Červený kód: Lucifer! 8

V neskoré piatkové popoludnie kráčali Drea, Kivi a Elizabeth po kraji asfaltovej cesty vedúcej von z areálu školy. Viedla na neďaleké parkovisko, kde čakal autobus, ktorý sa už v tomto momente pripravoval na nebezpečnú bojovú úlohu, zviesť študentov, ktorí náhle zatúžili po teple rodinného krbu – alebo už pomíňali všetku hotovosť a chceli si ju v inštitúcii rodičovská banka doplniť -, dolu z hornatej oblasti prudkými serpentínami a neporušene ich dopraviť domov. Ash, Kari, Kitty a Lola boli už na mieste, pretože si chceli obsadiť zadné sedadlá. Tri dievčatá sa s nimi išli len rozlúčiť a potom možno skočiť na skorú večeru do bufetu – jediného miesta okrem školskej jedálne, kde sa dalo zohnať jedlo -, ktorý sa nachádzal asi kilometer ďalej za parkoviskom.
„Tak, dievčatá moje, konečne víkend,“ povedala Lizzy s plnými ústami pizze, ktorá bola maskotom malého bistra. Kivi a Drea sa už zmierili s myšlienkou, že budú Elizabeth chvíľu kompenzovať detičky, ktoré jej uniesol autobus. „Čo máte v pláne?“
Okrem učenia zamýšľali dievčatá aj ďalšie aktivity. Kivi sa chystala stráviť celé hodiny skrútená v neprirodzenej polohe na zemi nad svojimi výkresmi a Drea, okrem vyvaľovania sa v posteli, chcela aspoň raz preloziť celý školský areál, aby sa s týmto miestom, kde mala stráviť celý rok, lepšie oboznámila.
„Nerobí dnes niekto párty?“ spýtala sa Kivi Elizabeth.
„V piatok večer, keď je už konečne po škole, učitelia nerobia takmer žiadny dozor a všade je kopa voľného miesta po tých, čo sa pobrali domov?“
Kivi sa nadšene usmiala.
„Bohužiaľ, nie,“ schladila ju Lizzy. „Zdá sa, že na tejto škole sú všetci idioti.“
Dievčatá si nespokojne zahundrali popod ovisnuté nosy.

Jedna súkromná párty sa predsa len konala. O tej však dievčatá ani mnohí iní nič netušili. Lalo vyhodil Tobiho do vedľajšej izby ku Korneliovi, keďže jeho spolubývajúci na víkend zo školy vypadol a povedal mu, nech sa vráti až zajtra.
„Nemysli si, že si vedľa s Kornim len sadneme a budeme čumieť do steny. Povedal, že má novú hru. Knight War štvorku, chápeš?“
„Jasné, Tobo, chápem,“ uškrnul sa Lalo. „Ale pochybujem, že sa zbavíte tak dobre ako ja."
„Mohli by sme, keby sme chceli,“ odfrkol si Toby.
„Dobre, dobre, tak už padaj a praj mi šťastie.“
„Načo ti je? Tebe stačí, keď sa vyzlečieš.“
Lalo svojho kamoša so smiechom vykopol pred dvere. A potom sa pustil do akcie. Vytiahol mobil a pohľadal v zozname meno.
O sedem izieb ďalej začal ihneď vyzváňať štýlový telefón. Kristy rýchlo pozrela na displej, a keď zahliadla to meno, otvorená fľaštička červeného laku na nechty jej z ruky vypadla rovno na koberec. Zapišťala.
„Kristy, čo sa deje?“ spýtala sa zvedavo Hety a ihneď pribehla ku svojej kamarátke.
„To je on, to je on!“
„Kto?“
Kristy sa zhlboka nadýchla a zdvihla. „Prosím?“
„Hovorím správne s najkrajšou babou na škole?“ ozvalo sa na druhej strane. Kristy sa pri tom peknom hlbokom hlase takmer zadusila blahom. Jej kamoškám všetko rýchlo došlo.
„To si buď istý, Lalo!“ zasmiala sa do svojho mobilu.
„Potom mám šťastie,“ povedal. „No najradšej by som ho mal ešte viac...“
„Ako pomôžem?“ spýtala sa nanajvýš ochotne.
