Červený kód: Lucifer! 10

Keď sa Drea ráno zobudila, najprv nevedela, ako sa do cudzej izby dostala. Pár sekúnd jej trvalo, kým jej došlo, prečo leží na gauči a nie vo svojej posteli. Až sa strhla a prudko posadila, keď si spolu s tým spomenula aj na všetko ostatné. A to aj v rátane nechutného obrazu Lala a Kivi pod jednou perinou. V tom okamihu na ňu doľahla depresia. Bola zmätená, nahnevaná. Nevedela, čo si má myslieť. Ten arogantný bastard všetko tak strašne skomplikoval. A najhoršie na tom bolo, že naschvál.
„Vyzeráš, akoby si celú noc nespala a pri tom ja som tá, čo ostala hore,“ ozvalo sa z rohu miestnosti.
Drea prekvapene pozrela k stolu, pri ktorom sedela Marisa stále v celkom rovnakej polohe, ako keď ju tam videla naposledy. Nechcelo sa jej veriť vlastným očiam. „Ty si fakt nespala?“
„Vravela som ti, že som mala prácu.“
Drea si zahryzla do jazyka. Chcela vedieť, čo dievča celú noc robilo, no mala tušenie, že aj keby sa to spýtala, nedostalo by sa jej žiadnej odpovedi. Nemýlila sa. Tak radšej povedala niečo iné, pretože od včera jej vŕtali v hlave aj ďalšie veci.
„Takže... ty nie si Kristina kamarátka?“
„Preboha, isteže som. A ešte aj oveľa viac.“
„Takže ti na nej záleží. Aj na tom, aby sa netrápila a ostaní s ňou zachádzali férovo.“
„Viem, kam mieriš. Radšej si všetko nechaj pre seba.“
Dreu takáto rýchla reakcia zarazila. „Č...Čože? Ako to môžeš vedieť?“
Marisa sa otočila a pozrela jej rovno do očí. „Ako viem o tvojej kamoške a Kristinom frajerovi?“
Drea len prekvapene vydýchla. Uvažovala či to dievča nebolo z inej planéty. „Ako? Ako?“ jachtala.
Odpoveď bola ľahšia, ako by komukoľvek napadlo. Dreiným neusporiadaným myšlienkam sa akosi zachcelo usporiadať sa počas jej spánku. Bľabotala toľko, až Marisa naozaj uvažoval, že ju pred tie dvere vytiahne, no keď zistila, že Dreino úprimné brblanie obsahuje veľa dôležitých informácii, dokonca odložila svoju prácu, aby sa započúvala do jej nariekania za krásnymi časmi, keď ešte boli s Kivi úžasnými priateľkami, ponosovania na Lucifera, ktorý ju nevystríha pred zlými situáciami, aj keď mu odovzdala svoju dušu a preklínania istého bastarda, ktorý je na vine všetkému, čo sa prihodilo. Drea nádherne vylíčila aj jeho oplzlý návrh v prvý školský deň, ktorý Marisu zvlášť prekvapil. Doteraz netušila, že Lalova hrdosť utrpela tak veľa. Dôvod jeho konania jej bol hneď jasnejší, aj keď jej to stále pripadalo šialené. No o Lalovi veľa vedela a poznala ho pridobre na to, aby si ho trúfla súdiť alebo ho obviňovať. To ako sa správal k ženám, ako ich bral a ako s nimi zaobchádzal, bola Marisa kvôli tomu schopná tolerovať, aj keď sa to začalo priamo týkať jej sestry. Nemala potrebu Kristy nejako zvlášť chrániť, pretože ona bola múdra dosť, aby si uvedomila, že sa nezaplietla s typom chalana, ktorý jej bude do postele servírovať raňajky, hádzať po nej zaľúbené pohľady a nosiť ju na rukách. Ak si dobrovoľne vybrala Lala, Marisa nad tým len ľahostajne krčila plecia. Veď keď bude chcieť, a uvedomí si, že on nie je pre ňu, v priebehu desiatich sekúnd si nájde niekoho iného.
