Červený kód: Lucifer! 19

Drea ani slovkom nenamietala, keď sa jej v pondelok ráno pred dverami internátnej izby zjavil Lalo. Bolo to prekvapenie, ktoré si sám dobre naplánoval. Nepovedal jej, že ho pustia už tak skoro a teraz sa tešil, že tak spravil. Na jej tvári totiž našiel výraz pravého šťastia. Pekne ho zahrialo pri srdci.
„Lalo!“ zvolala Drea a hodila sa mu okolo krku. Kým ho stískala, prešiel okolo nich Kornelius, ktorý ako zázrakom nečumel do svojho moderného nintenda, ale s otvorenými ústami zízal na podivný objímajúci sa párik.
Drea Lala rýchlo pustila a odtiahla sa do kamarátskej vzdialenosti. Hneď sa začala kontrolovať a šetriť ako úsmevmi, tak aj dotykmi.

„Prečo si nič nepovedal?“ pýtala sa ho. Vyhodila si školskú tašku na plece a poobzerala sa po chodbe, aby zistila, koľko ľudí ešte videlo ich dôverné objatie. Potešila sa, že tam okrem Tobiho, ktorý práve predstieral, že ho niečo nenormálne zaujalo na strope, nikto ďalší nebol.
„Aby som videl, ako veľmi sa mi potešíš,“ vyhlásil a zazubil sa. Bol veľmi spokojný. Dreina radosť prekonala jeho očakávania.
Ashley zvedavo vykukla spoza Dreinho pleca, aby zistila, čo sa deje, no keď zbadala Lala, neurčito sa uškrnula a zaradila spiatočku.
„Poďme do školy spolu,“ navrhol Lalo Drei. Cítil sa skvele a už bol znovu vo svojej koži. Aj keď jemné podliatinky a nenápadné fľaky mu z tváre ešte celkom nezmizli, vlasy mu znovu stáli v krásnej hrive a nová bunda (nie taká skvelá ako tá zničená), ktorú si zadovážil len nedávno bola čerstvo poprepichávaná zicherkami, kovovými ozdobami a tiež ošúchanými odznakmi v anarchistickom duchu. Nahodil svoj povestný zvodný úsmev a spoliehal sa na to, že mu Drea neodolá.
Prešľapovala vo dverách a uvažovala, čo robiť. Najradšej by na neho v momente skočila, zvalila ho na zem a... Donútila sa zastaviť prúd svojich vzrušených myšlienok, ktoré vyvolal jeho úsmev. Áno, rada by to spravila a rada by celému svetu vykričala, ako šialene je do toho krásavca zbláznená, no ešte nemohla. Drea dobre vedela, že Lalo to veľmi nechápe. A aj keď ho chcela schmatnúť za ruku, romanticky si s ním prepliesť prsty a vyraziť ku škole tak, aby ich všetci videli, zvesila hlavu a povzdychla si. Jemne pokrútila hlavou.
„Lalo... pôjdem s dievčatami,“ povedala, s očami starostlivo zapichnutými do zeme. „Teším sa, že si naspäť, ale...“ Potom predsa len zdvihla zrak, no pozrela na Tobiho. „Daj na neho pozor! Nieže sa strepe zo schodov alebo niečo také a poputuje rovno späť do špitálu!“
Lalo akosi zosmutnel a začal do svojho okolia vypúšťať vlny koncentrovaného sklamania. Keď na neho Drea pozrela, odvrátil zrak.
„Jasné! Žiadny strach!“ vyhlásil Toby a nahlas sa zarehotal, aby aspoň trochu zmiernil ťažkopádnu atmosféru. Schmatol svojho kamoša za rameno a odtiahol ho preč.
„Drea?“ ozval sa zozadu tichý hlások. Ashley všetko z ústrania sledovala. „Prečo si to urobila?“
Drea si povzdychla a potom sa ku kamarátke otočila. „Myslím, že je ešte priskoro, Ash,“ povedala potichu.
„Pre teba?“ spýtala sa.
„Nie...“ odvetila Drea po chvíľke. „Pre Kivi.“
Nemala ani najmenšie tušenie, že je to celkom inak a pre Kivi bolo už skôr prineskoro.

