „Spojila sa s asociáciou a povedala im o vašom zmiznutí.“ Hlasno vydýchol a pokrútil hlavou. „Tiež požiadala o pomoc pri vašom hľadaní. Že vraj hovorila o nebezpečenstvách, čo vám hrozia a snažila sa ich vyburcovať k čo najrýchlejšiemu konaniu. Podarilo sa jej to, keď predniesla srdcervúci výstup o tom, ako sa bojí o svoju malú sestričku,“ Fumi sa ironicky zasmial. „Jej dojímavé slová vždy vedeli ovplyvniť ostatných tak, ako jej to vyhovovalo.“
„Takže nás hľadá!“ povedala som zhrozene. Prišlo mi zle od žalúdka.
„Nie, hľadajú vás všetci ostatní,“ opravil ma Fumio. „Ona jediná sa práve zaoberá niečím celkom iným a má teraz toľko práce, že vy dvaja ju pravdepodobne vôbec nezaujímate. Samozrejme,“ znovu sa rozčúlene zaškľabil, „len kým ste obaja niekde preč a nepredstavujete žiadnu hrozbu pre jej plány.“
„Ale s čím môže mať toľko práce?“ Vôbec som tomu nerozumela.
„Práve teraz je určite na mojich územiach,“ povedal Kei a s otázkou v očiach pozrel na Fumiho. „Mýlim sa?“
„Nie,“ odpovedal mu starec z múdrym úsmevom. „Zanecháva dojem, že po vás pátra, no ja si myslím, že v skutočnosti...“
Fumi nedopovedal, no Kei zjavne vedel, na čo myslí. Ja som však bola ešte zmätenejšia ako pred tým. Rozrušene som na nich pozrela.
„Musí si tam čím skôr upevniť svoju moc,“ vysvetlil mi Fumi. „Začiatok jej plánov spočíva v tom, že vy dvaja sa už nikdy nevrátite.“
„Určite si omotáva okolo prsta všetkých mojich upírov,“ povedal zrazu rozčúlene Kei. „Čím dlhšie ju necháme, tým väčšia je šanca, že napokon poslúchnu ju.“
„Ale to vy ste si vybudovali spoločnosť, v ktorej je lojalita až na poslednom mieste,“ povedal mu Fumi nepríjemne. „Yuuki to zneužije a keď im predvedie svoju silu, donúti ich poslúchať. A na vás zabudnú skôr, ako sa nazdáte.“
Kei si nazlostene odfrkol. Vedel, že Fumi hovorí pravdu.
„Ale tým sa naše krajiny líšia, nie?“ povedala som potichu. Obaja na mňa rýchlo pozreli.
„Yuuki ich môže získať na svoju stranu tým, že ich prinúti uznať svoju silu. No aj keby vládla ona... a to v oboch krajinách... v našom kráľovstve je stále živá úcta a oddanosť k mojej matke. Tá sa nedá len tak zmazať,“ povedala som jemne. „A Yuuki, aj keď narába s mocou, ktorá patrí kráľovnej, v skutočnosti ňou nie je. A to vie každý jeden upír v našom kráľovstve...“
Hľadeli na mňa, akoby som im práve ponúkla riešenie na všetky problémy. Prekvapeniu v ich tvárach som skutočne nerozumela. Muži na seba naraz krátko pozreli a ich zachmúrené výrazy sa veľmi rýchlo napravili. Na ich tvárach zavládla spokojnosť.
„Čo som povedala?“ spýtala som sa trochu zaskočene.
Fumi sa slabo pousmial. „No tak teda...“ odkašľal si. „Rozhodne si to treba veľmi dôkladne premyslieť.“
Kei prikývol.
Akoby obaja rozmýšľali veľmi podobným smerom. Zmätene som pokrútila hlavou, no svoju frustrovanosť som si nechala pre seba.
