Červený kód: Lucifer! 6

Hneď po škole bola Drea pozvaná Kristy a jej kamarátkami na obed. Aj keď najprv váhala a rozmýšľala, že nebude súhlasiť, napokon usúdila, že to by k zlepšeniu vzájomných vzťahov veľmi nepomohlo. A Drea sa naozaj snažila vychádzať s každým a zbytočne nevykopávať vojnovú sekeru tam, kde nebolo treba. Po vyučovaní teda zanechala Kivi a päť dievčat v triede, pred ktorou na ňu čakali kráľovná školy a jej dvorné dámy.
Kristy sa jej nepozdávala. Jej afekt a nehorázna namyslenosť nemali obdobu, no Drea sa nesťažovala, lebo jej zaplatili obed. Kým spolu kráčali okolo školy, dozadu za starú vysokú budovu, kde sa nachádzala neveľká jedáleň, Drea si všímala správanie dievčat, aby si o nich mohla utvoriť mienku. No unesená práve nebola. Zďaleka medzi nimi nepanovali vzťahy ako v Elizabethinej skupinke. Tieto dievčatá boli akési povrchné a úprimnosti nepripisovali vôbec žiadnu dôležitosť. Pre ne bolo hlavné, aby si jedna druhej poriadne polichotili, ak to bolo možné aj dvakrát v jednej vete. To, čo si naozaj mysleli, bolo už vedľajšie.
Keď si posadali ku stolu, pravdepodobne podľa hierarchie, lebo prvá si na prostredné miesto sadala Kristy a jej šesť priateliek z oboch strán okolo nej, Drei sa ušlo miesto rovno oproti kráľovnej. Zopár najstatočnejších študentských jedincov, ktorí sa odvážili na vlastnú zodpovednosť prísť sa najesť do školskej jedálne, zvedavo zdvíhalo hlavy a čudovalo sa či si Kristy do svojich sietí ulovila novú členku pre svoju elitnú skupinu krások. Keby sa Drea učesala, navoňala a od princezien si požičala šaty, bez pochyby by medzi ne zapadla ako dielik do skladačky. No každá šťastná rodinka mala svoju čiernu ovcu. Drea občas zvedavo kukla na mladšie dievča, ktoré akoby na protest malo na sebe oblečené krikľavo ružovú vestu spod ktorej vykúkali dlhé oranžové rukávy. Vyzeralo to zle a smiešne a Drea si také oblečenie doteraz vedela predstaviť len na Kivi. Ostatné dievčatá však nepočula ani raz to komentovať. Pri svojich pochvalách dievča oblečené proti pravidlám len jednoducho ignorovali. Drei sa nezdalo, že práve takémuto amodernému čudu bolo povolené sedieť hneď po Kristinej ľavici. Čo ju až prekvapovalo, bolo, že dievča vôbec nevyzeralo, že je na ten post hrdé. V skutočnosti sa tvárilo presne naopak.
Ich rozhovor pri stole nezačal veľmi podarene. Kristy najprv predstavila svoje kamarátky Misty, Paty, Fety, Latty, Hety a napokon Marisu, ktorá si podľa všetkého odmietla upraviť meno tak, aby sa končilo na „ty“ rovnako, ako odmietla prispôsobiť svoj šatník diktátu módy. Keď to Drea vyslovila aj na hlas, dievčatá na ňu ostali len ticho pozerať.
„Iste chápeš, že by si sa k nám nemohla pridať, drahá,“ prehovorila znovu Kristy a Drei venovala sladký úsmev, „pretože to by sme boli už v párnom počte a vyzeralo by to hlúpo.“
Drea skoro vyštekla od smiechu. Podarilo sa jej však svoju reakciu zamaskovať zabehnutým kúskom zemiaku. Dievčatá si jedlo priniesli so sebou. „Neobávaj sa. Ja to úplne chápem.“
Kristy prikývla. „No, samozrejme, stále môžeme byť dobré priateľky. A pomáhať si,“ dodala.
