Cestovanie s Crossom

Bielovláska sa prebrala na posteli v temnej miestnosti. Dvere sa otvorili. Dnu vstúpila osoba zahalená v žlto-hnedom plášti s maskou. "Ah, Karasu." Povzdychla si pre seba. Pri sebe nahmatala katanu. Pocítila istotu. "Odvedieme ťa do Temného Rádu. Staneš sa exorcistkou." V jej tvári sa objavilo tieň. Postavila sa z postele. Katanu menom Suzukaze si pripevnila k opasku. Pred okolným chladom ju chránil čierny plášť. Nasadila si na hlavu kapucňu. "Je Vám jedno, že to nechcem? Čo ste urobili bývalým exorcistom, je nič? Za čo mám bojovať, keď ma zbytočne zabil jeden z našich radov?" Pýtala sa na otázky, ktoré jej člen Vrán nevedel zodpovedať. On slúžil na ochranu členov experimentu. Poprípade, odstránenie neúspechu. Niekto tú špinavú prácu urobiť musel. Žiaden z nich si nevedel predstaviť, čo pre nich robia. "Plním rozkazy." Odvetil len. Zdalo sa, že prepočul všetky kladené otázky. Bielovláske z úst opäť vyšiel vzdych. Nič iné od nich nečakala. Telo i duša slúžia ich pánovi. Ona ním nie je. Člen Vrán vyšiel von. Z donútenia ho nasledovala. Temnou chodbou kráčali von, spoznať svet.
Prechádzali mestom plným bieloby, z oblohy sa kúsky nej znášali v podobe malých kryštálikou. Bieloba okolia ju nútila myslieť na skryté tiene tohto sveta. Už dávno nespomínala na časy s Almov a Yuom. Na ten príliš krátky čas, čo s nimi strávila. Na všetky tie zážitky. Je Exorcistkou, učedníčkou Crossa Mariana, generála s dvomi Innocence. Bieloba toľko podobná jej vlasom, potrieštená krvou, taký obraz ju čakal deň čo deň. Akuma, beštia s ľudskou dušou, démon bez výčitiek. Najhoršie na tom všetkom, ľudská zbraň na zničenie Exorcistov a Innocence. Stále pred vstupom do cintorína. Na kopci za cintorínom, videla hrob a hnedovlasého chlapca. Nemal viac ako jedenásť. Sedel u hrobu, zrejme jeho príbuzného. Cross ju poslal na obhliadku so slovami: Si dostatočne zručná so Suzukaze, a keď nie, ochráni ťa. Má nejakú prácu, tam nečakaj." Stisla ruku v päsť. Už dávno nenosila oblečenie z laboratória. Či to bol inštitút? Je to jedno. Tak či tak, testovali ich. Obliekala sa do čiernej mykiny, ktorá jej bola po stehná a dlhých bielych nohavíc s pohodlnou čiernou obuvou. Vlasy nosila zviazané v stuhe, čiernej stuhe. Voľné ju trochu otravovali. Sledovala slzy hnedovláska. Zrazu z ničoho nič stuhla, videla objavenie Kniežaťa. Nečakala žiaden pokyn, Cross bol niekde preč, musela zasiahnuť. Prišla neskoro. Stala sa svedkom hnedovláskovej vraždy. Zabil Akumu svojou vlastnou Innocence. Knieža sa hlúpo vyškieral. "Čo to robíte?" Prerušila vzlyky chlapca. Získala to čo chcela, jeho pozornosť. "Plním jeho prianie." Vytiahla Suzukaze z pošvy. Jedným skokom naň zaútočila. Knieža Milénium vykryl jej útok vlastným mečom. "To mi je plnenie!" Odvrkla podráždená. Spomienky na jej prvé stretnutie s Akumom zahnala do najtemnejšieho kúta mysle. Knieža si začalo premeriavať. Za okuliarmi sa zableslo poznanie. "Poznám ťa." Prenieslo škodoradostne. Bielovláska od neho odskočila. Temnotou sa zablyslo svetlo. Svetlo poznania, to hneď pohaslo. "Setsuko, že? Zaujímalo by ma, prečo si nažive. I keď to nebola vtedy moja práca, ani rozkaz, kto zariadil tvoju smrť." Knieža poukazovalo na niečo, čo malo zostať skryté. Skryté v temnote, obklopenej svetlom. "Moju.... Smrť?" Z oka jej vytiekla osamotená slza. Slza, ktorá nemala dôvod stiecť. Už už otvárala ústa k otázke, Knieža mal iný názor. "Setsu-chan jedného dňa si spomenieš, potom budeš na mojej strane. Dnes budem musieť už ísť. Rád som ťa opäť videl." Chcela sa za ním rozbehnúť. Ruka na jej rameni, čo sa tam objavila znenazdajky ju zastavila. "Najprv sa postaráme o chlapca." O niekoľko minút neskôr ležal na zemi s krvácajúcim nosom a Suzukaze pod krkom. "Setsuko upokoj sa. Všetko ti vysvetlím." Zasyčala. Ale svojho sprievodcu zabiť nemohla. S nadávkami Suzukaze odložila.