Lalo z toho tónu hneď poznal, že žiadne lichôtky ani obkecávanie nebudú vôbec potrebné. Sám pre seba sa usmial a potom sa rovno spýtal : „Koľko času potrebuješ?“
Do Kristy akoby udrel blesk. Rozumela. „Päť minút,“ povedala bez dychu. Jeho náhly tichý smiech ju totálne odrovnal. Pozrela na kamošky a kývla hlavou na šatník a potom ku kúpeľni. Bude potrebovať ich pomoc, aby za taký krátky čas všetko stihla.
„Čakám ťa,“ zapriadol jej do ucha zvodný hlas. Potom sa hovor hneď ukončil.
Presne o štyri minúty a päťdesiat sekúnd sa v Lalovej izbe začala oslava, na ktorú boli pozvaní len dvaja účastníci.

Človek vie, že je naozaj frajer, keď mu stačí kývnuť prstom a kráľovná školy sa mu hneď poskladá k členkom. Nad niečím podobným uvažoval Lalo, keď sa na ďalšie ráno zobudil pevne omotaný Kristinými dlhými nohami. Spokojne sa natiahol a vyslobodil sa z jej objatia.
„Lalo?“ Prebrala sa.
„Hm?“ On sa už obliekal a mieril do kúpeľne, napraviť si svoju spľasnutú hrivu. Kristy sa hrozne páčil aj s dlhými rovnými vlasmi a to, že ho mohla vidieť tak neupraveného brala ako úžasný bonus.
„Začneš so mnou chodiť?“ spýtala sa.
„Jasné, že začnem,“ povedal cez otvorené dvere kúpeľne. Vedel, že dievčati na posteli v tom momente strašne odľahlo.
Kristy potlačila šťastný smiech. Konečne sa jej podarilo to, o čo sa tak dlho snažila. Aj keď jej ešte stále nebolo jasné, ako presne to dokázala. Nechcelo sa jej veriť, že naozaj stačilo zmeniť taktiku a začať s podpichovaním. Vyčítala si, že jej to nenapadlo skôr. Samozrejme, keby ju to dávnejšie aj napadlo, Lalo by ju odpálkoval rovnako, ako to mal vo zvyku vždy. Žiadna z jej metód zvádzania na neho neúčinkovala tak veľmi, aby jej nedokázal odolať.
„Počkaj, kam ideš?“ prekvapila sa Kristy, keď sa Lalo onedlho vrátil do izby a začal sa obúvať.
„Idem si zapáliť. Tobo neznáša, keď to robím tu.“
„Mám ťa počkať? Čo budeš dnes robiť?“
Lalo sklonil hlavu k topánkam, aby nevidela, ako mu podráždene zamykalo obočím. A už to začalo, pomyslel si. Neznášal otravné kočky, ktoré si hneď ako sa s nimi vyspal, začali myslieť, že mu budú kontrolovať celý život.
„Pokojne sa vráť. Ja sa ti potom ozvem.“
Kristy sa ublížene dívala na jeho chrbát.
Lalo si obliekol svoju bundu a potom vyrazil von, aby si mohol v pokoji premyslieť, ako bude postupovať ďalej.

Drea si mohla v sobotu konečne pospať, a tak z postele vyliezla až na obed. Spod periny ju vytiahli zvuky Kivinho škvŕkajúceho žalúdka. Tá už od rána kreslila, a keď sa raz pohrúžila do roboty, veci ako jedlo alebo učenie jej zrazu pripadali neuveriteľne nepodstatné. Drea dobre vedela, že keby ju neprerušila, onedlho by odpadla od hladu.
„Zavolám Lizzy a skočíme na obed spolu, čo povieš?“
„Uhm,“ mrmlala neprítomne Kivi s nosom vo výkrese.
„Uprostred čela mi rastie tretie oko.“
„Uhm, uhm.“
„Och, bože, pod oknom sa prechádza holý Lalo!“
„Uhm. ČO?!“
Drea sa zarehotala ako už dávno nie. Sklonila hlavu, aby sa uhla peračníku, ktorý preletel vzduchom okolo nej. „Tak poď už!“ volala na Kivi. „Skočíme po Lizzy!“
Všetky tri zamierili na vlastnú zodpovednosť do školskej jedálne, ktorá fungovala aj cez víkendy. Bohužiaľ si nemohli dovoliť každý deň do seba pchať pizzu z blízkeho bufetu, takže nemali veľmi na výber. Keď vošli, rozhliadli sa, kam by si mohli sadnúť. V jedálni bolo prekvapivo dosť veľa ľudí.