„Aký má problém?!“ rozčúlil sa Lalo na hlavnej prestávke. Už bol spolu s Tobim znovu v triede, no len pred chvíľkou, keď zašli dole do haly k automatu, stretli Dreu medzi celou skupinou Lizziných dievčat. Lala veľmi podráždilo, že aj keď on na Dreu neprestajne pozeral a snažil sa zachytiť jej pohľad, ona ho úplne ignorovala. „Prečo sa tak správa? Čo jej vadí?“
„Ženy,“ povedal Toby zadumane, akoby to bolo celé vysvetlenie, ktoré jeho kamoš potreboval.
Lalo začal nespokojne prikyvovať. Veľa logiky v tom nevidel. „Ženy.“
„Hej chalani,“ Kornelius si k nim pritiahol stoličku od susednej lavice. Začul ich hlboké filozofovanie, tak si povedal, že je správna chvíľa. „Ráno to vyzeralo dosť podozrivo. Lalo, len mi nepovedz, že to s tou červenou berieš vážne. Veď tu všetci videli, ako na teba vyletela. Čo sa ti pokazil mozog od tej chrípky, čo si mal minulý týždeň?“
Po škole bolo dlho rozšírené, že Lalo a Drea sú prirodzení nepriatelia. Takýto obraz vznikal pomaly a postupne najprv Dreiným prvotným odmietnutím, potom divadlom, keď ho prefackala a s krikom sa zaprisahala, že s ním v živote nebude mať nič spoločné. Ukážkový príklad pravej nenávisti by bol dokonalý, keby sa ďalším incidentom, keď sa Lalo kvôli Drei škaredo pobil v bufete, nerozniesli po školských chodbách silné pochybnosti o ich večnom nepriateľstve.
„Tak čo je to vlastne medzi vami?“ pýtal sa Kornelius. „Fackáte sa alebo objímate?“
„Ja ti presne poviem, čo je medzi nami, Korni. Jedno veľké, smradľavé...“
Toby mu zavesil rameno okolo krku a pridusil ho. Na Kornelia sa zaškeril. „Nevšímaj si ho. Naozaj sa nám chudák pokazil.“
„Tak dobre, keď nič,“ vyhlásil chalan a prehrabol si hnedé vlasy. Toby a Lalo sa s ním nepriatelili len preto, že býval vedľa nich, no tiež preto, lebo si mysleli, že je fakt špica. Mal hráčsku chorobu, to bola pravda, ktorá sa netýkala len videohier, ale aj stávkovania a hazardu, no napriek tomu nebol veľmi typickým predstaviteľom svojej rasy. Namiesto hrubočizných popolníkov na nose a očami zoškúľavenými od toľkého čumenia do obrazovky s primalej vzdialenosti sa na chalanov práve upierali dve prekvapivo modré kukadlá obtiahnuté oblúčikom hustých mihalníc. Kornimu okrem okuliarov chýbalo aj koleso okolo brucha. Na ňom sa mu v skutočnosti rysovalo zopár tvrdých, len jemne naznačených obdĺžničkov, ktoré sa tam objavili už pred rokmi, keď sa ako dvanásťročný pustil do džuda, a aj keď dnes už po kariére bojovníka netúžil ani pre ňu nič nerobil, vžitý zvyk (ešte silnejší ako večerné umývanie zubov) ho nútil každé ráno sa skotúľať z postele rovno na zem a spraviť zopár sťažených klikov a cvičení. „Lebo som si tak hovoril, že keď ju mám rovno pod nosom – len o jednu izbu ďalej od mojej – a je taká brutálna, že by som ju mohol niekam pozvať a neskôr, kto vie. Ak by som sa jej zapáčil a ukázal jej bicepsy... čo myslíte, chalani?“ zasmial sa.
Tobimu od zadržiavaného rehotu až mykalo ústami. Naopak Lalo na Kornelia zazeral, akoby mu oznamoval, že o menej ako tri sekundy vyrazí po jeho hlavu.
„Čo je?“ zháčil sa Korni. „Povedal som niečo?“
„Vôbec nič!“ vyhlásil Lalo, ktorý svoj výraz hneď napravil. „Vieš čo? Mal by si to skúsiť. Hneď dnes!“
To prekvapilo Tobiho. „Čože?“ pobavil sa.