„Ak je pravda to, čo hovorí, Yuuki by sa mala zamerať najskôr na svoju krajinu,“ povedal Kei so spokojným úsmevom.
„Tak to už vyzerá, že si chce odhryznúť väčší kus, ako zvládne zjesť,“ usmial sa tiež Fumi. „Možno by sa s tým predsa len dalo niečo spraviť. Chce si získať nových nelojálnych upírov, pričom svojim vlastným ešte ani zďaleka nevládne. Možno ani netuší, akým nebezpečným smerom sa vyberá. Myslí si, že bude mať všetko, no v skutočnosti...“ Fumi si potichu vzdychol.
„V skutočnosti o všetko príde,“ povedal Kei vyrovnane.
Prekvapene som zažmurkala. „Čože?“
„Kým nerozumie podstate, nemôže skutočne vládnuť nikomu,“ povedal mi Fumi milo. „Zdá sa, že ty tomu rozumieš lepšie ako ona.“
„O čom to hovoríte?“ svoje podráždenie som už viac nemohla skryť a svojím nespokojným tónom som ho patrične dala najavo.
„Keď sa to všetko skončí...“ povedal mi Kei pokojne, „všetko bude vaše.“
Šokovane som vyvalila oči. Pozrela som na oboch mužov a v ich tvárach som našla rovnaký presvedčený výraz. Naozaj mi až tak veľmi verili?
Pozrela som Keiovi do očí a nechala sa zavaliť jeho istotou. „Naše,“ opravila som ho potichučky a usmiala sa na neho s jemnou červeňou v lícach.

Kei išiel za mnou, kamkoľvek som sa vybrala. Už mal dosť sily na to, aby mohol sám chodiť, takže keď som na ďalší deň zamierila k potoku s obrovskou kopou šiat, pomaly kráčal v mojich stopách. Jeho kroky som vôbec nepočula, aj keď sme kráčali po suchých vetvičkách, ktoré pri lámaní praskali. Mal viac ladnosti ako ja. Veď mal celé desaťročia, aby si ju vypestoval.
Keď som pribehla k studenému potoku a čupla som si k vode, Kei sa len lenivo zviezol na zvalený kmeň spadnutého stromu. Zaklonil hlavu a pustil sa do tichého pozorovania korún listnatých stromov.
Kým som pomaly namáčala šaty, uvažovala som či ho toľko mojej spoločnosti už nerozčuľuje. Ale neskôr som tento nápad celkom zamietla. Prečo by inak išiel so mnou?
Neponáhľala som sa, a tak kým som bola hotová, ubehlo aj celé dopoludnie. Kei sa ani raz neposťažoval, dokonca ani len neprehovoril. Obaja sme mlčali.
Pár hodinové ticho, v ktorom sa ozýval len žblnkot vody, som nakoniec prerušila ja.
„Prečo si myslíte, že by som dokázala vládnuť nad takým obrovským územím a toľkým upírom?“ Môj tón bol trochu podráždený. Prednedávnom by ma niečo také netrápilo, pretože by som automaticky odmietla, no teraz som tú myšlienku spracovávala v hlave a snažila som sa predstaviť si, ako by to všetko dopadlo.
Vytrhla som ho zo zamyslenia. No napriek tomu, že počul môj hlas, neotočil sa ku mne a naďalej pohľadom skúmal okolie.
„A vy si prečo myslíte, že by ste to nedokázali?“ spýtal sa ma nezúčastnene.
Bosé nohy som si máčala vo vode. Od náhleho rozrušenia som kopla chodidlom a studená voda z potoka vyšplechla oveľa prudšie ako som plánovala.
Rýchlo som sa otočila a pozrela na Keia, keď som začula jeho šokovaný sipot.
Pár kvapiek ľadovej vody pristálo rovno na jeho hrudi a obväzy na bruchu sa mu tiež trochu zamočili.