„Čo sa to tu stalo? Začali rozdávať pivo?“ Lizzy sa to zdalo ako jediné logické vysvetlenie. Keď sa však usadili, z okolitých rozhovorov zistili, že to len na pár hodín zatvorili bufet kvôli nejakej kontrole.
„No super, to aby sme tu všetci podochli od hladu,“ ozývalo sa celou jedálňou podobné hundranie. Vo vzduchu sa vznášali čudné štipľavé vône, ktoré von vyhnali už nejedného vracanie potláčajúceho študenta. Dalo sa to však vydržať a hlad občas donúti človeka aj k strašným veciam. Ako napríklad zájsť o okienku a nabrať si zo školskej hráškovej polievky, v ktorej plávalo všetko len nie hrášok.
„Dobrú chuť,“ zaškľabila sa Drea spoza svojho taniera a odhodlane si nabrala plnú lyžicu. Nemala však šancu ochutnať, pretože v tom momente zahliadla pri dverách jedálne niečo, kvôli čomu zamrzla nie len jej ruka, ale hneď celé telo. Obsah lyžice sa jej z výšky vylial späť do taniera. Jej polievka sa len tak rozfŕkla po igelitovom obruse.
„To hádam...“ začala šokovane Kivi. Aj ona hľadela na to isté miesto a na tvári mala výraz hrôzy.
Áno, do jedálne vošlo niečo strašné, niečo obludné. Teda aspoň z Kivinho pohľadu určite. Od dverí sa blížila veľká skupina na čele s dvojicou, ktorú síce každý výborne poznal, no ešte nikdy nevidel takto spolu. Nový hviezdny párik Lalo a Kristy sa rozhodli všetkým sa ukázať. Hlavným aktérom tohto predstavenia však bol v skutočnosti iba Lalo, ktorý sa rozhodol začať s okázalým špacírovaním sa po všetkých verejných miestach školy, kde bola najväčšia šanca, že ich ostatní uvidia. Spolu s nimi sa ťahali všetky Kristine dievčatá a samozrejme, Toby. Kristy bola na Lalovi zavesená, akoby jej niekto práve ukradol invalidný vozík. Práve sa na niečom, čo jej povedali jej kamarátky hlasno smiala a teda vyzerala, že je naozaj v úžasnej nálade. Ako bolo očividne každému jasné, mala na to dôvody.
Zamierili k najväčšiemu stolu prostred jedálne, a keď Kristy vrhla jeden chladný pohľad na dve prváčky, ktoré pri ňom práve jedli, dievčatá urýchlene usúdili, že im bude úplne stačiť aj maličký dvojmiestny stôl v kúte miestnosti. Kráľ, kráľovná a ich dvorania sa hneď spokojne usadili.
„To hádam...!“ pokúšala sa znovu dokončiť Kivi a jej zdesený výraz sa pomaly menil na čisto zúrivý. „To hádam ani nie ja pravda!“ Mala toľko rozumu, aby tú vetu nezačala vyvreskovať na celú jedáleň, aj keď na to mala chuť. Namiesto toho len zlostne šepkala a zatínala drobné päste pod stolom. Od hnevu a sklamania ju išlo poraziť.
„Kivi, Kivi, len pokojne,“ utešovala ju rýchlo Drea. „To nič, to nič nie je. To predýchaš.“ Sama s tým však mala problémy, na čom sa práve naozaj zabávala Lizzy, aj keď to nedávala najavo.
Celá jedáleň civela na prapodivnú skupinu. Isteže, nebola divná tým spôsobom, že jej členovia mali tri nohy alebo dokázali jesť zadkom. Keby prišli oddelene, teda tak ako vždy zvykli, nespočinuli by na nich toľké oči, možno okrem tých zasnených, ako to bolo teraz. Princíp spočíval, samozrejme, v tom, že viac ako po dvoch rokoch zložitého procesu podmieneného hlavne Kristiním snažením a Lalovým odmietaním, sa chlapčenský tandem a dievčenská skupina konečne spojili do jednej komunity.
Kivi nebola jediné dievča s problémami stráviť takýto epochálny úkaz v histórii školy. Dokonca aj chalanom akoby pohasli ohníčky v očiach, keď zistili, že je Kristy konečne zadaná. Nová dvojica sa stane čochvíľa najslávnejšou na celej škole, pretože vyvoláva veľké emócie.