„Overím si, koľko pre ňu znamenám,“ nenápadne šepol Lalo Tobimu, keď si trhnutím zvesil jeho ruku z pliec. „Korni, kamoš! Lepší nápad si ani dostať nemohol!“
„Hej, kamoš,“ šepol mu späť Toby. „Podľa mňa si totálny d***l. Čo ak ju zbalí?“
Lalo sa na chvíľku zamyslel, nenápadne si Kornelia premeral a potom potichu odvetil: „Tobo, ak sa to naozaj stane, dúfam, že mi pomôžeš. Keby som mu kopal hrob vzadu v lese sám, nielenže by mi to trvalo celú noc a štípali by ma komáre, ale ešte by ma aj poriadne rozboleli ruky.“
Toby sa rozrehotal, no Kornelius nemal ani to najmenšie tušenie, že to sa smeje na jeho smrti.

Drea zatiaľ nervózne prešľapovala pred svojím spolužiakom, ktorý sa jej práve pýtal či ju po škole môže pozvať do bufetu na obed. Netušila, že o poschodie vyššie si svoju reč pripravuje ďalší pytač. Na chrbte až cítila pobavené oči svojich kamarátok, ktoré sa rozhodli radšej sa na nej trošku zabaviť, ako jej pomôcť. Aj keď chalan pred ňou viackrát zdôraznil, že sa jedná len o čisto priateľské pozvanie, Drea dobre vedela, že klame, až sa hory zelenajú. Už dávnejšie si všimla, že na ňu cez hodiny občas pokukáva.
„Vieš, ja...“ snažila sa vyhovárať Drea. „Už som sa dnes dohodla s Lizzy a s dievčatami...“
„To nič, kočka!“ zvolala zrazu Elizabeth cez celú triedu. „My to pochopíme!“
Drea mala chuť vytiahnuť si z topánky lovecký nožík a hodiť jej ho do čela. No vedela dobre, o čo Lizzy ide. Ak tohto nečakaného nápadníka neodmietne nadobro, bude ju otravovať aj neskôr. Zdvihla oči od podlahy a nervózne sa mu zadívala do tváre. „Mám priateľa,“ povedala, aj keď si tým tvrdením nebola celkom istá, „a jemu by sa naozaj nepáčilo, keby som prijala tvoje pozvanie, prepáč. Ináč by som sa s tebou naobedovala a pozhovárala sa naozaj rada, ver mi.“
„Aha,“ vydoloval zo seba a nedokázal skryť, že ho to prekvapilo. Odvážil sa preto, lebo si bol istý, že Drea s nikým nechodí. „A kto je to? S nikým som ťa nevidel.“
„Vieš, totiž... on...,“ Drea si nevedela dať rady. Nechcela však klamať. „Je to tajomstvo!“ vyhlásila zrazu. Videla, že ho to vôbec neuspokojilo, dokonca na chlapčenskej tvári zahliadla jemné podráždenie. Drea sa domnievala, že si myslí, že si frajera vymyslela len pre to, aby sa ho striasla. Nebola ďaleko od pravdy, no on aj napriek tomu len pokrčil plecami, prikývol a sklamaný sa odplichtil naspäť ku svojej lavici.
Keď sa Drea otočila späť k dievčatám, vystrúhala grimasu. Neznášala robiť takéto veci, no odkedy prišla na túto školu, zdalo sa jej, že niekoho odmieta neustále. Vlastne áno, Lala, no teraz myslela na ostatných.
„Bože, to bolo trápne,“ zažalostila potichu, keď si sadla na svoje miesto. „Už to nikdy nezopakujem. Odteraz budem každému tvrdiť, že sa mi páčia dievčatá. Bude to oveľa ľahšie.“
Jej kamarátky sa rozosmiali. „Tak to som zvedavá či to naozaj povieš, keď nabehne niekto ďalší,“ pobavila sa Lizzy. „No ty sa sťažuješ a my by sme dali za toľko pozornosti všetko na svete, no nemám pravdu, Ash?“
„Ty sa tiež neozývaj, Lizzy. Tebe sa pozornosti dostáva až-až,“ odvetila.