Drea vzhliadla od taniera. „V čom ako?“
„So školou, s vlasmi... s chalanmi.“
Drea pokojne prežúvala a pritom sa na opatrné dievča oproti sebe odvážne usmievala. Už cítila, že sa konečne prepracovávajú v podstate veci.
„Vieš...“ pokračovala Kristy. „Dačo som už začula o tebe a Lalovi.“
„Áno?“ usmievala sa ďalej Drea. Veľa s tým narobiť nedokázala. Už predtým ju napadlo, do ktorého z jediných dvoch kandidátov je Ktisty zabratá a zdalo sa, že tip vyšiel. Toby bol síce tiež svetový, no kráľovná Kristy potrebovala kráľa.
„Aby to bolo jasné, tak to poviem rovno,“ vravela Kristy náhle svojím povýšeneckým tónom. „Po tom malom diablikovi idem už nejaký čas. Bolo by veľmi nepríjemné, keby si náhodou...“
Rozumela, čo jej chce povedať. Bola to milšia verzia vety: Postav sa mi do cesty, ty malá škrata a ja ti vyškriabem oči a vytrhám tie hnusné červené vlasiská!
„V ktorom si ročníku?“ spýtala sa jej Drea.
„V poslednom,“ odvetila Kristy podráždene, lebo nerozumela kam tým mieri.
„To znamená, že si odo mňa a dokonca aj od neho staršia, však? Myslím, že máš oveľa väčšie šance ako ktorákoľvek iná baba zo školy. Si najkrajšia...“ začala menovať Drea na prstoch a Kristy sa takmer v tom istom momente pustila do jemného zamysleného prikyvovania, „najštýlovejšia a najpopulárnejšia, dokonca si staršia a to sa chlapcom páči, nie?“
„V ročníku nad ním som predsa už odkedy sem prišiel a nikdy to veľmi nezabralo,“ pobavila sa Kristy.
„Počula som, že s dievčatami zo školy do vzťahov neskáče.“
„Áno, zo zásady. A žiadnej nekupuje kávu.“
Drea sa pri jej pichľavom tóne zahniezdila na nepohodlnej stoličke.
„Ak sa oňho nezaujímaš...“ vravela ďalej Kristy vychádzajúc z Dreinho pomäteného správania, keď Lala aj s jeho kávou poslala do hája, „neprezradila by si mi, ako si ho k takému činu dohnala? Sme kamarátky.“
Drea sa usmiala a premáhala sa, aby neprepukla v ďalší smiech, ktorý by tentoraz už nemala čím maskovať. Napadlo ju však, že keby sa Kristy naozaj podarilo Lala uloviť, Kivi by sa s tým zmierila oveľa srdečnejšie ako s predstavou, že sa obšmieta okolo Drey. Ich priateľstvo by bolo zachránené!
„Samozrejme, neviem to presne, no možno je ten typ, ktorý je zvyknutý, že zbalí všetko, na čo sa pozrie. Zaujať sa ho dá iba tak, že ho z toho omylu vyvedieš.“
„Ale to omyl nie je,“ zaškľabila sa Krista a jej kamarátky zrkadlovo tiež. „Ale je to výborná rada, ďakujem ti. Predviesť trochu odmietania bude ťažké, ale ak to napokon vyjde...“ Kristyne oči sa zahmlili a naplnili nadšením. Hľadela do budúcnosti, v ktorej sa konečne videla ako Lalova plnohodnotná partnerka a jediná spriaznená duša.
Drea si len ťažkopádne povzdychla a potom Kristy venovala celý rad ľútostivých myšlienok.