„Prepáčte,“ zapípala som vysokým hlasom a rýchlo sa k nemu prihnala. Kľakla som si k nemu a náhlivo mu začala odtáčať mokré obväzy.
Potichu ma sledoval. Našťastie sa mu nič nestalo.
„Keď pochybujete o sebe, čo si mám potom myslieť ja?“ spýtal sa potichu. „Ublížiť mi môže aj obyčajná voda,“ odfrkol nespokojne.
„Veď sa vám nič nestalo,“ pripomenula som mu s pobaveným výrazom.
Obaja sme pozreli na jeho veľkú ranu. Vyzerala už o toľko lepšie...
„Možno by sme ju mali prestať zaväzovať,“ mrmlala som. „Už vás to tak strašne nebolí, nie?“ Zdvihla som k nemu zrak.
„Je to lepšie...“ povedal mi pokojne. Tiež sa mi zadíval do očí. Naše tváre boli až príliš blízko.
„Tak... dobre...“ vypadlo zo mňa. Spamätala som sa a rýchlo sa odtiahla, aby ma jeho oči nestihli svojou krásou začarovať. Ostala som sedieť na suchých listoch neďaleko od neho. Stále na mňa prenikavo pozeral.
„Nemôžem sa Yuuki vyrovnať,“ povedala som mu vážne. „Číta myšlienky, môže kontrolovať mysle, keď si to praje. Každého ovplyvní, tak ako chce a s pocitmi sa vie zahrávať ako nikto iný.“ Beznádejne som zvesila plecia. „ A to som ešte nespomenula jej silu, rýchlosť a mnoho ďalších schopností, o ktorých ani len netuším. Nemôžem s ňou súperiť v absolútne ničom. Vždy bola lepšia ako ja a nie len preto, že je staršia. V mojom veku dokázala veci, o ktorých ja ani len nesnívam. Ja som vedľa nej vždy bola len...“
Natiahol ku mne ruku a pevne ma chytil za šiju. Prekvapene som mu pozrela do tváre, keď ma donútil zdvihnúť bradu. Pritiahol ma k sebe bližšie.
„Naozaj chcete, aby som tomu uveril?“ Jeho oči nedovolili mojim uniknúť. „Myslel som, že si uvedomujete význam rozdielu, ktorý medzi vami je.“
„Isteže si uvedomujem ten rozdiel,“ vydýchla som mu do tváre, „veď práve to vám hovorím... Je príliš veľký, aby som proti nej niečo zmohla.“
„Zabudnite na to,“ povedal mi zlostne. „Nechcem, aby ste boli ako ona.“
„Ale naozaj?“ spýtala som sa ho potichu, „a ja som si myslela, že Yuuki sa vám veľmi páči. Aspoň vtedy to tak vyzeralo, keď ste ma donútili pozerať sa na vás spolu. Alebo ste to potešenie, keď sa vás dotýkala len predstierali?“
„A čo to s tým má spoločné?“ zasyčal nahnevane. „Páči sa mi, lebo vyzerá ako vy!“
Zrazu sa zháčil a sám sa prekvapil pri slovách, ktoré z neho vyleteli skôr, ako si ich premyslel. Pomaly ma pustil a dlaň si pritlačil na tvár.
„Musíte zabudnúť na to, čo som práve povedal,“ vravel mi rýchlo a trochu bezradne.
Pery sa mi roztiahli do pobaveného a neveriaceho úsmevu. Pri jeho vyznaní som sa aj ja poriadne prekvapila. Stále som na neho trochu posmešne vyvaľovala oči.
„A toto bolo čo, drahý pane?“ spýtala som sa ho pobavená. „Hádam len nie vyznanie z hĺbky vášho nádherného srdca...?“
„Prestaňte sa zabávať,“ upozornil na nahnevane. „Nič som nepovedal.“
Otočila som sa od neho a vrátila sa k potoku pre mokré čisté šaty. Po celý čas som v sebe dusila hlasný smiech, čoho výsledkom boli ešte vtipnejšie tlmené zvuky.