Elizabeth si povzdychla. „Tak to by som práve netvrdila.“

Toby sa poriadne povystieral na svojej posteli a potom so znechutením odstrčil učebnicu biológie. Nohy aj ruky mal po dvoch hodinách učenia v skrčenej polohe stuhnuté a znovu začínal ľutovať, že sa neučil trochu viac systematicky. Nechať si takmer trojmesačné učivo na deň pred skúškou nebolo veľmi obdivuhodné, no Toby to tak robil často. Bol schopný na krátku dobu si zapamätať hocičo. Ráno si všetko prečíta ešte raz, vyšprintuje do školy ako odušu, dá to na papier a sladko zabudne. To bol jeho plán.
Ľahol si na chrbát, ruky si zložil pod hlavu a uprene sa zadíval do steny. Nemal na nič chuť. Biológia z neho vysala život. Možno by sa nechal nahovoriť na dobrý film, no samému sa mu pozerať nechcelo. Jeho najlepší kamoš sa totiž na biológiu pokojne vybodol a odišiel, aby mohol hádzaním kamienkov do oka susednej dievčenskej izby otravovať Dreu.
Toby prekvapene nadvihol hlavu, keď zrazu začul smelé klopanie. Nechcelo sa mu ani pohnúť, preto ostal ležať a len zvolal: „Ďalej!“
Keď zbadal, ako dovnútra nakukla Elizabeth s náručou plnou čipsov, hneď sa mu do žíl vlialo trochu starého života. Už vedel, že sa mu po tvári rozťahuje široký úsmev.
„Hej,“ pozdravila Lizzy. „Nemáš chuť na malú večeru?“
„Ideš práve včas,“ odvetil so smiechom. „Ešte minútu a prisahám, že by som umrel od nudy.“
Lizzy sa usmiala a podišla k nemu bližšie. V chlapčenskej izbe bola len párkrát a obrázok krásneho, široko sa usmievajúceho Tobiho na ňu urobil dojem. Až jej hlavou prebleskli neslušné nápady. Mala chuť prekvapiť ho, sadnúť si mu obkročmo na brucho a potom mu vnútiť taký vášnivý bozk, že by naň nikdy nezabudol. Na chvíľku zamrzla a vo váhaní, silnejšom ako kedy pred tým, uvažovala, že to naozaj vyskúša.
„Liz? Čo je?“ zamrnkal milo Toby.
„Nič,“ vydýchla a usmiala sa. „Máš tri možnosti. Paprikové, solené alebo so syrom.“
„Prečo neotvoríme všetko? Neveríš, že to zjem?“
Keď sa posunul a napokon si predsa len sadol, Lizzy sa plynulým pohybom zviezla na krajík jeho postele. Prekrížila si dlhé nohy v krásnych bodkovaných pančuškách a už sa snažila otvoriť prvý balíček. Prsty jej však zdreveneli. Keď si spomenula na to, s akým odhodlaním sa sem poberala, zalialo ju teplo a naprázdno preglgla.
Toby sa díval na jej ruky a pohľad mu upútalo niečo, čo si doteraz nikdy nevšimol. Cez celú Lizzinu dlaň sa ťahala biela stopa dávno zahojenej jazvy. Jemne pokrčil čelo. Natiahol prst a po dlani jej zaťukal. „Od čoho ju máš?“ spýtal sa zvedavo.
„Och, toto,“ vydýchla. „Len som sa porezala na skle. Už dávnejšie.“
„Liz, stalo sa ti niečo?“ pýtal sa jej znovu Toby. Jeho pozorné oči si všimli, že je akási nesvoja. „Si v poriadku?“
S úsmevom vydýchla. „Jasné, že som. Ja len...“ S balíčkom sa už netrápila. Nechala ho padnúť na posteľ, no rukami zaseknutými vo vzduchu ešte stále pohnúť nedokázala. „Ja...“
Toby sa k nej posunul bližšie a zvedavo na ňu pozrel. Ako ju skúmal, až nakláňal hlavu. Keď zdvihol ruku a veľkú mäkkú dlaň položil Lizzy na čelo, akoby do nej udrelo sto bleskov. „Budeš chorá?“ spýtal sa jemne.