„Absolútne netuším!“ zvolal zlostne Lalo a potom zúfalo zastonal. Myslel, že sa pozrel už úplne všade. „Nie je tu! Proste tu nie je!“
„Pre boha svätého, Lalo!“ skríkol Toby, ktorý bol s nervami už na konci, aj keď taký stav bol u neho poriadne zriedkavý a dokázal ho vyvolať jedine jeho neporiadny a nezodpovedný kamarát. „Už stačilo! Počúvam to dva dni v kuse! Izbu si prekutral už šesťkrát a ja som ju šesťkrát po tebe upratal! Ten poondiaty mobil tu nie je! Vytriasol si ho niekde vonku!“
„Mal som ho vo svojej bunde. Kde v pekle som ju len mohol nechať?“ rozčuľoval sa. Keby si zázračne spomenul, že to, čo dva dni už tak zúfalo zháňa, leží práve len meter od neho, možno by ho trafil šľak od toho, aký je hlúpy a zábudlivý. Vo vnútornom vrecku jeho koženej bundy, ktorá po celý ten čas ležala spadnutá pod stolom v Dreinej a Kivinej internátnej izbe, už celé dva dni tichučko vibroval mobil, na ktorom z toho Tobyho nechal už prinajmenšom tisíc neprijatých hovorov. Lalo stále dúfal, že ho niekto zodvihne. Keby medzi jeho citlivými ušami a tíško pradúcim mobilom bola stena len o trošičku tenšia, Lalo by ho možno začul.
„Akoby mi nestačilo, ako strašne ma znovu ponížila tá hlúpa hus, stratí sa mi ešte aj tá najdôležitejšia vec na svete!“
„Ach áno, takto veru nemôžeš vyvolávať všetkým svojim kočkám, čo?“ doberal si ho ihneď Toby.
„O čom trepeš? Ja som myslel svoju bundu,“ povedal so všetkou vážnosťou v hlase Lalo. Bola pre neho dôležitejšia ako čokoľvek na svete. S výnimkou Tobiho. Ten keď ho počul, rozosmial sa.
Lalo sa však k nemu nepridal. Bol už vrcholne podráždený, ešte viac ako pred chvíľkou Toby. Všetkého mal plné zuby a kvôli Dreinmu kúsku s kávou aj náladu celkom pod psa. Odkedy ju spoznal všetko išlo od desiatich k piatim a keby tušil, že aj zmiznutá bunda nejako súvisí s ňou, od zúrivosti by ju snáď aj uškrtil.
„Mám toho dosť,“ zasyčal zlostne a vstal zo zeme. „Idem za Uchom.“
Tobimu až zabehol jeho veselý smiech, a keď sa prudko rozkašľal, až sa skoro zadrhol. Ihneď sa na posteli posadil a narovnal chrbát, akoby zhltol pravítko. „Ty si sa zbláznil!“ hlesol.
„Povedal som iba, že idem, nevolám ťa so sebou. A teraz mi požičaj prachy. To čo mám mi nepostačí.“
„Čo? Nie! Veď to je nehorázne, Lalo! Čo pýta, je nehorázne! Za taký prestrelený honorár, čo by si musel vycálovať, si kúpiš desať rovnakých mobilov!“
„Ale ja chcem späť svoju bundu! Takú si nikde nekúpim!“ Lalo bol už napoly zalezený pod Tobiho posteľou a naťahoval sa po jeho tajnej skrýši.
„Takže kvôli tej handre nebudeme mesiac žrať? Takto sme to robili celý minulý rok, Lalo! Ucho si vďaka nám možno v lete kúpilo nový dom!“
„Tak zavolaj svojej matke, nech prachy pošle skôr.“
„A čo jej poviem? Že na čo som minul to, čo som už dostal? Čau, mama, prepáč, že volám, ale po troch dňoch som už, bohužiaľ, celkom švorc, pretože som sa rozhodol podporiť delikvenciu u maloletých osôb vo vlastnej škole...“
Keď Lalo vyliezol a konečne sa na neho zaškeril, Tobiho odporovanie zoslablo. Vedel, že by sa nerozhodol ísť len tak pre nič za nič. Za Uchom sa predsa nikdy nechodilo pre nič za nič.
„Moje peniažtekýýý,“ fňukal Toby napodobňujúc detský hlas, kým hľadel za odchádzajúcim Lalom. Dúfal, že tá malá potvora sa nimi zadrhne.