„Mám svoje zdroje,“ povedala Marisa nejasne. Drei pripomínala postavu z akéhosi zlého mafiánskeho filmu. Vlastne aj toto prostredie jej ho pripomínalo. Po celej miestnosti boli rozhádzané papiere, poličky boli preplnené zakladanými dokumentmi, aké nachádzať v právnickej kancelárii a nie v študentskej izbe, na veľkom písacom stole bolo viac elektroniky, ako Drea odhadovala na celý intrák, tlačiareň, fax, kopírka, dva mobily a naozaj moderný počítač. Uvažovala či na to všetko Marisa vôbec má povolenie, pretože to sa ťažko zháňalo aj na jednu malú prašivú telku, ktorú mala Marisa v izbe mimochodom tiež.
„Už by si mala ísť. Čoskoro budú vstávať aj baby,“ ukázala ku dverám kúpeľne prepojenej s ich izbou, „a asi by nedopadlo veľmi dobre, keby zistili, že si tu bola.“
„A prečo?“ zaškľabila sa Drea. „Veď podľa Kristy môžeme byť dobrými priateľkami a pomáhať si s vlasmi,“ zacitovala kúsok jej slov, ktoré vypustila pri ich jedinom spoločnom obede. Marisa si na to pamätala a tiež sa neubránila jemnému úsmevu. Drea sa jej jednoznačne pozdávala.
„Odkáž, prosím, Elizabeth, že to mám zase u nej,“ povedala Drei. „Iste, mohla by si mi byť zaviazaná aj ty, ale od teba to rozhodne nechcem, pretože vyzeráš, že máš už dosť svojich problémov.“
„Ale veď som tu spala ja a nie Lizzy. Je to predsa moja povinnosť, nejako sa ti odvďačiť.“
„Sprav mi teda láskavosť a už utekaj. Aj keď Kristy vtedy naozaj povedala niečo o priateľstve, ver mi, že to nemyslela vážne.“
„Dobre, idem teda. Ďakujem ti, Marisa.“ Drea pokorne vycúvala z jej izby von na chodbu tak rýchlo, ako sa len dalo. Hneď ako bola preč, úžasne jej odľahlo. Myšlienka na to, že sa teraz musí vrátiť do svojej izby, jej však rýchlo z hlavy podivné dievča vyhnalo. Drea zvesila nos a pomaly sa pobrala chodbou späť.

Kivi spala. Dala si však aspoň tú námahu, aby sa obliekla.
Drea precupkala po izbe tak potichu, ako len dokázala. Vzala si čisté šaty a rýchlo vbehla do kúpeľne. Bolo ešte veľmi skoro na to, aby sa tam stretla s Becky a Ninou a tak využila, že nemusí čakať na sprchu a hneď do nej vliezla. Dúfala, že horúca voda jej uvoľní svaly a pomôže trochu sa upokojiť. Čiastočne sa jej to aj podarilo, no všetky zlé pocity predsa len odplaviť nedokázala. Rýchlo sa obliekla do úzkych džínsov, ktoré, ako zistila, po nejakom čase zlého stravovania neboli až také úzke, a do zeleného trička, ktoré sa jej podľa Ashley perfektne hodilo k očiam. Vlasiská si rýchlo párkrát prebehla kefou a potom sa napokon po špičkách vrátila späť do izby, aby si mohla rýchlo uchmatnúť školskú tašku a potom sa čo najrýchlejšie ihneď odplichtiť preč.
„Nemusíš sa zakrádať vo vlastnej izbe...“
Drea zamrzla pri otvorených dverách. Už bola jednou nohou na chodbe, no Kivin tichý rozospatý hlas ju hneď zastavil. Kratučkú chvíľku zvažovala, že jednoducho vybehne, no potom sa predsa len otočila a dvere zatvorila.
„Ash mala pravdu,“ povedala Kivi a posadila sa. „Tá zelená ti naozaj pristane. Oči ti až svietia.“
Drea nič nevravela. Hľadela na strapatú malú blondínku a uvažovala, ako začať. Nechcelo sa jej.