Keď Kristy vytiahla zo svojej štýlovej tašky plastovú dózičku na potraviny s kvetinovým vrchnákom a postavila ju na stôl pred Lala, Drea si pomyslela, že vyzerá ako levica, čo celý úlovok najprv hrdo odovzdá svojmu leviemu kráľovi, aby ho uspokojila a predviedla mu, aká je šikovná. A Lalo s tou svojou krásnou hrivou teda ako lev skutočne vyzeral. Dokonca jej ho pripomínal aj správaním, keď si hladným podráždeným výrazom len prekrížil ruky na hrudi a počkal si, akým jedlom ho Kristy oslní.
„Takže chlapček sa už začal hrať,“ povedala Lizzy tónom, ktorý určite použil aj Julius Caesar, keď pred viac ako dvetisíc rokmi vyslovil: „Alea iacta est.“ Nebála sa hovoriť s Dreou otvorene, pretože sama videla, že Kivi je ešte stále totálne mimo a jediné, na čo sa dokáže práve sústrediť sú jej biele články prstov, na ktoré neprítomne čumela. „Pustil sa do toho skôr, ako sme si mysleli.“
„Do čoho by sa púšťal? Len s ňou začal chodiť,“ zasyčala jej potichu Drea. „Možno ho naozaj dokázala konečne ukecať.“
„Pochybujem,“ povedala pokojne Elizabeth. „Ak sa jej za dva roky nepodarilo dosiahnuť ani to, aby na ňu čo len kukol, keď prechádzala okolo – a to sa minulý rok začiatkom leta fakt premávala už takmer nahá –, nepodarilo sa jej ho zbaliť ani teraz. Hovorím ti, Drea, niečo pri ich stole poriadne smrdí.“
„Tu je smrad všade naokolo, Lizzy, nie len pri nich. Trepeš somariny.“
„Ja trepem?“ spýtala sa takmer urazene. Nenápadne otočila hlavu a pozrela k hviezdnemu stolu. Drea jej príklad hneď nasledovala.
Lalo sa pozeral rovno ich smerom a svoj široký úškľabok vôbec neskrýval. Keď ho Kristy oslovila, otočil sa k nej a prehodil jej ruku okolo pliec. Chvíľu počúval, čo mu blažene štebotala, no potom ju v strede vety prerušil bozkom. Nastavil ich hlavy tak okázalo rovno pred Dreine oči, až sa Lizzy s tichým smiechom otočila späť.
„Zdá sa, že máš pravdu tak ako zakaždým, Drea. Skutočne trepem,“ zabávala sa.
Drea to nechápala. Čo ten šašo stvára? Keď Kristy konečne dovolil dýchať, kontrolne švihol očami k jej stolu, aby sa uistil, že ich videla. Keď sa im pohľady na krátku chvíľu stretli, znovu nahodil úškrn.
Kivi sa konečne pohla, takže rozhovory museli ihneď pochovať. „Nemôžem tomu uveriť,“ zaňufkala zničene.“
„Och, drahá moja, to tak chodí,“ pohladkala ju Lizzy súcitne po ruke.
„Viem...“ vydýchla skleslo. Vyzerala, že sa rozplače.
Drea pozrela na Lizzy. Najvyšší čas vytiahnuť kotvy. Vstali, rýchlo vrátili takmer nedotknuté jedlo a z jedálne sa odpratali práve včas, pretože Kivi naozaj spustila vodopád.

Drea sa v sobotu podvečer vybrala von. Bola sama a pochmúrnej atmosféry, čo jej vládla kvôli Kivi v izbe mala plné zuby. Snažila sa svoju kamarátku podporovať, no keď si ona sama nechcela pomôcť, nemalo to veľmi zmysel. Rozhodla sa ísť prejsť, preloziť doposiaľ neprebádaný školský areál a pri tom si vyčistiť hlavu.
Najprv obišla budovu internátu. S prekvapením zistila, že v záhybe jej tvaru do otočeného písmena L, sa nachádza zašité miestečko, kam študenti chodia fajčievať. Aj sa tam veru stretla s nejako päťčlennou skupinkou, ktorú tvorili úžasne nezodpovedne vyzerajúci chalani a dve dievčatá. Dreu si obzerali a zvažovali či sa ide pridať, no ona keď len trápne prebehla okolo nich, prestali jej venovať pozornosť. Zahanbená pokračovala preč od asfaltovej cesty začínajúcej hneď pri internáte a vybrala sa až ku kraju areálu školy. Tam už začínali čoraz hustejšie rásť najprv nízke a ďalej vyššie kríky, ktoré prechádzali do stromov a potom do začínajúceho lesa. Ten bol vlastne okolo celého zvažujúceho sa školského pozemku. Kvôli sem-tam odhodenej plechovke či v kmeňoch vyrytých mien zaľúbencov a najlepších priateľov, bohužiaľ vôbec nepôsobil nijako výnimočne a ani veľmi efektne ako úžasný Zakázaný les v krajine Harryho Pottera. Bol smutno riedky a plný žihľavy či spadnutých práchnivejúcich konárov. Drea, aj keď bola veľká milovníčka prírody, nemala žiadnu chuť do neho vliezť a trochu ho prebádať. Túto akciu si odložila na inokedy.