Vonku bola už dávno tma a opustiť internát už pol hodinu zakázané. Lalo sa práve s fučaním pretláčal cez malé okno v zadnej časti budovy. Bola to jediná cesta, pretože dvere internátu sa zamykali. Prevážil sa, krátku chvíľku letel vzduchom a potom padol na zadok.
Potichu klial, kým vstával, no vedel, že tá výprava bude stáť za to. Oprášil si nohavice, prikrčil sa pri stene a vybral sa pozdĺž nízkej budovy až ku kamienkovému chodníku. Čakal ho zlý úsek. Otvorené priestranstvo medzi dvoma budovami nebolo možné neviditeľne prebehnúť. Jediný spôsob, na ktorý Lalo za dva strávené roky na tejto škole prišiel, bol jednoducho sa len rozhliadať a uistiť sa, že vzduch je celkom čistý, a že nikto nesleduje, čo sa vonku deje. Vyčkával dobrých päť minút, no keď žiadny podozrivý pohyb nezahliadol ani okolo seba, ani cez okná budov, napokon rýchlo vyrazil chodníkom. Kráčal tesne vedľa neho po tráve, lebo drobné kamienky by pod jeho nohami hlasno bubnovali a to by už rovno mohol začať vykrikovať z plného hrdla, že je slobodný a prezradiť sa, že v noci behá po vonku.
Posledný kus cesty ku škole pobehol. Vždy to tak robil aj minulý rok. Zvyšovalo to u neho pocit radosti, slobody, úžasnej akcie a hlúpej adolescentnej neposlušnosti a anarchie. Keby nebolo týchto pocitov a on by spolu s Tobim neprišiel minulý rok na to, čo za zázraky skrýva ich škola, na toto strašné a zabudnuté miesto by sa už znovu nevrátili.
Obišiel celú vysokánsku zosivnutú budovu, akoby išiel k jedálni, no ešte pred tou sa zvrtol a zamieril priamo do starej kotolne. Dostať sa do nej bolo pre obyčajného smrteľníka a nič netušiaceho študenta takmer nemožné, no keďže Lalo sa svojím pôsobením na škole vyšvihol takmer na božský post, tajomstvá školy sa mu vrúcne odhaľovali takmer sami od seba.
Zbehol po štyroch strmých schodoch zašitých vzadu za školskou budovou a namieril si to rovno do vedľajšieho malého suterénu. Hlavný školský suterén bol oveľa známejší, vchádzalo sa do neho spred budovy a slúžil ako skladisko mnohých nepotrebných harabúrd. Bol obrovský takmer ako školská hala, príliš známy, studený a neútulný, čiže absolútne nevhodný. So zadným suterénom to bolo presne naopak. Bol to malý priestor, v ktorom sa nachádzala kotolňa, takže bol teplý, pomerne pohodlný a hlavne bol doň zakázaný vstup. Vďaka tomu to miesto ledva niekto poznal a na zriadenie tajnej diabolskej kancelárie, bolo priam stvorené.
Strmé pod zem klesajúce schodíky boli ukončené ohromnou železnou bránkou, ktorá na prvý pohľad vypadala, že s ňou nepohne ani stádo volov. To prípadných prieskumníkov úplne odradilo a donútilo ich vydať sa iným smerom.
Lalo však z predchádzajúcich skúseností už dobre vedel, že tieto dvere sa neotvárajú silou, ale rozumom. Zdvihol ruku a odtiahol tajnú, takmer neviditeľnú kovovú západku na vrchu dvier, ktorá im bránila v pohybe. Jemne sa do nich oprel a usmial sa, keď poslušne povolili.
„Teba som tu čakala už včera,“ doniesol sa okamžite k Lalovi dievčenský hlas. „Poď už a nepúšťaj tú zimu! Rýchlo zatvor!“
Lalo vykonal, čo si madam rozkázala. Zatlačil ťažké dvere znovu na miesto a konečne sa otočil.