„Kde si spala?“
Drea nepovažovala za vhodné povedať jej všetko. „Lizzy mi pomohla.“
„Ach, iste,“ vydýchla. Začala prikyvovať. Zdalo sa, že tiež nevie, čo povedať. Napokon sa však predsa len ozvala. „Hneváš sa?“
„Už dávno ti nemôžem povedať všetko, čo by som naozaj chcela. Veľmi ma to mrzí... Že to všetko takto dopadlo.“
„Odpusť,“ vydýchla zrazu potichu. „Je to moja vina. Rovnako ako to včera. Ja... nechcela som ti spôsobiť problémy. Len som jednoducho... Vieš, on len prišiel a...“
Drea len zatvorila oči, sklonila hlavu k zemi a jemne ňou pokrútila. Dobre vedela, aký dokáže byť Lalo očarujúci, keď sa znenazdajky zjaví pri dverách. Veď to sama zažila. Určite na ňu vplýval rovnako ako na Kivi, no Drea predsa jeho čaru odolala a hneď ho nekompromisne vyhodila von. Zato Kivi...
„Prosím, aspoň si pohovorme,“ vravela naliehavo Drei. „Ja neviem, čo si myslíš. Tak prísne sa na mňa pozeráš.“
Drea pustila tašku na zem a potom podišla k svojej posteli. Sadla si na ňu a zdvihla tvár ku Kivi. „O čom sa chceš rozprávať? Bolo to prvýkrát, však? Nikdy som si nemyslela, že keď sa to raz stane, bude to takéto.“
Súhlasne prikývla. „Chcela som sa zobudiť s dobým pocitom. Alebo aspoň s takým, že som nám neublížila.“
„Ach, Kivi, ako môžeš byť až tak bláznivá? Zabudla si na to, že má frajerku? Ako by si sa cítila, keby si bola na jej mieste a tvoj chalan by ťa podvádzal? To sa predsa nerobí! Je to príliš podlé!“
„Ja som bola taká nešťastná! Veď si to videla! Ale ty si sa celý týždeň rehotala ako šialená a nikomu nepovedala prečo!“
„Nemala si právo vyviesť niečo také! Tak sa slušné dievča nesprá...“
„Vieš čo?! Kašlem na to, že ty sa vždy správaš tak krásne ukážkovo a charakterne! Chceš vedieť aké to bolo?! Super! Úplne super! A spravila by som to zas!“
Drea na ňu prekvapene civela. Takto hovoriť a hlavne takým besným tónom, ju ešte nepočula. Nemienila sa s ňou však začať hádať ani ešte viac zhoršovať celú situáciu. Vzdychla si. „Kivi, aspoň si sa zamyslela, prečo to urobil?“
„Lebo som sa mu veľmi páčila, už keď ma spoznal. Povedal mi to!“
„Sama vieš, že je to sprosté klamstvo,“ vravela Drea. Snažila sa pokojne. „Prečo by potom začal chodiť s Kristy? A tebe sa prejavil až po tom a tak nečakane?“
Kivi sa na ňu vyhúkane zahľadela. „No... tam sme sa až nedostali... Ale povedal mi, že sa mu páčim! A je mi hovadsky jedno, čo si o tom kto myslí! A hlavne tá mrcha Kristy! Netvár sa, akoby sme ju obe zrazu mali rady!“
„Ona predsa nikoho neoklamala ani nepodviedla. Je pravda, že je namyslená a neznesiteľná, ale bola schopná na Lala čakať celé roky! Odpusť Kivi, ale ty si tu tá mrcha.“
„Drea!“ zvolala naštvane.
„No čo?! Veď si sa vyspala s jej chalanom! Keby sa to dozvedela, pokojne by ťa za to mohla prísť aj vyfackať! A čo si myslíš, že čo bude teraz?! Že za tebou bude chodiť? Chceš aby za tebou chodil, aj keď vieš, že keď odíde, bude zase spať s inou?!“
„Jasné, že nie! Iste sa s ňou rozíde!“
„Tak to určite,“ takmer sa zachechtala Drea. Už mala Kivi a jej chorej nádeje akurát dosť. Vstala, znovu schmatla svoju tašku a jednoducho Kivi nechala tam. Odišla a ani sa za ňou už neobzrela.