Odviedol ich k jednodlažnému domu so sivou omietkou, s obrovskou záhradou. Čakala, že im otvorí dvere nejaká nádherná žena, nie staršiu pani, ktorá pri pohľade na Crossa vyťahovala zbraň, s nepekným slovníkom. Navonok desivá, vo vnútri láskavá a starostlivá žena. Vždy oblečená do sivých voľných šiat, s hnedým svetrom. Jej syn o dosť vyšší ako ona, oblečený do bieleho trička s modrými montérkami. Dom vybavený útulne. V hnedých hrejivých farbásh pokrývali steny spoločne s obrazmi. Nábytok s tmavým drevom, s čerstvými kvetmi na stole. Červenovlasým mužom zbraň nepohla. Držal na rukách hnedovlasého chlapca, no bielovláska si všimla, blednutia. Niektoré pramienky mal biele, rovnaké s bielosťou snehu i jej vlasov. Nádhernú bielobu s hnedosťou kazila krv na jeho tvári. "Čo sa stalo?" Starostlivé oči sledovali krv na chlapcovej tvári. Stekala v malom pramienku na zem. Tam dopadala v malých kvapkách. Bielovláska pomyslela na to, že na určitý čas sa tej spomienky nezbaví. Nepríjemné tušenie jej našepkávalo, že to stretnutie nebola náhoda. Cross o ňom musel vedieť. Nešlo jej do hlavy, prečo sa oňho rozhodol starať. "vysvetlím ti to neskôr." Nenápadne ukázal na čakajúcu bielovlásku. Temnota jej očí ho znervozňovala. Vyžarovala dojem vševednosti, priam ste si mysleli, že vidí do duše. Žena pokynula synovi. Najvyššia osoba v miestnosti odniesla hnedovlasého chlapca do izby na poschodí. "Setsuko, choď sa s ním oňho starať. Potrebujem jej niečo vysvetliť." Bielovláska ho mlčky pozorovala, než sa usadila do volného kresla. Jej tvár obsadila nič nehovoriaca maska. Červenovlasý sa chystal namietať, staršia a skúsenejšia ho umlčala hlavňou vzduchovky. Nasucho prehltol. "Usadíš sa a všetko pekne vysvetlíš." Vzduch v miestnosti schladol. Exorcistu to donútilo otriasť sa. Rozkaz, ktorý mu tým ukázala, vykonal. Položil si lakte na kolená, spojil dlane s prepletenými prstami, vytvoril tým pomyselnú striešku. V očiach planúca iskra odhodlania. Žena sa posadila, v okamžiku jeho rozhodnutia, zda vykonať či nevykonať daný rozkaz. "Ten chlapec je hostiteľom 14." Preniesol. Žena si nešťastne povzdychla, dúfala vo všetko iné, len nie to. Byť hostiteľom 14 je ako nežiť. Najmladšia síce nechápala čo znamená pojem hostiteľ, vyvodila si však z ich mimiky, presnejšie informácie. Nie kompletné údaje o pojmu hostiteľ, ale informácie z ich emócii. Cross ich nedával znať, bielovláska cez jeho masku prenikla, preto vedela čo cíti. Nepáčilo sa mu to. To čo nevedela pochopiť ona, prečo je taký odhodlaný vychovať a udržať ho nažive, cez jeho nesúhlas. "Chudák chlapec, mal si ho zanechať osudu." Do mučivého ticha vniesla svoje myšlienky najstaršia. Červenovláskove obočie sa zvraštilo. Temné všímavé oči to postrehli. Staršej