„Zdravím, Marisa,“ usmial sa na ňu zvodne. Vždy dúfal, že mu to pomôže znížiť ceny a vždy sa sklamal. „Ako si vedela, že prídem?“
Dievča s nakrátko ostrihanými hnedými vlasmi a s vrcholne spokojným výrazom na tvári hľadelo na Lala spoza svojho stola v kúte malej miestnosti bez okien. Osvetľovali ju na stenách prilepené malé lampy na baterky, ktoré vrhali farebné svetlá. Červené, fialové, tmavomodré, presne tak ako sa to dievčaťu páčilo. Vytváralo jej to aký-taký pocit útulnosti. Nemohla po stenách povešať deky, látky či obrázky, pretože tie by si všimol už aj napoly slepý starý školník. Pretože ten približne dvakrát do roka zavítal aj sem do kotolne a vtedy mala Marisa už čo robiť, aby zakamuflovala svoj malý pracovný kútik. Kvôli ďalším zbytočným čačkám si už nechcel pridávať vrásky. V jednom z rohov stál obrovský rozohriaty kotol, ktorý zapĺňal takmer tretinu drobnej miestnosti. Bol síce ohradený dvoma veľkými kusmi starého dreva, no aj napriek tomu sa Marisiny zákazníci občas pozabudli, takže pod jej stolom spočívala pre každý prípad lekárnička. Rozčuľovalo ju, ako musela ľudí neustále upozorňovať, aby sa ku kotlu nepribližovali. Ona sa to po prvých dvoch vážnejších popáleninách naučila sama, no ak sa tomu dalo predísť, bola radšej, ak sa zákazníci poučili na jej chybách a nie na vlastných. Škaredá popálenina zakaždým zničila úspešný obchod.
„Tak čo to bude tentoraz...?“ vydýchla Marisa unavene. Dnes sa jej nechcelo zabávať sa hádaním, aj keď si bola istá, že by na všetko za pár okamihov prišla. Minulú noc nespala a dnes jej robota už poriadne liezla krkom.
„Ako vieš, že som ťa neprišiel len pozrieť?“
„Vrecká máš prepchaté prachmi, Lalo. Vidím to na poriadny nával ďalšej roboty.“
„Ty si vždy taká pozorná,“ usmial sa na ňu.
„Dnes to bude za rovnakú cenu ako vždy, Lalo.“
„Dobre, dobre,“ hundral si popod nos. „Nemusíš byť podráždená. Vieš, že som ti vždy dal toľko, koľko si si zapýtala.“
„Tak to už vysyp. Dnes som tu nechcela nocovať.“
„Potrebujem nájsť mobil a bundu. Pravdepodobne bol v nej.“
Hneď ako Lalo začal hovoriť, Marisa vytiahla na ostro vystrúhanú ceruzku a začala si čarbať do zošita. Lalo ani chvíľu nepochyboval o tom, že si zapisuje jeho požiadavky. Marisa práve začala kresliť koňa.
„Chcem informácie o novom dievčati Drei, tej s červenými vlasmi, dve kópie tretiackeho vstupného testu z matiky a...“ rozmýšľal. „Aha, jasné. Prvý deň som sa ulial.“
Marisa nezdvíhala zrak od svojho obrázka, a keď Lalo dohovoril, len smiešne vypúlila oči a začala pomaly kývať hlavou. „To bude veľa prachov.“
„Tak si to spočítaj,“ vydýchol Lalo bezmocne. Čo sa dá robiť, pomyslel si.
„Dvetisícsedemsto frankov,“ povedala po chvíľke. Matiku a ospravedlnenku ani nezarátala. Lalove úsmevy možno neboli také bezmocné, ako si myslel.
„Toľko?“ zastonal.