Drea vybehla z internátu. Mala ešte toľko času, že netušila, kam sa podeje. Bola rozrušená a vytočená, a keď neďaleko zahliadla päť za roh zaliezajúcich chrbtov, neváhala a hneď sa za nimi vydala. Skupinku spoznala veľmi rýchlo. Nasledovala ju až dozadu za intrák. Keď zastali na svojom tajnom miestečku, ktoré sa dalo ťažko zahliadnuť aj z okien, Drea k nim podišla bližšie. Všetci na ňu hodili zvedavé pohľady.
„Čaute. Nemáte jednu zvyšnú?“
„Ty si miestna červenovláska! Jasné, že máme, na, ber!“
Drea natiahla ruku a smelo si vytiahla jednu cigaretu z podávanej krabičky. Chalan vyzeral strašne. Možno by sa ho na ulici aj zľakla. Všetci traja vlastne vyzerali podobne. Pírsingy mali aj tam, kde sa nedalo, vlasy mali buď príliš farebné, príliš dlhé, alebo v jednom prípade úplne vyholené a všetci na Dreu pokukávali ako keby ju práve ufóni vysadili z lietajúceho taniera.
„Díky, kámo.“ Sama nevedela, odkiaľ sa brala tá odvaha a prudké slangy. Myslela, že jej po tom všetkom, čo zažila ruplo v bedni. Potrebovala vypnúť, dostať sa do nového prostredia, myslieť na iné veci. Len na chvíľku...
„Ako sa voláš?“ spýtala sa jej jedna z kočiek. Práve si aj s druhou zapálili.
„Drea,“ odvetila a s cigaretou v ústach sa nahla k chalanovi, ktorý jej pridržiaval zapaľovač.
„Ja som Tia.“ Bola vysoká, čiernovlasá. Vyzerala, že by sa nechala nahovoriť na hocičo, len aby to bola sranda. „A tento idiot tu, čo ti dal cígo, je Olo.“ Naklonila sa celkom blízko k Drei a hlasným šepotom, tak aby to počuli aj všetci ostatní jej povedala: „Daj si na neho pozor, balí všetko, čo sa hýbe.“
Zarehotali sa a Drei sa na tvári tiež zjavil pobavený výraz. Ten chalan vyzeral, že zbalí maximálne tú Tiu alebo dievča vedľa nej. Ktorá poriadna baba by sa s takou prepitou hlavou len zaplietla?
„To nie je pravda, ja balím len teba, Tiuš,“ uškrnul sa Olo. „Ale odteraz už... čo ja viem?“ Jemne drgol lakťom do Drey, čím sa jej snažil naznačiť, že mu je dosť sympatická. „Teba sem čo privialo?“
„Keďže mi jeden idiot pretiahol spolubývajúcu a ja som následne ostala bez miesta na spanie, trošku ma to takto na ráno podráždilo.“ Drea neverila, že to z nej tak bezstarostne rinie. Nevadí, povedala si, teraz má chvíľku, keď môže povedať a urobiť čokoľvek a neskôr sa zo to nebude hanbiť. Potrebovala dať svojim napätým nervom pohov a preto si aj hneď potiahla z cigarety. Mala dobrý pocit, že ide proti pravidlám, aj keď si dym nevtiahla až do pľúc. Nepotrebovala sa pred všetkými rozkašľať.
„To je drsné,“ pobavili sa jej noví spoločníci. Niektorí sa zachechtali, niektorí vystrúhali grimasy.
„Čo sa dá robiť,“ mykla plecami.
„Vyspať sa s niekým tiež?“ zazubil sa na ňu Olo.
Drei sa v tom okamihu niečo v hlave konečne preplo. Hneď sa k nej dovalila neistota a nervozita, ktoré na pár chvíľ záhadne celkom vypadli. Rýchlo si uvedomila, že na takéto ďalšie reči proste nemá, a že tieto opírsingované zázraky sú na ňu jednoducho priveľa. Nepatrí medzi nich a Olov takmer-návrh jej to len pripomenul. Rýchlo siahla do vrecka džínsov a predstierala, že cítila zavibrovať mobil. Zdvihla ho, aby ho všetci videli a letmo pozrela na celkom čierny displej.