to utieklo medzi prstami, pretože exorcista dostal svoje emócie pod kontrolu, tak ľahko ako zabíja akumov. "Nemohol som dovoliť, aby ho zabili vyššie úrovne akumov. Pre túto vojnu je jeho život, jeho osobnosť dôležitá." Odporoval. Odporoval s horlivosťou. Horlivosť slov schladil jediný mlčanlivý člen tohto stretnutia. "O svojom osude má rozhodovať ten chlapec. Nemáš právo zasahovať do jeho života." Temnota a pravda tých slov sa vryla do Crossov kože. Objala ho ako had. Viac než hocikto iný, tušil kým sa bielovlasá stane. Kým v minulosti bola, akú úlohu zohrala a zohrá. Jeho stretnutie s ňou nebola nikdy náhoda. Vždy jej to prisudzoval, nikdy to nanešťastie nebola pravda. Nie, nato mal z bielovlásky až prílišne známy pocit. Vždy mu pripomenul, že sa zrejme niekedy stretli. Jej totožnosť príliš pretkaná tajomstvami a temnotou. "Právo či nie, zasiahol som. Nevezmem to späť i keby to bolo moje najväčšie prianie. Je príliš neskoro." Najmladšou členkou otriasol smiech. Smiech plný temnoty. "Nikdy, nie je neskoro. To si zapamätaj." Žena čakala jej ďalšie slová, slová ktoré neprišli. Postavila sa. S posledným pohľadom smerovaný ku Crossovy, vstúpila na poschodie, kde skontrolovala hnedovlasého.

O niekoľko dní neskôr sa chlapec prebral. Ku Crossovmu nešťastiu, obklopovala ho apatia. Nevnímal, neodpovedal, len neprítomne pozoroval stenu naproti. Najmladšia z celej domácnosti, pri ňom strávila všetok voľný čas. Sledovala, čakajúc na príležitosť vyviesť bielovlasého z temnoty straty. Zažila niečo podobné, stratila rodinu. Izba, ktorú obýval, sa skladala z jednolôžkovej postele pokrytou bielymi obliečkami, nočného stolíka, okna naproti dvier, vedľa postele z pravej strany. Posteľ stála pri stene. Pri dverách truhlica a po zemi rôzne hračky. Truhlica vlastnila všetky cennosti druhého vlastníka domu, starenkynho syna. "Do kedy chceš niesť túto apatiu? Mana by to tak nechcel. Rozhodne netúži vidieť ťa v takom stave." Prehovorila bielovláska z temného kúta. Jej slová získali požadovaný účinok. V duchu sa usmiala. Cross sa jej bude musieť poďakovať. Fialovou sa mihlo poznanie. Uvedomil si svoju chybu. Mana to takto nechcel. Na dôkaz jeho myšlienok sa obväz na bielej hlave rozviazal. Odkryl fialové oko, s ornamentom na tvári a päťcípov hviezdov. Preklial ho. Už len myšlienka bola hrozná, svojho milovaného syna preklial. Zhnusenie prebehlo tvárou bielovlásky. Pohla sa. Chlapec sa pritisol k stene, akoby mu mala ublížiť. Zastavila tesne pred posteľou. "Volám sa Setsuko, nateraz budeme spoločníkmi Allen." Nevinný úsmev, no smútok v očiach, to prečítal. Dvere rozrazil červenovlasý. Netrvalo to sekundu, Suzukaze mu bránila v ďalšom pohybe. Ani sa nepohol, zostal neveriacky stáť pred jej čepeľou.