Zdvihla k nemu oči, no bála sa, že by mu vyzradili priveľa. Vedela, aký je pozorný.
Chvíľu na seba len hľadeli. Ona upierala oči na neho a on na ňu. Ticho sa prehlbovalo a začínalo niesť nepríjemnú váhu.
„Liz,“ povedal zrazu Toby. Jeho hlas bol náhle zaskočený, akoby sa strhol zo sna a bol tiež plný neistoty. Nervózne sa zachichotal. „Som hladný. Čo tie čipsy?“
Keď si Elizabeth uvedomila, že Toby je v rozpakoch, a že mu do líc začína stúpať červeň, namiesto toho, aby zneistela tiež, pomyslela iba na to, aký je rozkošný.
„Zabudni na ne,“ povedala a vrhla sa na neho tak šikovne, až ho zvalila späť na vankúš. Pritlačila svoje pery na jeho a prekvapenému chalanovi nedala šancu namietať.
Keď na sebe Toby pocítil ľahkú váhu dievčenského tela, okamžite ho zavalilo vzrušenie. Do vzťahu s Lizzy ani s hocakým iným dievčaťom sa nikdy nehnal, no keď teraz cítil jej odvážne pery na svojich, tušil, že ju nebude môcť dlhšie prehliadať.
„Liz, Liz, počkaj, počkaj,“ vravel, keď odvrátil hlavu. V obrannom geste zdvihol obe ruky a pobavene sa usmial. „Ty si na mňa skočila,“ povedal neveriacky. No dobre sa na tom zabával.
Lizzy sa nadvihla a potom celkom vystrela. Sedela na ňom presne tak, ako si len pred chvíľkou predstavovala. „Prepáč,“ povedala, no tiež sa veselo usmiala.
Znovu na seba mlčky hľadeli. Obaja práve spracovávali predstavu, že by k sebe mohli patriť, že by naozaj mohli byť spolu. Lizzy to išlo rýchlejšie ako Tobimu. Ten sa v poslednom čase obával hlavne o svojho kamoša a jeho život plný drámy. K iným myšlienkam sa veľmi nedopracoval. No teraz sa mu predstava, že z neho Lizzy nezlezie, celkom pozdávala. Zahľadel sa na ňu novými očami. Vždy keď ju videl si pomyslel, že je to pekná baba, no v tejto chvíli ho jej okrúhly výstrih, ploché brucho a krásne, dlhé nohy lákali ešte viac. Dokonca by priam tvrdil, že sa z toho vzrušujúceho spôsobu, ako na ňom sedí, za chvíľku zblázni. Mal chuť vplaziť sa rukou medzi jej stehná a jemne ju pohladiť tam, kde sa ich telá cez šaty dotýkali. Mal chuť povedať jej, ako veľmi chce, aby sa rozkývala a trochu ho tým podráždila.
„Liz,“ vydýchol. „Myslel som, že sme len priatelia.“
„Boli sme,“ povedala potichu. „Ale teraz chcem, aby sme boli viac.“
„Vždy som sa ti páčil, čo?“ uškrnul sa Toby.
Lizzy sa na neho len záhadne usmievala. Znovu sa k nemu sklonila a jemne ho pobozkala. Prekvapila sa, keď Toby položil dlaň na jej šiju a nedovolil jej znovu sa odtiahnuť. Takmer zastonala spokojnosťou, keď jej bozk opätoval s vášňou o akej sa jej ani nesnívalo. Toby prehlboval ich bozk a náruživo ju k sebe tlačil, teraz si pripadal hlúpy, že na ňu nemyslel skôr.
„Ale ak na mne budeš skúšať podobné hlúposti ako Drea na Lalovi, tak sa naozaj nahnevám.“
„Aké hlúposti, Tobinko?“ usmiala sa veselo.
„Žiadne zatajovanie ani komplikovanie ani nič podobné...“
„Myslíš, že ja by som to chcela?“
„Si žena,“ vysvetlil. „Nevieš, čo chceš.“
Oprela si bradu o jeho hruď a pobavene sa na neho zadívala. „Náhodou to viem presne. Ku šťastiu mi stačia dve veci. Kamarátky... a ešte ty,“ usmiala sa.