„Zdá sa, že pauzička skončila. Díky za cígo, tak niekedy inokedy.“ Drea sa už otáčala.
„Jasné, zlato. Čau!“
Bola veľmi rada, že sa jej podarilo uniknúť tak jednoducho a v celku dobrým štýlom. Keď bola za rohom, až sa od tej skupinky rozbehla. Do krvi sa jej vohnala celkom slabá dávka adrenalínu, ktorá jej vrátila chuť žiť. Tak predsa len bolo to bláznovstvo na niečo dobré. Už bolo dosť hodín na to, aby pomaly otvárali školu. Ak sa k nej bude šuchtať po chodníku pravým slimačím tempom, stretne práve školníka odomykať dvere. Zamierila teda hore jemne stúpajúcim kopcom po ľudoprázdnom areály.

„Kam si sa stratila?“ vyletela na ňu Elizabeth, keď spolu s ostatnými babami vošla do triedy. Keď videla, že Kivi a Lola mieria k prvej lavici, bez slova si zhodila tašku vedľa Drey.
„Vstala som dosť skoro, tak sa mi na vás nechcelo čakať.“
Lizzy sa zviezla na stoličku vedľa nej. Ráno si o ňu robila starosti. Nechala ju v noci u Marisy a potom po nej zrazu nebolo ani stopy. Už premýšľala nad všetkým možným aj nemožným, čo sa mohlo prihodiť. Od toho, že Drea len zaspala, až po nápad, že ju Marisa v noci predala na orgány.
„Ty si fajčila?“
„Čože? Ja?“
„No nie, ja!“ Lizzy schytila Dreu za ruku a ovoňala jej dlaň. „Drea! Čo to má znamenať?!“
Drei napadlo, že vyzerá ako rozzúrený rodič. Na jej výraze nebolo nič vtipné, no ona sa nad tou skutočnosťou aj tak zasmiala.
„No tak, Lizzy. Upokoj sa. Bola to moja asi druhá v živote. Ráno som stretla za intrákom päť takých...“
„Zastrašilo ti vo veži? Pridala si sa k Oliverovej bande? Veď sú to delikventi!“
„Chcela som sa trochu zabaviť. Vieš, v poslednom čase to ide akosi dole z kopca.“
Lizzy si povzdychla. „Ak s tým ten idiot neprestane, skončíš ako ožranka závislá na nikotíne a možno drogoška.“
„Ver mi, že to by bolo stále lepšie v porovnaní s tým, ako skončí on, ak ešte niekedy niečo vyvedie a dostane sa mi pod ruky.“
„Prestaňte vyrušovať a vytiahnite si papiere! Rozdávam testy!“ zvolal do triedy chemikár, hneď ako prešiel dverami.
Drea si len povzdychla, pretože vo vzduchu vycítila jednu krásnu päťku.

Tobias sa na celú situáciu snažil pozerať očami nezainteresovaného diváka. Často myslel na to, čo mu o Lalovi povedala Marisa. A Toby dobre vedel, že na jej slová sa veru dá spoľahnúť. Aj keď v ňom vzbudzovala rozpačité pocity, mal k nej rešpekt možno dokonca ešte väčší ako k svojej prísnej matke. Znovu hľadel na Lala, ktorý sa Kristy dobre že nedal nakŕmiť. Bolo to už viac ako týždeň, čo spolu začali chodiť, no Toby sa vôbec necítil ako piate koleso na voze. Vlastne sa mu zdalo, že Lalo ju má len na to, aby mu niekto zaobstarával potravu. Jedlo, ktoré mu zakaždým so širokým úsmevom Kristy podsúvala mu zjavne veľmi chutilo. Bol schopný do seba naládovať dvakrát viac ako zvyčajne a to už veru bola riadna dávka! Kristy ho pri tom vždy takmer posvätne pozorovala. Že do seba tlačí jedlo ako sedemročné dieťa a pritom stále ostáva taký chudučký, jej pripadalo roztomilé a očarujúce. Kŕmiaci sa Lalo tak vtedy naozaj pôsobil. Čušal ako anjelik a do úst si ukladal jednu plnú lyžičku za druhou.