Kei to ignoroval, a keď som sa so šatami v náručí zamierila späť k domu, so zaťatými päsťami sa potichu vybral za mnou.

Veľa času sme strávili aj na čistinke. Keiovi sa oddychovanie v posteli alebo posedávanie okolo domu až tak nepáčilo. Z jeho nudy nevzišlo nikdy nič dobré. Väčšinou sme sa pohádali a nakoniec na seba len škaredo zazerali.
Tak som mu vyhovela a chodila som s ním na malú lúčku uprostred lesa, kde sa cítil oveľa lepšie. Možno mu už liezol na nervy Fumiho malý nepohodlný dom.
Rozvaľoval sa na tráve a pokojne driemal, kým som behala po čistinke a snažila sa nazbierať zopár kvietkov pre Fumiho, aby som ho potešila.
„Prestaňte už poskakovať naokolo, strašne ma to ruší,“ posťažoval sa Kei, keď sa s unudeným povzdychnutí prevalil na bok. „Sadnite si na zem a buďte ticho.“
„Neskutočné ako dokážete rozšíriť svoju zlú náladu,“ povedala som urazene a zviezla sa vedľa neho na trávu. „Akoby to bola moja vina, že ste taký nanič.“
„Akože nanič?“ zavrčal odniekiaľ z hrude a prižmúril oči, keď sa na mňa pozrel.
Veselo som sa zasmiala. „Pozrite sa na seba. Celé dni sa len vyvaľujete a nechcete mi s ničím pomáhať. Ako dlho sa ešte chcete vyhovárať na svoje zranenie? Už sa máte oveľa lepšie a nemyslite si, že som vás dnes ráno nevidela, keď ste vyskočili na ten strom.“ Priklonila som sa k nemu o trochu bližšie. „Už sa môžete hýbať, no aj tak len leňošíte a tvárite sa, ako keby ste boli starý či bezvládny. Mali by ste sa správať viac ako muž.“
Chvíľu na mňa škaredo zazeral.
Zrazu som na chrbte pocítila jeho ruky. Nestihla som sa ani prekvapene nadýchnuť a už som ležala pod ním na mäkkej tráve. Bol rýchly. Privalil ma a usmial sa so stále prižmúrenými očami. „Viac ako muž, vravíte?“ vydýchol mi do tváre.
Z jeho náhlej blízkosti mi telom prebehli zimomriavky. Zadívala som sa mu do očí.
Zvláštny hrejivý pocit pri srdci ukradol tejto situácii pobavenie, s ktorým začal Kei a zanechal len vážnosť. Keď ho začali slabo štípať líca, rýchlo zistil, že takto to už nepôjde. Náhlivo ma pustil a odtiahol sa odo mňa tak ďaleko, ako sa len dalo.
Nadvihla som sa na rukách. Kei ostal kľačať na jednom kolene pár krokov odo mňa.
„Červenáte sa,“ oznámila som mu.
„Nebuďte smiešna.“
Len som mykla plecami a napokon sa na neho pobavene usmiala. „Čo sa stalo?“ spýtala som sa potichu a pomaly sa vybrala bližšie k nemu. „Veď ste ma ani nepobozkali...“ chytila som ho za plecia, „ani ste ma nevyzliekli...“ Už som mu len jemne šepkala do ucha. „A takmer ste sa ma ani nedotkli.“
Cítila som, ako z neho sála teplo. Čelo som si oprela o jeho horúce líce.
„Predstavujete si to?“ spýtala som sa ho stále šeptom. Rýchlo som sa odtiahla, aby som sa na neho mohla pozrieť. Líca mal také červené, ako ešte nikdy.
„Keby ste sa tak teraz videli,“ usmiala som sa zoširoka.
„Zabávate sa dobre?“ zasyčal.