„A mne stačí jediná vec...“ povedal a priklonil sa k jej tvári, akoby ju chcel znovu pobozkať. Náhle sa však uškrnul. „Čipsy. Môžeš mi ich, prosím, podať?“

Aj keď mala Lizzy chuť celú noc stráviť šťastným čvirikaním vo vedľajšej izbe s Ash a Dreou, musela sa pobrať naspäť za dievčatami. Bola si istá, že ešte stále buntošia a využívajú jej neprítomnosť na vyvádzanie. Hneď ako odišla, Ashley a Drea na seba veselo pozreli.
„Tak sa konečne spamätali aj títo dvaja,“ povzdychla si Ash s úsmevom a objala si kolená. „Teším sa kvôli Lizzy. Tobiho má rada už asi od škôlky. Vyzerá to tak, že nás čaká dobré obdobie.“
Aj Drea sa tešila, no nič iné tak optimisticky nevidela. Po rozume jej neustále chodila Kivi a tiež Kristy. Bola si takmer istá, že obe jej spôsobia ešte veľa ťažkých chvíľ. Len si na to spomenula a do duše sa jej vkradla neistota a strach. Znervóznela a hneď vedela, že zaspať sa jej nepodarí.
„Drea,“ ozvala sa znovu Ash. „Nevyzeráš dobre. Trápi ťa niečo?“
Drea si len povzdychla.
„Nemáš sa čoho obávať. Všetko je teraz v poriadku či nie? Nemusíš sa báť, že by sa ešte ten podliak, čo ťa napadol, mohol objaviť. A s Lalom to tiež vyzerá skvele, nie?“
„Slovom skvele by som to práve nedefinovala...“ povzdychla si znovu Drea. „Viem, že ma má rád a to ma teší viac ako nič na svete, naozaj. A ja ho ľúbim tiež, ale stále...“ preglgla, „stále musím myslieť na to, ako by sa cítila Kivi, keby nás spolu videla. Tak veľmi ma trápi, čo všetko sa jej stalo.“
„Drea, dobre ma počúvaj,“ povedala jej Ashley vážne. „Nemôžeš na ňu večne brať ohľady. Pozri, teraz sa priatelí s Kristy a tvári sa, akoby sme neexistovali, akoby nás nikdy nepoznala.“
„Viem, ale... niečo mi hovorí, že by som ešte nemala prestať. Že sa jej nemôžem len tak otočiť chrbtom. Nie som si istá... možno je naozaj strašne nešťastná...“
„Lalo to nechápe,“ povedala Ash. Dreu prekvapila svojím rozhľadom.
„A pritom za to z veľkej časti môže sám!“ zvolala Drea. Potom však znovu nešťastne sklonila hlavu. „Obaja sme spravili veci, ktoré sme nemali.“
„Tak ich už raz a navždy pusti z hlavy,“ radila jej potichu Ash. „Odpusti jemu, ale hlavne aj sebe.“
„Nie je to také ľahké,“ pokrútila hlavou Drea a zatvorila oči. „Pozri, čo sme tým vytvorili. Začarovaný kruh hnevu v ktorom sa chce každý za niečo pomstiť alebo odplatiť bolesť ďalšou. Vyrobili sme si príliš veľa nepriateľov. Len sa na to pozri! Lucien, Kristy, dokonca aj Kivi! Všetci by nás najradšej videli pod zemou!“ Drea si zakryla tvár dlaňami. „Povedz mi, Ash, je spravodlivé, aby sme si s Lalom veselo užívali, keď sme spôsobili toľko zlého? Ako môžeme mať pekný vzťah, keď nás všade prenasledujú ich zlostné oči?“
„Drea... ty naozaj... práve súcitíš s debilom, ktorý ťa už dvakrát skoro znásilnil, s mrchou, ktorá ťa neváhala podpáliť a s neúprimnou kamarátkou, ktorá ťa vymenila za zopár zvrhlých, upotených chvíľok?“
Drea na Ashley neisto pozrela.
„Šibe ti?!“ zvolala Ash. „Drea! To nemôžeš myslieť vážne! Hneď teraz, áno, okamžite, zdvihni zadok a zavolaj Lalovi! Rozumieš?!“
Drea na ňu len zízala. Takto rozbehnutú Ash ešte nikdy nevidela. „Ale, ale, ale...“ pípala, „už je dosť neskoro...“
„Už aj!“ zakričala Ash.