No Toby sa mýlil v tom, že Lalo Kristy zneužíva len ako bezplatnú reštauráciu. Držal sa jej, aby mohol ďalej postupovať vo svojom pláne na psychické a možno aj fyzické zničenie istej červenej hlavy. Toby o ňom veľa síce nevedel, no dobre si uvedomoval, že jeho kamarát svojím správaním niečo sleduje. Niečo namierené proti Drei.
A to bola ďalšia vec, nad ktorou sa Tobimu až rozum zastavoval. Nerozumel, jednoducho nerozumel, prečo je toto všetko potrebné. Uvažoval, že ak bola pravda, že mu červenovláska počarovala, ako bolo možné, že taký ostrieľaný frajer ako Lalo si to nielenže nepripustil, ale ani neuvedomil? Snoval len samé pomsty a kul pikle. Nezamýšľal sa nad tým, čo sa stane, ak jeho zlomyseľnosti zájdu priďaleko. To, že sa škaredo popáli, bolo Tobimu viac ako jasné. Vedel, že Lalova hra sa čoskoro stane dvojsečnou zbraňou a koľko mu donesie škodoradosti, toľko mu potom neskôr ublíži.
„Čo je tamto?“ spýtal sa Lalo ukazujúc malou vidličkou na zákusky k ďalšej z Kristiných nádob s jedlom.
„Tvarohové koláče, kokosové rožteky a kúsok čokoládovej torty.“
„Prosím si také.“
„Ktoré?“
„Všetko.“
Kristy mu to s pobaveným úsmevom podala. Občas jej pripomínal mrzutého kocúrika. Hladného mrzutého kocúrika.
„Och, Paty, to je blúzka, ktorú si dostala na narodeniny? Ani som si nepamätala, že je taká krásna.“
„Je úžasná, že Fety? Chyť si tú látku. A vidíš ten vzor tu na rukávikoch?“
Dvaja chalani pri stole boli ochotní tolerovať všetky tie babské reči, ktoré okolo nich nonstop prebiehali, iba keď mali dosť jedla. Kým do seba tlačili tvarohové koláče, bolo im všetko jedno.
Toby bol s Lalovým a Kristiným vzťahom celkom spokojný. Aj keď síce nemal palacinky s vlastným menom nakresleným lekvárom ako Lalo, celkom pokojne mu vystačilo priživovať sa na zbytkoch. Nerobilo mu problém parazitovať na vzťahu jeho kamaráta. Veď dvom chutí lepšie ako jednému samému a dievčatá do sebe niečo hodili len málokedy. Tiež si naivne myslel, že mu Marisa po toľkom čase, čo spolu strávili, začne pripadať akási ľudskejšia. Mýlil sa. Nerozumel, ako mohli ostatné baby nevidieť, že majú vedľa seba nebezpečného adolescentného kriminálnika.
Tobimu sa nepáčilo, ako sa na neho zo začiatku Kristine kamarátky pokúšali spraviť dojem v nádeji, že sa mu niektorá zapáči. Okrem Marisy, samozrejme. Tá sa len neustále pohrúžená do vlastných myšlienok dokázala len pohoršovať a zabávať nad hlúposťou kamarátok svojej sestry. Toby sa cítil hlúpo. Preto sa rozhodol pomôcť si trochu zložitejším postupom. Povedal Lalovi, že ho tie dievčatá štvú, a že ak neprestanú s hádzaním pohľadov, bude si môcť so všetkými tými klebetnicami trkotať o najnovších módnych výstrelkoch sám. Vedel, čo Lalo urobí. Jeho kamarát hneď na druhý deň ráno trielil za svojou dokonalou priateľkou a vytmavil jej, že má svoje otravné kamošky držať na uzde. Lalo sa totiž zľakol, že sa Tobiho slová naplnia. To, že by ostal s tými hlupaňami sám, si ani nevedel predstaviť. A Toby mal hneď po probléme a to sa mu namiesto trápneho a únavného odmietania dotieravých dievčat stačilo len trochu posťažovať kamošovi.