Po okraji lesa sa zatúlala až ku škole. Kým sa však prechádzala, začalo sa rýchlo stmievať a teraz, aj keď si to neuvedomovala, bola už takmer tma. Pomocou svojho mobilu skontrolovala čas. Nerada by totiž ostala vymknutá pred internátom. Našťastie ešte tak neskoro nebolo, takže sa nemusela obávať. No aj napriek tomu sa rozhodla, že už len obehne školu a potom sa vráti.
Pokojne kráčala okolo jedálne. Vonku už nikoho nevidela a dúfala, že aj tí piati fajčiari už zaliezli do svojich izieb, aby tam mohli krásne a nerušene pokračovať v hatení školského poriadku. Drea zdvíhala hlavu a pokúšala sa dovidieť až na vrch strechy školy. Zo zadnej strany jej pripadala ešte škaredšia a nebezpečnejšia ako spredu. Pri paranoidnom pomyslení, že jej hocikedy môže začať padať na hlavu, zrýchlila. A v tom do niečoho plnou silou vrazila.
Drea so seba kvôli prekvapeniu až vydrala tichý výkrik. Rýchlo pozrela pred seba a uvedomila si, že nenarazila do niečoho... ale niekoho.
„No do čerta...“ zafrflala, aj keď vedela, že by nemala. Lucifera už natrápila dosť. No keď zistila, o koho ide, nemohla si pomôcť. Nebola práve nadšená.
„Dávaj pozor, hlupaňa!“ oboril sa na ňu Lalo. Bol asi stokrát prekvapenejší ako ona, no tiež náhle nervózny. Práve totiž vychádzal z miesta, ktoré nebolo určené na odhalenie. A už vôbec nie radovým študentom alebo hocikomu nezasvätenému.
„Kde si sa tu zjavil? Čo si vyliezol spod zeme?“ Drea ani len netušila, ako veľmi sa trafila. Kým však Lalo myslel na kotolňu, ona skôr na peklo.
„Prečo máš takú tvrdú hlavu?“ Lalo sa dlaňou šúchal uprostred hrude, kam mu narazilo Dreino čelo. Oceľové ozdoby, prívesky a zicherky mu na bunde a ostatnom oblečení pri tom len tak štrngali.
„Lebo v nej mám veľa rozumu a neslúži mi iba na ozdobu alebo chytanie kanálov,“ odsekla nepríjemne Drea. Cítila sa pri ňom zle, neisto. Bola podráždená a vytočená, keď len pomyslela na to, aké nepríjemnosti musí kvôli nemu s Kivi prežívať.
„Čo si to povedala? Môj účes je super, bol super a vždy bude super. Pochopila si?“
Drea sa posmešne zaškľabila. „No jasné,“ povedala ironicky a vztýčila palce. Otočila sa a vybrala sa preč.
„Hej!“ utekal za ňou. „Hej, nedovolím, aby si zo mňa niekto robil žarty,“ štekal nahnevane. Schmatol ju za plece a s trhnutím k sebe otočil späť. „A hlavne nie niekto taký bezvýznamný ako ty,“ uškrnul sa smelo.