Drea vyskočila na rovné nohy a poslušne vytiahla mobil. Pozrela na hodinky. Bolo pol jedenástej.
„Neboj sa, poteší sa, keď mu zavoláš. Určite,“ tvrdila Ash. Mala pravdu.
Drea si len potichu povzdychla a Lalovi naozaj zavolala.
„Ahoj,“ ozvala sa neisto.
„Drejka, najkrajšia zo všetkých dievčatiek, najvoňavejšia kvetinka, najsladšia piškótka, som taký rád, že si mi zavolala,“ ozvala sa z druhej strany záplava slov. „Stalo sa niečo?“
„Nie,“ povedala a usmiala sa. „Chcela som ti len zaželať dobrú noc a povedať ti, že ťa mám veľmi rada...“ Kým vravela, Ash spokojne prikyvovala. „Bude sa mi dnes o tebe snívať. Viem to určite.“
Drea si nedokázala ani predstaviť, aký bol Lalo zrazu blažený. Šťastím sa mu rozbúchalo srdce. „Musím ti niečo povedať, poď na chodbu,“ nakázal jej a hneď zložil, aby nemala šancu odmietnuť.
Drea pozrela na Ashley a podráždene jej zamykalo obočím. „Hneď som späť,“ oznámila jej. Keď sa navliekla do hrubého svetra a vyšuchtala sa na chodbu, Lalo ju už čakal. Okamžite k nej vyrazil, a keď bol pri nej, zovrel ju vo vášnivom objatí.
„Čo mi musíš povedať, Lalo?“ spýtala sa ho, keď ju pustil a pozrela mu do krásnych hnedých očí. Jemne sa usmievala, lebo niečo už tušila.
Lalo ju chytil za bradu, a keď sa k nej sklonil, nežne ju pobozkal na pery. „Ľúbim ťa,“ šepol.
Dreu zalialo šťastie. Sama sa mu znovu prilepila na ústa a pomaly, pomaličky nechala Luciena, Kristy a napokon aj Kivi... pokojne odplávať.

Kornelius si pomyslel, aké to má šťastie, keď ráno, len čo vyšiel s taškou na chrbte zo svojej izby von na chodbu, takmer vrazil do Drey. Bola len s jednou kamarátkou, svojou spolubývajúcou, čo pokladal za ďalšiu výhodu a dokonca nablízku zazrel aj Lala a Tobiho. Chalanov si zhmotnil ako číru psychickú podporu, takže mu už nič viac nechýbalo.
S ležérnym úsmevom zamieril k červenovlasému dievčaťu, ktoré sa mu tak páčilo. Najprv ho len pozdravil, rovnako ako jeho kamarátku a až potom spustil svoju reč.
Drea ho počúvala, až kým nestíchol a s nádejou sa na ňu zadíval. Nerozmýšľala ani okamih. A hlavne keď ju na chrbte pálil pár orieškových očí.
„Prepáč,“ povedala. „So žiadnym priateľom si ma nevidel asi preto, lebo ja som radšej s dievčatami. Zistila som to o sebe, keď som mala trinásť,“ dodala ľútostivo.
Kornelius vypučil oči, no to Toby s Lalom tiež. Nebolo to však od zaskočenia ako v jeho prípade, ale od pokusov zadržať strašný rehot, ktorý im do očí až natlačil slzy. Chytali sa steny, v Tobiho prípade do nej aj udierali, a snažili sa čo najrýchlejšie prehltnúť smiech. Až sa rozkašľali, keď sa pri tom skoro udusili.
„Aha,“ povedal Korni a s prižmúrenými očami pozrel ponad Dreu na dvoch drhnúcich sa chalanov. „To je v poriadku, obdivujem ťa. A ďakujem za úprimnosť.“
„Jasne,“ kývla mu Drea, lebo chalan sa už pobral ďalej chodbou. Keď prechádzal okolo Tobiho a Lala, oboch štuchol lakťom do brúch a niečo im zlostne zasyčal. Drea ich správaniu vôbec nerozumela.