„Áno, celkom dobre, ďakujem za opýtanie,“ povedala som mu s ďalším úsmevom. Radšej som sa od neho odtiahla ešte ďalej, aby sa mohol trochu upokojiť. Po chvíli sa znovu zvalil do trávy.
„Nahnevali ste sa?“ spýtala som sa ho opatrne, keď ostával ticho.
„Nie,“ povedal tak nazlostene, že vlastným slovám nemohol uveriť ani sám. Nahlas vydýchol, aby sa zbavil napätia, čo v sebe dusil.
„Nie,“ zopakoval jemne.
Prikývla som a s lepším pocitom na duši som si tiež ľahla do trávy. Nikdy som si nemyslela, že raz nadíde deň, keď sa Kei bude hanbiť viac ako ja. Usmiala som sa.
„Máte pravdu, moje telo je už takmer v poriadku,“ povedal nečakane a ruky natiahol k nebu. Pozrel sa na svoje zranené rameno, na ktorom mu svietila už iba pekne zahojená jazva.
„Tak čo sa deje?“ spýtala som sa pokojne. Natočila som hlavu jeho smerom, aby som a neho mohla pozrieť. Rukou ukázal k najbližšiemu stromu pri okraji čistinky.
„Toto,“ zamrmlal potichu.
Najprv som nechápala, no keď som sa pozrela smerom, ktorým ukazoval, zbadala som malý zelený lístoček, ktorý sa najskôr sám odtrhol z konára, na ktorý mieril prstami a teraz sa rýchlo ponáhľal vzduchom priamo ku Keiovej vystretej ruke. Keď bol lístok v polovičke cesty, jeho dráha sa vykrivila. Ešte sa zachvel a potom malým oblúkom kolísavo zamieril rovno k zemi.
Kei si povzdychol a potom nahnevane spustil ruku k telu. Silno udrel päsťou do trávy.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa nechápavo a hľadela na malý lístok pár metrov od nás.
„Moja sila,“ vydýchol Kei zlostne. „Je preč.“
„Ako to preč?“ stále som nerozumela. „Neviete čarovať?“
„Presne tak,“ vypadlo z neho. „Tie zranenia spôsobili oveľa viac škody, ako to na prvý pohľad vyzeralo.“
Zvraštila som tvár. „Aj na prvý pohľad to už bolo dosť desivé.“ Koho by len napadlo, že to ešte nebude všetko? Pomaly som na nadvihla a posadila som sa. „Ja som si myslela, že vám moja krv pomáha...“
„Veď aj pomáha,“ súhlasil, „ale k tomuto by som potreboval viac času, ako naozaj máme. Možno aj pár ďalších mesiacov alebo rokov.“ Rozrušene spojil obočie. „Nenahnevajte sa, ale... Dopekla aj s vašou sestrou! Najradšej by som jej odtrhol hlavu!“
Šokovane som na neho pozrela, keď zvýšil hlas. Väčšinou sa vedel ovládať.
„Nenahnevám sa, ale nespravte to naozaj,“ povedala som mu trochu pobavene. „A okrem toho...“ z tváre mi zmizol úsmev a nahradil ho veľmi odhodlaný a nebezpečný výraz. „Yuuki je moja.“
Kei sa posadil tiež a zvedavo na mňa pozrel. „Kam sa podel váš strach?“
„Zmizol,“ povedala som jednoducho. „Zaplatí za to, čo vyviedla. Nemusíte sa obávať...“
Natiahla som ruku, presne ako to spravil on pred chvíľkou. Prstami som ukázala na konár vysoko nad našimi hlavami. Kei potichu sledoval, ako sa jeden malý lístok odtrhol a bleskovo mi letel rovno do dlane. Rýchlo som ho zachytila.
„Keď niečo veľmi chcem, viem nájsť dosť sily.“ Znovu som sa na neho slabo usmiala a malý zelený lístok mu podala.