Keď Toby zbadal, ako sa od neďalekého stola v jedálni zdvihla Elizabeth s dvoma svojimi kamarátkami, Kitty a Kari, dostal nápad ako pomôcť svojej stále rastúcej zvedavosti. S Lalom sa totiž zatiaľ o Drei rozprávať neodvážil. Vždy keď sa o to čo len pokúsil, Lalo zbesnel ako divý pes. O situácii sa, samozrejme, nedalo hovoriť ani priamo s ňou. No keď Tobimu do cesty vbehla Lizzy, akoby ho osvietilo. Ona bola predsa jej kamarátka a on Lalov. Možno keby si vymenili nahromadené informácie, spolu by niečo vyhútali.
S poznámkou, že sa prejedol a bolí ho brucho, odbehol od stola. Rýchlo sa vybral priamo za tromi dievčatami. Pobehol k nim po kamienkovom chodníku.
„Liz,“ vydýchol, a keď ich tým zastavil, predklonil sa a oprel o kolená, ako sa snažil chytiť dych. „Máš minútku?“
Elizabeth to zaskočilo, o tom nebolo pochýb. Prekvapene hľadela na Tobiho a nerozumela, o čo mu išlo. Nevedomky si napravila sukničku, a keď si vbehla rukou do vlasov, jemne si ich postrapatila a potom prehodila dopredu.
„Toby? Čo sa stalo? Isteže mám minútku.“
„To je super.“ Hodil očkom po Kitty a Kari. „Hmm... dievčatá, nevadí?“
Obe rýchlo pokrútili hlavami, hodili veselým pohľadom po Lizzy a potom sa vydali ďalej svojou cestou.
Toby sa narovnal a venoval Lizzy svoj klasický široký úsmev. Ona naň chvíľu hľadela, no potom sa tiež jemne usmiala.
„Súdiac podľa tvojho výrazu to nebude až taký veľký problém,“ povedala pobavene.
„Ach, to nie. Je to naozaj nepríjemná záležitosť, ale ty vieš, že ja sa vždy tak blbo škerím, Liz.“
„Tak to mi je jasné. No prečo už nevysypeš, čo máš na srdci?“
Toby kývol hlavou doľava, smerom k lesu a preč od chodníka. „Zašime sa tam,“ povedal.
„Toby!“ zvolala Lizzy pohoršene. „Čo ti zašibalo?“
„Preboha, nie, prepáč, tak som to nemyslel!“ Zrazu bol červený až za ušami. „Len to zle vyznelo. Chcel som si s tebou len pohovoriť o niečom, o čom by som nerád tu v strede hlavnej školskej autostrády...“
Lizzy cítila, že jej líca červenejú tiež.
Keď to Toby zbadal, znovu sa zahanbil nad tým, čo povedal. Mal chuť tresnúť si ruku na čelo. „Počkaj, počkaj, zase to znelo nesprávne,“ vravel rýchlo. „Tak, pokus číslo tri. Potreboval by som sa s tebou pozhovárať o našej drahej nebezpečnej dvojke. O Lalovi a o Drei. Veľa vecí sa mi okolo nich zdalo čudných, a tak som myslel, že keď si jej kamarátka...“ Toby sa znovu zaškeril. „Tak do tretice predsa len všetko dobré.“
Lizzy sa chvíľu premáhala, no potom sa zasmiala. Teraz, keď všetkému rozumela, veselo prikývla.
„Poďme sa teda zašiť,“ povedala stále so smiechom. „Ver mi, že aj ja by som si o tomto s niekým rada pokecala. Pravdepodobne si mi zachránil veľa prebdetých nocí, tým, že si sa dobrovoľne prihlásil, pretože tí dvaja mi už naozaj začínajú poriadne liezť na nervy.“
„Tak predsa len nie som blbec a naozaj sa medzi nimi odohráva niečo podivné.“
„Podivné?“ usmiala sa Lizzy.
„Dobre,“ Toby ju napodobnil. „Až tak podivné nie.“