„Pátrať po haraburdách, ktoré si pravdepodobne už niekto zobral alebo ich predal, nie je až taká zábava, ako to asi vyzerá,“ povedala Marisa so silnou iróniou. „A teraz mi povedz, aký je to mobil, daj mi naň číslo a povedz, do ktorých končín si v priebehu dvoch dní zablúdil.“
Lalo jej prezradil všetko, čo chcela vedieť. Keď vtipne podotkol, že použila výborný trik na získanie jeho telefónneho čísla, schladila ho takým strašidelným pohľadom, až ho skoro striaslo. Pomyslel si, že to ani nie je žena.
„Dobre,“ povedala, keď mala dokreslené detaily celej konskej hlavy. Marisa si nezapísala ani len to číslo. Po prvé, nepotrebovala to, lebo ho jasne počula, po druhé, nenechávala po sebe dôkazy. „A teraz mi povedz...“ Prvý raz k nemu zdvihla oči od svojho zošita a pozrela mu priamo do tváre. „Čo chceš vedieť o tej novej?“
„Všetko, čo mi vieš povedať,“ odvetil rozhodne. „Chystám jej nepríjemné prekvapenie. Niečo jej totiž dlžím.“
„Chystáš sa jej zničiť život, lebo ona ti zničila topánky?“
„Myslel som, že si nestranná.“
„Ja som na tej strane, na ktorej platia.“
Lalo vytiahol z vreciek bankovky a tresol jej ich na stôl.
„Posaď sa,“ povedala a kývla hlavou na stoličku oproti svojmu stolu.

Kým Marisa rozprávala, nakopla svoj počítač aj tlačiareň. Svoju kanceláriu, aj keď maličkú, mala vybavenú tak, ako sa patrilo. Lalo zase raz vo svojom živote usúdil, že dievča sediace oproti nemu je génius, keď si uvedomil, že sa dokáže plne sústrediť na niekoľko vecí naraz. Hovorila, niečo si čmárala, tlačila testy z matiky a chystala ospravedlnenku.
„Volá sa Andrea Fullerová, keby si nestratil svoj hlúpy mobil, tak ti doň napíšem jej číslo, jej najlepšia priateľka je Kala, ktorá je mimochodom do teba taký blázon, až bola zo žiarlivosti po tej scéne, keď si pozval Andreu na kávu, schopná na ňu po celom intráku ziapať, že je suka, a že ju nenávidí.“
„A ja som to prečo nepočul?“
„Lebo nie si tam, kde máš práve byť, aby si sa dozvedel to podstatné.“
„Aha.“
„Ich vzťah je kvôli tebe naštrbený a stále sa kazí ďalej. Kala by ťa chcela pre seba a Andrea by chcela, aby si prestal otravovať a neničil jej priateľstvo.“
Lalo sa uškrnul. Ak sa naozaj rozhodne pomstiť sa jej, to bude to prvé, čo jej zničí. Išlo by to tak ľahko, že by sa ani nemusel snažiť.
„No teraz sa spriatelila s Elizabethinou partiou a tá si ju čochvíľa stiahne do svojho hniezda ako tie ostatné baby. Už teraz jej veľmi pomáha. Nebude sa jej páčiť, čo s jej novou kamoškou plánuješ a rozhodne ju pred tebou bude strážiť ako pes.“
„Nemôže ich strážiť všetky a keby bola zamestnaná ešte aj niečím iným... Nevieš či sa jej ešte páči Tobo?“
„Sto frankov, to už nie je o Andrei.“
Lalo si namosúrene siahol do vrecka a potom tresol bankovku rovno pred Marisu.
„Ešte stále sa jej páči,“ povedala.
„Škoda, že mi už neostalo dosť prachov na to, aby som ho podplatil, aby po Liz vyštartoval.“
„Vidím, že si zronený, tak ti poviem ďalšiu pikošku. Netýka sa to priamo Andrey, ale toho istého nemenovaného pána, pred ktorým si ju hrdinsky zachránil.“
Lalo na ňu prekvapene pozrel a pomyslel si či existuje vôbec niečo, o čom by nevedela. No, mal pravdu, takého veľa nebolo. Bez ďalšieho komentára či nešťastného fňukania len siahol do železnej zásoby, z ktorej si zakázal míňať a na stôl vyložil ďalších sto frankov. Bežnú sumu za zodpovedanie jednej otázky či podanie jednej stopercentne spoľahlivej informácie.