„Úúú, to si ma urazil,“ posmeškovala ďalej. „Odpusť, občas zabúdam, že s autom a frajerkou si na celkom inom leveli ako my, ostatní smrteľníci.“
„Videla si nás?“ spýtal sa spokojne a prekrížil si ruky na hrudi. „Pristane nám to, nemyslíš?“
„To máš teda pravdu. Idiot s anténou na hlave a najväčšia fiflena školy. Ste proste nádherní.“
Trhlo mu obočím, no rozhodol sa nerozčuľovať nad tým, čo povedala. Radšej jej to len oplatil. Zdvihol bradu a urážlivo si ju prezrel. „Len by si chcela vypadať ako ona, čo, ryšaňa?“
„Nie, ďakujem,“ vyhlásila. „Ja problémy nemám.“
„A čo tie vlasiská?“
„Čo by s nimi bolo?“
„Vyzeráš ako striga. Až sa zľaknem, vždy keď ťa zbadám. A to je občas kvôli tomu majákovému efektu aj z takých tridsiatich kilákov.“
„Ty máš čo hovoriť o vlasoch,“ vyštekla podráždene. „Si smiešny!“
Drea sa mu znovu otočila chrbtom a pokúsila sa odísť a Lalo sa jej v tom znovu pokúsil zabrániť. Keď ju však schytil za rameno, trhla sebou tak divo, až sa obaja prekvapili. V toľkej náhlej tme si nevideli pod nohy a Drea sa ani nestihla čudovať, kedy nastala noc, keď sa jeden z nich pošmykol, druhý potkol a potom sa obaja skácali k zemi.
„Ty idiot,“ syčala Drea. Zodvihla hlavu a pošúchala si udretý bok. Niečo ju tlačilo pod zadkom. Prevalila sa, a keď zbadala, že je to Lalova vypadnutá peňaženka, natiahla sa po nej, aby ju zdvihla.
Na nohy sa už s fučaním dvíhal aj Lalo. Keď sa konečne postavil a narovnal, oprášil si svoju milovanú bundu. Potom však pozrel na Dreu a zhrozením celkom ustrnul. Stála a v tme žmúrila do jeho otvorenej peňaženky. Lalovi prišlo akosi nevoľno.
Dreu to napadlo hneď, ako peňaženku chytila. Síce sa prekvapila, že v nej nenašla vôbec žiadne peniaze, aj keď na chalana ako Lalo, by povedala, že pri sebe vždy nosí peknú sumičku, aby sa mal čím chvastať a predvádzať, teraz tomu nevenovala pozornosť. Namáhala oči, aby dokázala prečítať jeho študentský preukaz, ktorý bol zastrčený hneď v prvej priehradke.
„Daj to sem!“ zvolal Lalo zúrivo a peňaženku jej vytrhol z rúk. „Čo si to dovoľuješ, ty jedna...?“ No zarazil sa. Znovu ho ochromila hrôza, keď na Dreinej tvári zbadal jemný úsmev.
Drea pomaly roztiahla pery a už vedela, že to príde. Asi o päť sekúnd. Dych sa jej začal zrýchľovať a nadbytočný vzduch hromadiť v rýchlo stúpajúcej a klesajúcej hrudi. Chcel von. Tvár jej červenela. Pery sa kŕčovito zvierali čoraz silnejšie. Až napokon už viac nemohla. Drea vybuchla do takého rehotu, ako ešte nikdy vo svojom živote. Myslela, že umrie. Verila, že sa už nikdy smiať neprestane. Nemohla dýchať a bola stŕpnutá v kŕči. Bolelo ju brucho. Padla do kolien, čo sa jej kvôli smiechu ešte nikdy nestalo a potom sa zvalila na chrbát presne tak, ako pred chvíľou. Doteraz neverila, že takýto záchvat môže byť skutočný aj mimo televíznych obrazoviek. Ešte nikdy sa takto rehotať naživo nikoho nevidela. Zato Lalo to isté tvrdiť nemohol. On sa zopár takých situácii už zúčastnil.
Nešťastne hľadel na dievča váľajúce sa po zemi. Po lícach jej už tiekli slzy a dokonca dupotala oboma nohami, akoby sa snažila stepovať poležiačky.
„Už s tým môžeš prestať...“ povedal sucho.
Ale Drea nemohla. Bolo jej jedno, ako šialene musí vyzerať. Jednoducho to bolo príliš smiešne. Príliš.
„Lalo!“ vykríkla medzi smiechom. „Lalo!“ Tá prezývka jej zrazu prišla oveľa vtipnejšia ako kedy predtým. „Božemôj! Bože, toto nie!“
Lalo bol zúfalý. Teraz sa už nedalo spraviť nič. Teda okrem jej vraždy.
„Lalo! Lalo! Lancelot!“ zavíjala Drea. „Ty sa voláš...! Ty sa voláš...! Lancelot!“
Jeden pekný chlapec v tom okamihu upadol do depresie. Jedno pekné dievča sa zo zeme nedokázalo zdvihnúť ešte desať minút.