„Pokojne menuj,“ povedal s vážnou tvárou.
„Lucien Gloss. Naozaj zaujímavá osoba...“ hodila návnadu Marisa. Mala toho viac, čo by mu mohla povedať, ale zadarmo nemienila prezradiť ani slovo. Nechala to na Lalovi.
K stovke pridal tisícku. Tak, až teraz bol úplne švorc. Ešte nikdy sa mu nestalo, aby odchádzal z kotolne v inom statuse ako celkom bez peňazí. Aj keď dovnútra vchádzal ako milionár, cestou späť na internát sa zakaždým ctil, akoby prišiel aj o gate.
„Zdal sa mi pristarý a na škole som ho asi nikdy nevidel. Nechodí sem, však?“
„Nie pre štúdium,“ povedala pokojne Marisa. Jazyk sa jej pri ďalšej dávke peňazí ihneď rozviazal.
„Chodí sem za tebou?“ Lalo vypúlil oči.
„Občas sem zavíta a ohreje sa pri kotly.“
„Čo chcel naposledy?“
„Vzal si desať gramov a aj keď tu nechal trikrát viac prachov ako ty, nefňukal.“
„Dala si mu drogy?“
„Nepovedala som to práve?“
„Ty si mu dala drogy, ktorými potom priotrávil Dreu?“
„Dúfam, že ty niečo také nepotrebuješ. Nezháňa sa mi to ľahko.“
Lalo len krútil hlavou, no nie na zápornú odpoveď, ale od pohoršenia. Tá baba naozaj nebrala ohľady. Chvíľu mlčal, no potom to nechal tak. Hlavne, že zistil, že sa tu ten k****n netúla. Rozhodol sa však využiť nový rozmer tohto obchodu, ktorý sa mu práve objavil pred očami.
„Jedna fľaša by sa možno zišla.“
„Írska whisky?“ usmiala sa Marisa.
Lalo netušil, odkiaľ vie, že to ľúbi najviac. S otvorenými ústami prikývol.
„Dobre teda, dokončime ale rozhovor o Andrey, lebo to máš ešte v cene,“ povedala a pohodlne sa oprela vo svojom kresle. „Andrea dnes poradila Kristy, ako ťa zlákať. Určite aby ťa odlákala iným smerom a zabezpečila si od teba svätý pokoj. Takže keď k tebe teraz bude Kristy hnusná a ľahostajná, prosím, nepokús sa aj jej zničiť za to život, áno? Bude to robiť naschvál.“
„Tak toto jej poradila?“ Lalo však myšlienkami blúdil ďalej od dievčat kujúcich pikle. Zvedavo si prezeral práve Marisu a jej vyrovnaný, nič neprezrádzajúci výraz.
„Čo je?“ zatiahla podráždene.
„Práve si zmarila všetky šance svojej sestry, že ma vôbec niekedy namotá,“ povedal. „Nevadí ti, že si ju zradila a pravdepodobne zruinovala jej vysnívaný ľúbostný vzťah?“
Marisa mu chvíľu chladne zazerala do očí. „Zaplatil si,“ prehovorila napokon. „Ja do práce nezaťahujem osobné pocity, Lalo. To, čo si myslím, čo mi vadí a nevadí sa teba, absolútne netýka. Pamätáš, čo som ti povedala? Vždy som sa strane toho, čo mi zaplatí. Ty si to urobil a ja ti zato pomôžem. Je to jednoduché.“
„Našla si si nevďačnú robotu,“ podotkol.
„Všetci robíme, čo môžeme,“ mykla plecami. Vstala, vytiahla z tlačiarne kópie testu a spolu s Lalovou hotovou ospravedlnenkou mu ich nevraživo podala. „Želáš si ešte niečo?“
Lalo sa usmial. „Napíš mi to jej číslo.“